skúsenosť
Neodporúčam pôrod u Kocha
U Kocha som rodila v roku 2023 a môžem povedať, že som urobila veľmi zle rozhodnutie. Už počas tehotenstva sa mi prestriedalo presne 5 gynekológov, nakoľko väčšina odišla pracovať do Borov.
Pôrod mi začal odtieknutim plodovej vody doma, takze sme s manželom hneď išli do pôrodnice, po prehliadnutí zistili, že už som na 5 cm otvorená, sestrička sa má pýtala, že či chcem epiduralku, načo som jej povedala, že áno, ďalej neriešila a poslala ma na poschodie do pôrodnice. Vtedy mi už začali pravidelne a bolestivé kontrakcie, v tom čase mi dali aj klistir, takze bolesť sa zniekolkonasobila, po opätovnom prehliadnuti zistili, ze som sa veľmi rýchlo otvárala, bola som už na 8 cm otvorená, takze má brali na pôrodnú sálu, epiduralku mi podali až keď som bola otvorená na 9 cm, čo mi spôsobilo že som zrazu necítila spodnú časť tela a nevedela som tlačiť, zrazu nastal totálny chaos, rodila má pani doktorka z Ukrajiny, ktorá ani nevedela dobre po slovensky, museli má dva krát nastrihnut, aj tak som syna nevedela vytlačiť. Pani doktorka sa rozhodla pre použitie zvonu, čo ale asi neovláda, takze akútne volali nejakého doktora ktorý by to zvládol, medzitým som mala syna zakliesneného a pravdepodobne sa dusil, keď doktor konečne prišiel a pokúšal sa syna vytiahnuť zvonom, podarilo sa mu to asi az na tretí krát (medzitým aj vymenil zvon, lebo s tým predtým očividne niečo bolo, nevedel sa pricucnut), syn nejavil žiadne známky života. Z novorodeneckeho ho hneď brali a mne HODINU nikto nič nepovedal. Toto bola asi najdlhšia hodina v mojom živote, s manželom nás nechali na pôrodnej sále a po každé keď som sa pýtala sestričiek, či môj syn žije, mi povedali že oni nevedia, že mi prídu povedať z novorodeneckeho. Po tej hodine prišla primárka z novorodeneckeho že teda môj syn žije, že ho oživili a informácie mi podavala, ako keby som sa ho rozhodla dobrovoľne nevytlačit, bola veľmi nepríjemná. Opýtala som sa jej automaticky či ho môžem vidieť, načo mi arogantne odvrkla, že oni mi ho určite neprinesú, jedine že si to odkráčam k nemu ( podotýkam, že som bola čerstvo zasita až po zadok a nohy som si ešte stále necítila). Syna som videla až o niekoľko hodín keď som sa už vedela sama postaviť. Nakoľko mal teda takéto nešťastne narodenie, bol v inkubatore jeden a pól dňa, na druhý deň, má zavolali na novorodenecke, že ho vyskusame priložiť k prsníku, aby sa mi spustila laktacia, posadili má na komunistickú drevenú stoličku, nevedela som dobre sedieť nakoľko má to tam dole bolelo jak šľak, začo sa na mna sestra znova ocapila, že keď si nesadnem normálne, malého mi na ruky nedajú, tak som si cez zatate zuby “normálne sadla” a konečne som prvý krát držala a prikladala si syna, zatiaľ čo druha sestra si tam sedela v pohodlnom mäkkom kancelarskom kresle.
Čo sa týka komfortu, izby sú strašne maličké a čo má prekvapilo nemajú tam navyše trápne vankúše, každá postel má jeden maly vankus, a keďže som bola prvý deň na izbe sama, požičala som si vankus z druhej postele, z toho bola hotová kovbojka, tri sestry mi prišli vynadať, že čo si to dovoľujem, že keď chcem vankus navyše, nech mi manžel prinesie z domu.
Ešte spomeniem pani primarku z novorodeneckeho, ktorá mala maximálne neprofesionálne chovanie. Keď má prišla navštíviť rodina, ktorá vedela o mojom zážitku, že má neinformovali hodinu o zdravotnom stave syna a moja sestra to spomenula pred pani primavkou, tá sa dovalila do izby začala kričať, že oni mi zachraňovali dieťa, a nemali čas behať po každé za mnou a informovať ma, atd. na moju argumentáciu si ani nepočkala otočila sa a slahla dverami jak 15 ročná puberťáčka.
Vďaka týmto skúsenostiam som trpela popôrodnou traumou a aj šestonedelie som si neužívala, tak akoby som si ho možno užila za iných okolností. Vďaka bohu syn je zdravý a krásne prospieva, ale on je brutálny bojovník. Z Kochu som nadobro odisla a verím že to bolo najlepšie rozhodnutie.
