V decembrovom slnku Madeiry

Oslahana dazdom a vetrom nepohody, tuzila som zase vidiet slnko. Vybrala som nam vulkanicku vypuklinu zeme leziacu v Atlantickom oceane. Lezi 580 km zapadne od pobrezia Maroka a 980km juhozapadne od Lisabonu. Vyhovovalo nam ,ze let nebol dlhy a po 4 hodinach prijemneho letu z Edinburghu sme pristali na pristavajucej drahe vycnievajucej do mora nedaleko hlavneho mesta Funchal. Ostrov je naozaj jeden velky kopec vulkanickeho povodu prebrazdeny polickami zeme na ktorych rastu tropicke rastliny a ovocie. Nas s detmi cakala vilka na juznom pobrezi, vysoko na konci s vyhladom na Atlantik, obklopena bananovymi plantazami. Ich zelene listy suchotali v tepom jemnom vetriku. Hned prve rano som s pozitkom ochutnala na ranajky male zlte bananiky od farmara. Zvnutra mali oranzovy odtien a sladku chut . Aj napriek tomu ze bol december, vsetko kvitlo a ovocie dozrievalo. Na ostrove nie su ziadne prirodzene piesocne plaze, len umelo vytvorene. Moje deti si zamilovali plaz v Cathlete s pieskom dovezenym z Maroka.  Prechadzala som po nom bosimi nohami a deti zatial santili vo vlnach atlantiku. Nejeden vecer sme stravili v restauracii, kde sme ochutnali Bolo de caco tradicny potrugalsky chlieb a jedla z morskych plodov. Ocarili nas tradicne potrugalske latky, vysivky, koberce.  Starsi muzi s tmavou pokozkou vysedavali v malych krcmickach a tempo ako by bolo pomalsie....Vecer som sedela na verande a koncert mi robili cvrckovia. Citila som nesmierny pokoj a bezpecie...daleko od vsetkeho zhonu a stresu..daleko od nepokojnej europskej pevniny. Nas maly raj..kde sme boli stastni a kde sa chceme urcite vratit. Spomienky nanho nas budu hriat celu zimu.