Dnes sú to dva roky čo nemám mamku.Vlastne mám,len je uz v Nebi.Sedím v kresle,pijem čaj z jej hrnčeka, v ušiach mám jej náušnice,oproti na poličke stojí jej veľká fotka. A práve som zistila,že sa mi dioptricky hodia jej okuliare na čítanie,tak uz ich mám na očiach. Verím,ze je o ňu super postarané,že je zas mladá,že je spolu so svojou láskou a že sa raz všetci stretneme. Len zatiaľ sme my deti tu a oni rodičia tam. Kto sa narodí ,ten musí aj zomrieť. A ten kúsok času medzi tými dvoma udalosťami prežiť čo najlepšie. Nie v bohatstve,nie bez rozmyslu,nie márnotratne ani roztopašne,ale múdro,zodpovedne,s láskou,s milovanými ľuďmi ,s modlitbou a v práci.Tak ma to naši naučili, tak sa snažím žiť a tak to učíme aj naše deti.
Dopijem čaj,odložím mamkine okuliare a idem spať....a možno sa mi o nej bude snívať.Ako zas v lese zbierame maliny,ako spolu lepíme pirohy,ako sa smeje,ako krásne spieva,ako mi varí vtačie mlieko keď som porodila....
Nikdy mi neprestaneš chýbať,mami,ale viem,že vlastne je všetko tak ako to má byť a že už na mňa čakáš.A ja prídem,sľubujem.