Deň č. 220 Človek mieni, dieťa mení....

Dnes je to level nasratosti 12564. Ale nie u mojej rakety, ale u mňa. Som dnes tak podráždená, "nasrdená", či jaká, že aj sama sebe by som vynadala. Mám pocit, že sa desať mám vo mne bije. Jedna ukričaná, druhá bojazlivá, tretia bojovníčka, štvrtá stratená.... Proste som sa, kdesi zabudla, kdesi stratila a ja už vlastne neviem, aká som bola. Všetko, čo som mala v pláne pred deťmi, som hlboko odložila a moje plány sa postupne k tomu vrátiť, sa akosi kdesi zaplietli s týmito mojimi deťmi, ktoré sa mi dostali pod kožu. A ja zrazu neviem, čo je v živote dôležité, čomu dať prioritu, čomu nie, či počkať, či ísť, či vydržať, či vykašľať sa na všetko, dať voľný priebeh...Proste prišli, videli, rozhádzali manke systém a nakoniec si ešte aj odídu...

Keby som sa tak vedela, vypnúť, hodiť všetko do myslomysle... Keby som vedela žiť a užívať si chvíľe a nemať v hlave 4555874 zbytočných myšlienok. Už ma dožiera táto neistota, či to s mojou raketou je to sproste aut alebo nie je... Najradšej by som si počkala pani J pri ambulancií a ukázala by som jej tu moju slávnu raketu, nech sa mi okamžite na počkanie vyjadrí , lebo inak sa zbláznim... Potom sa, ale vo mne ozve ďalšia mama, že ešte počkaj, ešte nie, ešte je skoro, až okolo troch... No a takto mi tu dnes šibe.. Statočne mi pracujú hormóny, čo znamená, že moje dni sa blížia rýchlosťou svetla...

S raketou pracujeme hlavne doobeda. Slabiky vie už pekne na počkanie povedať (teda, tie ktoré vie vysloviť), ale pri učení začala dosť šaškovať.  Zrazu potrebuje cikať, potom piť, potom zazvoní telefón... Hlavne to cikať, naznačuje aj 3x za 20 min, len aby som išla pre šerblík, a ona samozrejme utečie od stolíka a chichoce sa, lebo sa budem "hnevať".. no veselo mi je s ňou cez deň DOMA. Na verejnosti je to iná káva. Hlavne, keď sú v okolí odrážadlá, motorky, kočíky a PLYŠÁCI to je smrť.... dnes fajné 2 výstupy v synovej škôlke behom 5 min. Najskôr nechcela ísť z triedy, lebo si tam našla akúsi opicu - zobrala som opicu preč = rev. OK sme v šanti, rev pomaly ustal, potom zbadala tučniaka plyšového = rev, keď ho musela znovu vrátiť... (podotýkam, všade chodíme s celou armátou plyšákov: zajac, praca, ryba, krava, ale očividne cudzie sú vždy topka)... Ja viem, poviete si bežné vzdorové, ale ona tomu pridá ten fajnový dramatický divadelný amok, že má človek pocit, že ju derete z kože... všetci samozrejme, prečo plače, čo sa stalo... reku nič, musela vrátiť zvieratko... Proste nikto ako keby nevidel tak uškriekané dieťa... Nečudujem sa im, tiež som také ešte nevidela...

Prednedávnom som videla reklamu na hotel, ktorý bol určený pre dospelých bez detí. Veľká antidiskusia matiek, aká diskriminácia... Ja Vám neviem, prvá tam budem za pár rokov🙂 Už mi praskajú ušné bubienky z tej mojej rakety... Denne na zemi 10x, už keď vidím hubu kriviť, porád tlak... reku difča, schop sa, neškriekaj za všetko.... Najviac ma štve, že to ide aj bez kriku, o pol roka mladšie sa krásne nechalo pestovať učiteľke, vrátilo hračky... ale nie, moje deti rovno priami potomkovia paviána... 

Pri práci za stolíkom posledné dni nestíham veľa úloh. Snažím sa hlavne zvuky a slabiky skúšať, medzi to dám vkladačky alebo niečo na jemnú motoriku a samozrejme niečo aj so zvieratkami na rozvoj hry. Ani sa nestihnem dostať do polovice úloh a už aj raketa si pýta svoje "obľúbené"... Posledné dni mi začala ukazovať hru Maminky". Mám ju vyloženú super vysoko, takže treba použiť prst a čosi ukázať.... Nejak si ju obľúbila, tieto puzzle sme používali medzi prvými a dlho dlho sme ju nevytiahli, až tento týždeň pondelok a odvtedy, len to si pýta. Je to super, lebo je viac motivovaná povedať: bu, mi, pa... Za odmenu si ich všetky rozhádže a pospája a uloží na stolík, aby pozerali ako sa učíme... Potom poračujeme ďalej... Dnes som jej skúsila dať rozdeliť ovocie a zeleninu, čo rastie na strome a čo v záhrade/v zemi.Samozrejme snažila som sa ju usmerniť nápovedami, napr. hrušku mám na strome, šup vedela, že ich má dať na strom.... s čerešňami som to už ani vysloviť nemusela, presne vedela, že sme ich v máji oberali zo stromu... V tomto porozumení, je veľmi šikovná, raz dva sa naučila aj zvieratká žijúce v lese a zvieratká na dvore... Ach aspoň pri tomto nerobí extra škreky.. Toto "easy" zvládnutie niektorých úloh je môj balzam na moju stratenú dušu...