Pôrod mi začal odtieknutim plodovej vody doma, takze sme s manželom hneď išli do pôrodnice, po prehliadnutí zistili, že už som na 5 cm otvorená, sestrička sa má pýtala, že či chcem epiduralku, načo som jej povedala, že áno, ďalej neriešila a poslala ma na poschodie do pôrodnice. Vtedy mi už začali pravidelne a bolestivé kontrakcie, v tom čase mi dali aj klistir, takze bolesť sa zniekolkonasobila, po opätovnom prehliadnuti zistili, ze som sa veľmi rýchlo otvárala, bola som už na 8 cm otvorená, takze má brali na pôrodnú sálu, epiduralku mi podali až keď som bola otvorená na 9 cm, čo mi spôsobilo že som zrazu necítila spodnú časť tela a nevedela som tlačiť, zrazu nastal totálny chaos, rodila má pani doktorka z Ukrajiny, ktorá ani nevedela dobre po slovensky, museli má dva krát nastrihnut, aj tak som syna nevedela vytlačiť. Pani doktorka sa rozhodla pre použitie zvonu, čo ale asi neovláda, takze akútne volali nejakého doktora ktorý by to zvládol, medzitým som mala syna zakliesneného a pravdepodobne sa dusil, keď doktor konečne prišiel a pokúšal sa syna vytiahnuť zvonom, podarilo sa mu to asi az na tretí krát (medzitým aj vymenil zvon, lebo s tým predtým očividne niečo bolo, nevedel sa pricucnut), syn nejavil žiadne známky života. Z novorodeneckeho ho hneď brali a mne HODINU nikto nič nepovedal. Toto bola asi najdlhšia hodina v mojom živote, s manželom nás nechali na pôrodnej sále a po každé keď som sa pýtala sestričiek, či môj syn žije, mi povedali že oni nevedia, že mi prídu povedať z novorodeneckeho. Po tej hodine prišla primárka z novorodeneckeho že teda môj syn žije, že ho oživili a informácie mi podavala, ako keby som sa ho rozhodla dobrovoľne nevytlačit, bola veľmi nepríjemná. Opýtala som sa jej automaticky či ho môžem vidieť, načo mi arogantne odvrkla, že oni mi ho určite neprinesú, jedine že si to odkráčam k nemu ( podotýkam, že som bola čerstvo zasita až po zadok a nohy som si ešte stále necítila). Syna som videla až o niekoľko hodín keď som sa už vedela sama postaviť. Nakoľko mal teda takéto nešťastne narodenie, bol v inkubatore jeden a pól dňa, na druhý deň, má zavolali na novorodenecke, že ho vyskusame priložiť k prsníku, aby sa mi spustila laktacia, posadili má na komunistickú drevenú stoličku, nevedela som dobre sedieť nakoľko má to tam dole bolelo jak šľak, začo sa na mna sestra znova ocapila, že keď si nesadnem normálne, malého mi na ruky nedajú, tak som si cez zatate zuby “normálne sadla” a konečne som prvý krát držala a prikladala si syna, zatiaľ čo druha sestra si tam sedela v pohodlnom mäkkom kancelarskom kresle.
Čo sa týka komfortu, izby sú strašne maličké a čo má prekvapilo nemajú tam navyše trápne vankúše, každá postel má jeden maly vankus, a keďže som bola prvý deň na izbe sama, požičala som si vankus z druhej postele, z toho bola hotová kovbojka, tri sestry mi prišli vynadať, že čo si to dovoľujem, že keď chcem vankus navyše, nech mi manžel prinesie z domu.
Ešte spomeniem pani primarku z novorodeneckeho, ktorá mala maximálne neprofesionálne chovanie. Keď má prišla navštíviť rodina, ktorá vedela o mojom zážitku, že má neinformovali hodinu o zdravotnom stave syna a moja sestra to spomenula pred pani primavkou, tá sa dovalila do izby začala kričať, že oni mi zachraňovali dieťa, a nemali čas behať po každé za mnou a informovať ma, atd. na moju argumentáciu si ani nepočkala otočila sa a slahla dverami jak 15 ročná puberťáčka.
Vďaka týmto skúsenostiam som trpela popôrodnou traumou a aj šestonedelie som si neužívala, tak akoby som si ho možno užila za iných okolností. Vďaka bohu syn je zdravý a krásne prospieva, ale on je brutálny bojovník. Z Kochu som nadobro odisla a verím že to bolo najlepšie rozhodnutie.
