Mám doma prváčika, to hovorí za všetko....

Poctivo som sa zúčastnila rodičovského združenia, písala si poznámky o všekých veciach, čo mám a nemám zabudnúť, nachystala a podpísala všetky zošity, oblečenie. Som mamina pripravená na všetko. 

Ale asi  nikdy nebudem pripravená na spôsob písania úloh, ktoré si zvolil môj syn 🙂. Ešte z detstva si pamätám vety typu: "Seď rovno! Nehrb sa! Lakte na stôl! Ako to píšeš? Odznova!!!" Poznáte to zaprisahávanie sa typu, ja nikdy nebudem ako moji rodičia (No jasné 🙂 🙂 🙂 ). Po prvej úlohe s mojim synom viem, že budem rovnaká ... ak nie horšia.

Moja včerajšia story je nasledovná.

Prvá úloha z písania. Vydrhla som stôl v kuchyni, aby sa mohol synáčik rozložiť aj so svojimi školskými doskami, peračníkom cez pol stola a kyslým výrazom na tvári, že on niečo musí 🙂. "Som milá, vľúdna mamička," opakujem si v duchu. Usmievam sa od ucha k uchu, pochválim jeho písanku a že sa dokázal sám podpísať. Ukáže mi, čo majú na úlohu. "Martinko, prosím, čakaj. Idem zapnúť Dorotke telku, aby nás nerušila a napíšeme spolu úlohu". Vychádzam z miestnosti. ŠŤUK ovládačom a som naspäť. Synátor spokojne balí písanie do školskej dosky a vkladá do tašky. "Martinko, čo robiš? Ideme predsa písať úlohu." pýtam sa ho. Smelo na mňa zaklipká očami a spokojne mi oznámi, že on už to urobil. Čoooo? Bola som mimo kuchyne asi tak 5 SEKÚND. Panikárim 🙂. "Martinko, prosím ťa, ukáž mi tú písanku." Môj ty svet 🙂. Imaginárne si búcham hlavu o stenu. Môj malý maliar je úžasný, no mám chuť ho roztrhnúť na polovicu 🙂. Učia sa totiž písať rovné čiary, ale Martinko má v písanke neidentifikovateľné vlnkovky a krivky rôzneho druhu. Beriem čistý kancelársky papier a kážem mu znovu. Moja prvá veta je "A sadni si, prosím ťa, rovno!" Morí sa s čiaročkou  a ja zo seba súkam ďalšiu milú vetičku: "Martinko, nehrb sa, prosím ťa"" Že mi to nie je trápne. Začínam sa uvedomovať. No nateraz mám šťastie, obľúbený stav môjho syna je nepočúvať ma. Z mojich viet si nič nerobí a "hompáľa" si nožičku pod stolom. "Martinko! Lakte daj prosím ťa na stôl!" Odchádzam do kúpeľne a pozerám na seba do zrkadla. Gánim na ten odraz a snažím sa presvedčiť, že nie som ako moja mama. Lenže ja som. Som rodič. Chcem, aby môj synáčik vedel krásne písať /a ešte čo všeko iné/. 

No teším sa na ďalšiu úlohu. Mám za sebou so sebou dlhý monológ a som pripravená na všetky výmysly môjho syna. Aj na tie, kde mi tvrdí, že sa čoskoro ožení s Nikolkou 🙂 🙂 🙂 

Tento šialený príbeh nie je fikcia, to je moja ranná realita 🙂. 

  Od rána leje, deň "blbec" ako vyšitý. Potrebujem ísť do zdravotnej poisťovňe, výkaz na mňa kričí zo zakladača už pekných pár dní. Jednoducho som sa rozhodla, že dnes je ten správny deň. Mám ísť autom? Ale kde. Prebúdza sa vo mne bojovnosť. To predsa dám! Muž ma zvezie s deťmi do škôlky, školy a ja sa pešo vrátim domov. Aj tak potrebujem ísť na poštu a ešte k tomu sa prejdem. Už si brúsim zuby na moju čokoládovú tyčinku v kabelke. Aspoň ju zjem bez výčitiek.

Vychádzam zo škôlky a pozerám na mokré rifle. Paráda. To, že pre náš okres vyhlásili 2. výstrahový stupeň pred dažďom, to som si nevšimla. Ešteže nie je chladno. Prídem pred poisťovňu. Otvárajú za 7 minút. Nepredpokladám, že by otvorili skôr a tak vchádzam do otvorených FARBY LAKY.

Vchádzam do dverí. Pán sympatický predavač vidí, ako sa snažím vojsť a ponáhľa sa naproti otvárať mi dvere. Zaseknem sa v nich aj s dáždikom a v odraze dverí vidím, že sa mi do vlasov zaplietol odpadnutý suchý zips z dáždnika. Očerveniem a snažím sa z ulízaného účesu vybrať niečo neidentifikovateľné. Predavač sa na mňa milo usmeje a položí mi nečakanú otázku: "Ako vám môžem pomôcť." Chytá ma panika, čo to vlastne chcem? Usmievam sa a snažím sa spomenúť na presný názov, ktorý som počula od muža už milionkrát ako odpoveď na otázku, prečo ešte nie je pribitá synova nástenka. /správna odpoveď je samorezné hmoždinky do sadrokartónu/. Lenže ja mám úplné okno. Okrem toho, že cítim, ako sa od hanby potím a červenám, viem zo seba vydať len prihlúpe usmievanie sa a vety typu: "také šróbiky, čo idú samé do steny" :D :D :D Mám chuť sa odtiaľ čo najrýchlejšie stratiť. Predavač si vymieňa s kolegom sprisahanecké pohľady a v duchu sa stopro smeje, ak nie niečo horšie 🙂. Poviem vám, je to riadny boj, kým sa dopracujeme k tým správnym hmoždinkám, šróbikom a ešte lepidlu na zrkadlo. Víťazoslávne sa predieram k pokladni, nech čo najrýchlejšie "vypadnem", ale nie je mi dopriate vydýchnuť si. Pri pokladni zisťujem, že nemám žiadnu hotovosť a bankomatová karta ostala doma na stole (včera som sa totiž ulakomila na nákup masáže cez zľavový portál). Neostáva mi nič iné, ako sa začať smiať. Oznamujem predavačovi, že som bez peňazí. Myká mu kútikom, ale drží sa. "To nevadí, hovorí, ja vám ten nákup dám bokom." Nazerá mi do kabelky, pretože v nej pomáha hľadať moju kartu, hoci viem, že je doma na stole. Prepadám sa od hanby, môj obsah kabelky pri dvoch deťoch tvoria obaly zo žuvačiek, keksíkov, prázdne sáčky a okrem peňaženky zopár neidentifikovateľných hračiek. Plížim sa k dverám, stále sa ospravedlňujem a v duchu si prajem byť niekde na konci sveta. 

Konečne vonku, dážď  ma teší ako nikdy doteraz. Rýchlym krokom sa ponáhľam vybaviť poisťovňu. Sliny mi tečú na čokoládovú tyčinku, veď si ju predsa zaslúžim, vydala som zo seba príliš veľa energie. Vtom počujem za sebou volanie: "Pani, pani!" Otáčam sa. Predavač z dverí na mňa máva dáždnikom. Mne sa podlamujú kolená. Ja som ho tam zabudla! Odovzdane sa vlečiem naspäť k predajni. Práve mi došli aj záložné zdroje energie. Zmôžem sa na tisíce "Vďaka" a odchádzam preč.

Domov dojdem úplne premočená a zničená. Odteraz sa mužovi do jeho "mužských vecí" nemiešam.