dnes som si precitala na nete tento list o sporte...
Otvorený list syna otcovi: Florbal je naša hra
Vážení rodičia,
bol by som veľmi rád, keby ste si našli čas a spoločne s vaším synom či dcérou si prečítali tento otvorený list. Opýtajte sa vašich detí, ako chcú aby ste sa na zápasoch a tréningoch chovali, ako máte fandiť na prospech veci a kedy je dobré sa baviť o zápase. List od “Jožka” je kompiláciou niekoľkých príbehov, ktoré sa naozaj vo športovom prostredí stali. Ide o preklad, ktorý bol mierne poupravený do našich podmienok. Pohodlne sa usaďte a venujte niekoľko minút týmto riadkom, ktoré sú veľmi dôležité.
Milý tatko,
Mal som strach ti toto všetko po dnešnom zápase povedať, ale povedal som si, že to urobím, aby si prestal aspoň na chvíľku na moje zápasy chodiť. Aj tak to nevyzerá, že by si si zápasy užíval a ja si ich tiež rozhodne neužívam, keď tam si. Keď som bol menší, tak som miloval, ako si sa na mňa chodil pozerať, teraz si želám, aby si tam nebol. Myslím, že začínam florbal nenávidieť. Možno s ním seknem. Určite si teraz hovoríš, prečo?
Dnes som ťa z tribúny počul, myslel som si, že fandíš, ale zmýlil som sa. Trénoval si, kričal na protihráčov, trénerov a rozhodcov. Tiež som počul, ako na mňa kričíš zakaždým, keď som mal loptičku na hokejke.
Určite si myslíš, že mi pomáhaš, ale nie je to pravda. Mätieš ma.
Pletieš ma, keď mi dávaš pokyny z tribúny. Keď som na ihrisku, tak musím urobiť niekoľko rozhodnutí v krátkom čase. Mal by som loptičku potiahnuť alebo nahrať? Mám dať krížnu prihrávku alebo vystreliť? Ísť viac dopredu alebo naopak dozadu? Kde sú moji spoluhráči? Kde sú obrancovia? Snažím sa vyriešiť všetky tieto veci a ty chceš aby som ešte počúval aj teba? Aj tak to vyzerá tak, že nech spravím čokoľvek, stále na mňa kričíš. Nedá sa, aby som ťa počúval a zároveň sa venoval florbalovému zápasu naraz.
Je mätúce, keď na mňa s trénerom kričíte pokyny obaja v jednej chvíli naraz. Nemôžem vás počúvať oboch. Častokrát sa stane, že kričíš úplný opak toho, čo nás tréner učí na tréningu. Tréner nás nabáda k tomu, aby sme sa nebáli prejsť od vlastnej bránky cez brániacich útočníkov, ty chceš aby som loptičku odohral dlhým nahodením. Kričí na mňa tréner, kričíš na mňa ty a aby toho nebolo málo, tak kričia aj ďalší rodičia. V tom momente by som na ihrisku najradšej nebol. Skutočne to nie je dobrý pocit.
Vadí mi, keď kričíš na rozhodcov, zvlášť keď ma učíš, že by som mal rešpektovať učiteľov, trénerov a starších. Tati, niektorí z tých rozhodcov chodia na rovnakú školu ako ja. Vidím ich v jedálni pri obede a som v rozpakoch. Kričal by si po mne rovnako, keby som bol začínajúci rozhodca? Aj keď urobil rozhodca správne rozhodnutie a ty stojíš 15 metrov od danej situácie, aj tak na neho kričíš.
Štve ma, že si aj niekoľko hodín po prehratom zápase naštvaný. Ako dlho máš právo byť naštvaný a smutný? Áno, všetci chceme vyhrávať, ale niekedy proste príde lepší súper, ktorý nás porazí. My potrebujeme pár tréningov naviac a potom to pôjde aj v zápasoch. Nechápem, ako mi pomôže zlepšiť sa v ďalšom zápase, keď budeš naštvaný? Najlepšie, čo môžeš po zápase urobiť je povedať mi, ako si na mňa hrdý za bojovnosť, fair-play a že sa veľmi rád pozeráš, ako hrám florbal. Tiež by som rád počul: “Tak kam sa pôjdeme najesť?” Ale to je všetko. Zlepším sa ďalšími tréningami.
