Strach je moja najhoršia vlastnosť. Vždy sa na začiatku všetkého zľaknem, bojím, opustím na dva dni. Môj muž to na mne neznáša a čosi už o týchto stavoch vie, keďže ma pozná od strednej. Aj na počiatku tohto blogu bol jeden veľký strach, opušťák, neznámo...
Teraz prežívam opäť strach. Strach z blížiacich sa zmien v našom zabehnutom režime. Je to ten známy strach, ktorý ma vie dokonale sparalizovať. Neznášam ho, och ako strašne. Často nad tým všetkým premýľam, prečo sa všetkého tak bojím. Je to také "typické" autistické, čo som na sebe zistia.a Vždy som si myslela, že som flexibilná a veľmi rada som to dokonca uvádzala do životopisu, ale nakoniec je pravda úplne niekde inde. Neznášam zmeny. Zmeny režimu, porušovanie pravidiel, nové situácie. Mám rada, keď veci klapu ako "hodinky". Ale život to presne vie,čo ma najviac "vyhejtuje", takže žiadny oddych, ale poriadna dávka strachu. Ale čoho sa vlastne tak bojím? Veď to vždy môže byť len "hop" alebo "trop", v každom prípade sa posuniem vpred buď skokom alebo pádom na hubu. Ale vždy vpred. Ok, teória zvládnutá, v praxi skutek utek...
Pár rokov dozadu som čítala článok, že žena po MD/RD sa cíti ako malé dieťa do škôlky. Potvrdzujem všetkými desiatimi. Je mi rovnako ako mojím deťom najlepšie iba doma. Tu je bezpečie, tu mi "nikto" nerobí zle, nemusím byť skúšaná ani testovaná, nikto ma nesúdi, je to taká moja dobre známa bublina. Ani mne sa z nej nechce, takže viem dokonale pochopiť moju malú raketu aké to bude aj pre ňu náročné "vykročiť" do neznáma.
Snažila som sa ju na všetko pripraviť. Pre mňa sa stala "dokonalá". Dostavil sa mi stav bezpodmienečnej lásky, ktorý bol pre mňa dovtedy len akési čítané "klišé". Bola som hlúpa pre rokom, nevzdelaná a málo "ostrielaná"... ani z polovice neľúim deti tak ako dnes. Sú čarovné a ja som definitívne fall in love🙂
Včera sa ma raketa opýtala: "Mama, ty si malý Ježiško?",,, Reku čo?🙂 "Nie, nie som, a ty si?" Ak niektorí nevedia, toto nie je "jej" vlastná otázka, je to v fráza z "bejbyšéfa", ale aj tak poteší, no nie?. V otázkach sa celkovo zlepšuje. Ako sme začali pracovať na "predpríprave" odpovedí príčina,/dôsledok - Prečo?/Lebo, odvtedy častejšie položí otázku s Prečo doplnenú vlastným záverom. To už nie sú echolálie, ale normálne jej to v tej hlave hrkoce, keď sa snaží položiť otázku podľa seba....
A decká, čo sa začali stretávať za našou záhradou, sú jednoducho topka. Ťahajú ju za "uši" vpred, opakuje a imituje, a rozvíja reč aj hru a to tak, že mám pocit, že mi v priamom prenose kvitne kvet pre očami. Tomuto môjmu dedzu škôlka neskutočne pomôže. To je fakt, to je odporúčanie, to je všetkými našimi odborníkmi jedina odporúčaná terapia na jej "vzdorovité" správanie. Ach už sa len zbaviť toho strašidelného strachu z nášho "odľúčenia", aby ho raketa zo mňa nevycitila... To sa na "Ježiška" nehodí🙂


Uuuplne som sa v tom nasla, som presne rovnakaaa ❤️ držím palce ✊