Niekde som čítala, že ak vidíte neželané správanie svojho dieťata nemáte prejaviť absolútne záujem, úžas, úľak, nič, čo by dieťa zaregistrovalo. Či už Vás to šokne, ide šlak trafiť, musíte situáciu vyriešiť s kľudom Angličana a nesmiete ukázať dieťaťu, že Vás to nejak vyviedlo z miery alebo prekvapilo alebo nahnevalo. Toto som si začala všímať u mojej malej rakety minulý týždeň. Zhodou okolností som ten článok čítala týždeň predtým, tak som si to zase akosi privolala....


Malá je ešte stále v akomsi "objaviteľskom" mode, tak mi lustruje šuflíky a vylieza kade-tade, skúša žalúzie a podobné srandičky. Teraz sa to snažím ignorovať, proste sa tvárim, že to, že mi behom 10 minút rozhádže pol domu vôbec nevadí, pohodička. Akosi som sa však pozabudla a keď vytiahla veľkonočné ozdoby, ktoré jej spadli z ruky, tak som čosi zašomrala alebo som nejako zhíkla, už fakt neviem. Ale odvtedy mi tá moja malá raketa raz za deň, keď som v kuchyne príde k tomu inkriminovanému šuflíku a vytiahne tie ozdoby a položí (nehodí) ich na zem a kuká na mňa, či to vyvolá vo mne rovnaký efekt úžasu. Dnes mi to spravila opäť, už som sa v duchu musela smiať, jak čaká reku: "čo nato poviem", ale držala som sa statočne a ani mäkké f som nepovedala. Túto metódu mi odporúčila aj klinická logopedička, keď je napr. malá už znudená a pýta si pozornosť, napr. keď sa s niekym rozprávam alebo niečo robím, proste ju mám chvíľku ignorovať resp. keď vidím neželané správanie, neriešiť nechať tak. Mysleal to aj na tie divadelné scénky v obchode, proste nepovedať ani slovo, nekomentovať nič. Držím sa tejto rady a asi sa mi zdá najrozumnejšia z tých mojich všetkých otestovaných. Keď sa už cítim vypeckovaná, žeby som malú vystrelila na mesiac, tak sa radšej niekde odpracem na 5 min hodím si jeden otčenáš a idem ďalej. Vidím na sebe aj na deťoch a aj na mužovi, že keď ja vybuchnem, vybuchne celá rodina. A keď ja škaredo rozprávam, rozpráva škaredo celá rodina. Je to veľké bremeno matky toto podľa mňa, byť stále dokonalá a dobrá, lebo v takejto situácií sa cítim hociako inak, len nie dobrá a trpezlivá a milá...


Dnes to bol však celkom fajn deň. Malú som oblbla s tými hlúpymi zajacmi a motýlmi a premenila som toto zadanie na vkladačku do krabice, pričom pri každej dierke na vkladanie som spravila ešte jednu dierku a tam vopchala špajdlu, na ktorú som nalepila motýlika alebo zajaca. Myslím, že táto forma sa jej páči viac, ako ukladanie do misky. Musím vymýšľať stále nové zadania, priraďovanie nám ide ľavou zadnou, triedenie ešte drilujeme, začnem zajtra s asociáciami. A musím sa priznať, že som sa vrátila k mobilu, ale len z "edukačných" dôvodov, kde som si stiahla Vami odporúčanú appku: "Výučbové kartičky". Malá natom celkom fičí a malého zase natom drtím čísla, ktoré mu, ale že fakt nejdu... Moju milovanú matiku, moje dieťa úplne neznáša:slight_smile:

Alfou a omegou je však stále hra, ktorú malej musím stále nejak vymýšľať a ja som teda neni veľmi kreatívny typ. Kávičku si síce vypijeme, ovocie zjeme, aj bábo nakŕmime, ale všetko to stihneme akosi za 5 min a potom už mi došli nápady, čo s ňou ďalej, takže musím si naštudovať ako sa hrajú dvojročné deti, dlhšie ako 5 min.