Môj sobotňajší strach.... alebo prečo si každá mama praje mier
v sobotu po obede sme sa vybrali s deťmi na chatu. Rozhodli sme sa cestou zastaviť na obchodnej v pizzérii pre pizzu, nech máme čo na schrumnutie keď prídeme na chatu. Keďže v starom meste je problém parkovať aj cez víkend, manžel zaparkoval auto na prvom voľnom mieste na mariánskej ulici. S deťmi sme ho čakali v aute... po chvíľke som vytiahla rozprávkovú knihu a začala deťom čítať nevnímajúc veľmi hluk okolo seba... veď sme v centre mesta... je to tu bežné.. Po chvíli sa však oproti nám začala utekať cez ulicu, po ceste veľká tlupa zamaskovaných ľudí ... hluk z obchodnej ulice sa začal stupňovať a Miško mi hovorí "mami ! oni kričia vojna vojna .." hovorím neboj to určite nie. Zamaskovaných ľudí stále pribúdalo a bola ich plná ulica , utekali smerom na obchodnú, krátko za nimi pribehla veľká skupina policajtov... môj strach už bol naozaj veľmi veľký, cítila som sa tak strašne bezmocne, uprostred veľkého davu ľudí , v jednosmernej uličke, bez muža s dvoma deťmi v aute.... strašný strach , všade hluk , krik ... keď už prešli okolo nás aj policajti na koňoch, preskočila som za volant a rozhodla sa odtiaľ za každú cenu vypadnúť... ruky aj nohy sa mi triasli... Vyšla som z parkovacieho miesta a so strachom v očiach išla pomaly ulicou kadiaľ ešte prechádzali stále zamaskovaný ľudia... celá som sa chvela, ale prešli sme bez problémov.
zaparkovala som to o dve ulice ďalej. zavolala som mužovi či je v poriadku, a že nás nenájde na mieste kde nás nechal, nechápal, lebo na obchodnej sa nič nedialo, hluk sa do pizzérie ani len nedostal... po chvíli prišiel a ja stále rozrušená som mu rozprávala čo sa stalo.. pri 2 levoch nás policajti odklonili na ul 29. augusta, a ďalší zas pri krížnej ulici... tam som sa obzrela späť a zbadala tú veľkú tlupu čo ide a strach ma opäť zalial...
Nepríjemného pocitu / strachu som sa nevedela ešte hodnú chvíľu zbaviť...
Večer v správach došla vážnosť situácie aj môjmu mužovi...
Človek si povie, no čo nejaký protest, ale keď sa ocitne niekto úplne náhodne, ani nevie ako - viď ja, v takomto dave, nedajbože ešte s deťmi , tak Vám to teda nie je jedno. Zažila som tú davovú psychózu, kedy má z nich asi pocit , že je najsilnejší a prejde mu všetko. Uvedomila som si , aký obrovský strach musia prežívať každý deň mamičky na Ukrajine, v Sýrii , v Afganistane, v Afrike... a oni nemajú možnosť preparkovať auto ako ja, nemajú možnosť sa ani presťahovať... Strašné , čo i len na to pomyslieť... Tá bezmocnosť a strach čo ich musí ovládať... Som vďačná, že moje deti nežijú vo vojnou zmietanej krajine a prajem si , aby to tak ostalo navždy.
prajem Vám krásny pohodový deň/ týždeň a život v miery
nie je to klišé ... vážme si to čo máme...
Katka

PS: auto sme mali zaparkované práve na začiatku ulici "pod týmito ľuďmi čo sú na foto" ....