Nemám rád, keď predo mnou negatívne hovoríš o trénerovi. Hovoríš mi, že mám trénera rešpektovať a počúvať to, čo hovorí. Potom ale počujem od teba a ďalších rodičov, ako hovoríte, že tréner nevie čo robí. Spoluhráči mi hovoria, že ich otcovia im radia, aby nepočúvali trénera a oni nevedia, koho teda majú počúvať.
Vytáča ma, keď predo mnou nedobre hovoríš o mojich spoluhráčoch. Viem, že niektorí nie sú najrýchlejší, silní, dosť šikovní alebo nemajú tak dobrú strelu, ale sú to moji kamaráti. Tati, v škole ma učia, že by som mal ku každému prechovávať rešpekt, ale ty potom doma znevážiš mojich kamarátov priamo predo mnou. Želal by som si, aby si na nich videl dobré veci namiesto ich chýb.
Nepáči sa mi, že na mňa kričíš kvôli chybám, ktoré urobím a hovoríš, ako je florbal jednoduchá hra. Neviem, či si ešte pamätáš, aké to bolo, keď si ty sám bol hráč. Spomínaš si, keď si prechádzal svojim športovým rastom a cítil sa trápne, keď si mal niečo skúsiť prebehnúť alebo preskočiť? Spomínaš si, aké ťažké bolo naučiť sa kľučku alebo napríklad spracovať loptičku vo vzduchu? Snažíš sa urobiť maximum, ale stále to nejde. A určite tomu nepomôžeš tak, že na mňa kričíš alebo mi hovoríš aby som vstúpil do seba a používal hlavu. Čo to vlastne znamená? Kričíš na mňa a ja väčšinu tých vecí aj tak nechápem.
Tati, nechcem ti hovoriť ako ma máš vychovávať, ale niekedy mám pocit, že tvoja láska ku mne je závislá na tom, ako sme práve hrali. Keď vyhráme, všetko je super, ale keď kedykoľvek prehráme alebo hráme zle, vyzeráš ako by si ma nenávidel. Vtedy si prajem, aby som šiel domov s niekym iným a nie s tebou. Je to kvôli tomu, že hovoríš o zápase aj vtedy, keď ja nechcem. Rozoberáš každú chybu. Keď vyhráme, aj tak počúvam o tom, čo bolo zlé.
Vážim si toho, koľko času so mnou tráviš, vozíš ma na tréningy a zápasy, kupuješ mi vybavenie. Ale niekedy mám pocit, ako keby sme boli na ihrisku preto, aby sme bavili dospelých na tribúne. My chceme len hrať. A chceme aby ste nekričali z tribún na rozhodcov, iných rodičov alebo trénerov.
Mohol by si to pre mňa tatko urobiť? Mohol by si len prísť, pokojne sledovať hru, zatlieskať keď sa ti bude niečo páčiť a počas cesty domov v aute nič zo zápasu nerozoberať? Ak áno, budem veľmi rád, keď sa na ďalší zápas prídeš pozrieť.

Tatko, milujem svoj šport, svoj tím a mám rád svojich spoluhráčov. Chcem s týmito chalanmi hrať do konca života, ale nie keď ma nebudeš mať rád a budeš na mňa kričať kvôli tomu, ako hrám.
Tati, daj mi vedieť, ako si sa rozhodol. Mám Ťa rád!
Tvoj syn.

velmi ma oslovil, hoci moje deti aktivne na sport nechodia, ale je na zamyslenie pre mnohych rodicov, takze ho ho ponukam na zamyslenie...