Už včera bolo neskoro!!!!!!

Nenávidím túto vetu, ale v kontexte mojej situácie je to sakra pravda.

Načo som kurnik doteraz čakala? Na spasenie? To som bola fakt naivná a čakala, že mi dieťa začne rozprávať zo dňa na deň ako hovoria niektoré legendy šíriace sa na MK. Len tak medzi nami, keby mi zajtra začala hovoriť len tak, na šupu by som stiahla  sedmičku vína a spila sa do bezvedomia... Ale fakt neviem, či to bude náš prípad.


Ja som si všimla, že moja dcéra nie je ok okolo 17 -18 mesiaca. No" všimla." Vtedy mi len vadilo, že nerozpráva a ani "neblaboce" a ani gestá veľmi nedávala. Ale okolie ma stále presviečalo, že

  • "...sa rozrozpráva... ", 
  • "... do troch rokov má čas...",
  • "... inteligentní ľudia začínajú hovoriť neskôr....." 

To iste.... Dokonca môj pediater mi odkázal, že mám ísť už do práce, že stále čosi riešim s deckami. Tak som sa ja, koza sprostá,  nechala "ukecať". Ale v sebe som už mala vloženú myšlienku ako z filmu Počiatok s Leonardom Di Capriom. Stále som nato myslela, a veru som asi aj dobre spravila. Ja som si totiž okolo 18 - 19 mesiaca všimla, že ona mi nielenže nerozpráva, ona mi ani nerozumie. A potom sa to už nabalovalo... Pri "rozhovore" alebo pri "otázkach" nechcela na mňa ani  pozrieť. Či už zo stresu alebo z nejakej inej príčiny, jednoducho nechcela. To bola u mňa definitíva. Išla som za prvým dostupným doktorom - MUDr. Google. No a BOOM hneď som mala šesť diagnóz, ktoré mi sedeli na moju dcéru. Vtedy som už vedela, že moje dieťa nezačne hovoriť zo dna na deň, tak som to začala riešiť. Od 19 mesiacov...


Skoro či neskoro?


Prednedávnom som čítala článok, kde písali americkí vedci, že s rizikovými deťmi sa najlepšie pracuje už v bruchu!!! ALE potom som čítala článok, že vlastne deti s PAS alebo NKS alebo DYSFÁZIOU sa nedajú určiť pomocou nejakých testov počas tehotenstva. Takže z toho mi vyplýva, že americkí vedci to trochu ešte nedomysleli...

Ja osobne si myslím, že som začala neskoro. Ale pozor ja som extra prepnutá, čo sa týka termínov. Na tie si dávam fakt pozor a to u mňa oceňovali najmä v práci a v škole, ale asi nikde inde na svete, lebo môj muž ma ide zabiť za moje večné plánovanie a kalkulovanie... Na vysvetlenie svojej najneobľúbenejšej vlastnosti uvediem pár príkladov:

- Svoju diplomovú prácu som začala písať v treťom ročníku...týždeň po bakalárskych štátniciach...

- V práci som bola u riešiteľa skôr ako dostal vôbec zadanie s požiadavkou, či skutočne dodrží termín a keď nie, dala som mu max jeden náhradný....

- Synové potenciálne problémy s grafomotorikou, ktoré by mohol zdediť po mne alebo po mužovi som začala riešiť, keď mal rok!!! Ceruzku skôr žuval ako držal, takže teraz spätne sa hodnotím pri tomto bode ako dilina. Ale na svoju obhajobu to bola trauma z môjho detstva, ktorej som chcela zabrániť. Moja učiteľka na ZŠ totiž obľubovala len slušné dievčatká v pekných vyžehlených šatkoch, ktoré vedeli krásne čítať a písať... A ja ako outsider s chlpačenskými črtami, s otrasným písmom som vždy vychytala len kocúrikov za svoje písmo a medzi bifle som sa nikdy nezaradila napriek tomu, že som neskôr výsledky nato mala! Ale späť k dcére....


Z tohto celého vyplýva, že ja osobne, keby viem, čo viem, by som začala už v bruchu...Radím všetkým mamičkám, ktoré majú pochybnosti, nech začnú s deťmi pracovať intenzívnejšie a to  myslím hneď v tejto mikrosekunde, pretože "už včera bolo neskoro." Nemusíte utekať hneď k doktorovi, ako ja - šalená... Možno na začiatok stačí zmeniť komunikáciu, vysadiť nejaké látky z jedla a pod. To všetko môže aspoň trochu pomôcť, ale HLAVNE nečakajte na zázraky....


Dnes to išlo s raketou akosi divno. Malý mi zostal doma, lebo ako typického chlapa ho "skolil" kašeľ, takže sa hneď chňapol príležitosti, že nemusí ísť do škôlky... Malá bola tiež akási mrzutá. Jej polofunkčná hra bola ešte viac polofunkčnejšia. Nudila sa asi každú mikrosekundu a zaujať ju niečim bolo dnes extra ťažké. ALE začíname používať gesto ako papať, čítať a ešte. Tieto gestá sú pre mňa kľúčové, lebo vidím, že ju ide šľak trafiť, keď sa jej pýtam, čo chce a ona neviem odpovedať. Dnes ma však potvora "prechcala,"pretože keď sa dožadovala na ruky a ja som ju nezdvihla a zvýšila som hlas otázkou: "Ukáž čo chceš?" - Ona ukázala na mňa.. Moja malá raketa ma odzbrojila a už som zase bola iba jej....