Aké sú dôsledky záškoláctva ?

Podľa Zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, trvá povinná školská dochádzka desať rokov, najviac však do konca školského roka, v ktorom žiak dovŕši  šestnásty rok veku (ak zákon neustanovuje inak). Povinná školská dochádzka sa týka žiakov základných škôl, žiakov škôl so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale aj študentov stredných škôl, ak do nich nastúpili pred dovŕšením šestnásteho roka života. Porušovanie povinnej školskej dochádzky predstavuje neželateľný a škodlivý (sociálno-patologický) jav, a to až do takej miery, že uvedený zákon túto možnosť ani legálne nepripúšťa: „nikoho nemožno oslobodiť od plnenia školskej dochádzky (§19)“.

Napriek tomu je záškoláctvo staré, asi ako samotné (inštitucionalizované) školstvo. Existujú rôzne príčiny záškoláctva (od „nechce sa mi chodiť do školy“, cez konflikty s vyučujúcim, šikanou v škole, alebo problémy súvisiace s rodinnou, ekonomickou, alebo sociálnou situáciou dieťaťa a jeho rodiny). Taktiež poznáme rozličné formy záškoláctva ( s vedomím, a bez vedomia rodičov, on-line záškoláctvo a pod.), rozsah (podľa počtu vymeškaných, neospravedlnených hodín) a podľa toho aj jeho dôsledky. Faktom je, že pokiaľ sa záškoláctvo rozvinie, problémy sa začnú hromadiť a násobiť geometrickým radom. Kým spočiatku môže ísť „len“ o „pár vymeškaných hodín“, pri jeho pretrvávaní sa už rozprávame o znižovaní vzdelanosti, mentálnej kondície žiaka / študenta, stratu pracovných návykov, problémoch so správaním, desocializáciu. Skrátka o tom, čo Trestný zákon nazýva spustnutím dieťaťa.  

Dôsledkami záškoláctva sa zaoberá celý rad inštitúcií: od škôl, cez úrady práce, sociálnych vecí a rodiny,  mestá (mestské úrady),  orgány činné v trestnom konaní (polícia), súdy. Samozrejme, proces má svoj postup, a začína zväčša pohovorom rodičov a dieťaťa s triednym učiteľom, resp. riaditeľom školy. V prípade, že nedôjde k náprave, škola vyvíja ďalšie kroky, tento krát už na „vyšších“ úrovniach. Poďme však po poriadku.

Každý žiak a študent by mal aspoň zbežne poznať školský poriadok školy, ktorú navštevuje. Školský poriadok totiž okrem iného upravuje aj dochádzku žiakov /študentov a postup školy v prípade neospravedlnenej, neodôvodnenej absencie. Hoci si každá škola upravuje ten svoj, obvykle sa v školských poriadkoch „počíta“ s maximálne štyrmi po sebe neodôvodnene vymeškanými hodinami. Ak sú tieto hodiny prekročené, triedny učiteľ oboznámi s problémom riaditeľa školy. Nasleduje predvolanie rodičov do školy.

Po prekročení zväčša pätnástich hodín, kontaktuje vedenie školy úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej „UPSVaR“). Príslušné oddelenie UPSVaR-u môže rodičom dieťaťa (záškoláka) siahnuť na sociálne dávky formou ich krátenia, pozastavenia, ale aj odňatia. UPSVaR môže tiež rozhodnúť o určení osobitného príjemcu prídavku na dieťa, alebo príplatku k prídavku, ale aj dávky v hmotnej núdzi, ak je rodič jej poberateľom. Osobitným príjemcom je obec, v ktorej má rodič trvalý pobyt. Rodič, ak je poberateľom, môže ďalej prísť o náhradné výživné, a môže mu byť znížený rodičovský príspevok na 50% sumy ustanovenej zákonom a to až na dobu troch mesiacov (v prípade, že dieťa si neplní povinnú školskú dochádzku aspoň tri po sebe nasledujúce kalendárne mesiace).

Ak žiak / študent vymešká viac ako šesťdesiat vyučovacích hodín za jeden školský rok, riaditeľ školy dáva podnet na začatie priestupkového konania voči zákonnému zástupcovi. Obec ďalej postupuje v zmysle §6, ods. 4 Zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákonnému zástupcovi môže za priestupok uložiť pokarhanie, ale aj finančnú pokutu až do výšky 331,50 eur.

V prípade, že sa záškoláctvo prekročí sto neospravedlnených hodín, podáva obec trestné oznámenie na zákonného zástupcu pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže (nebezpečenstvo spustnutia). Tento trestný čin v zmysle §211 Zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, zahŕňa nie len úmyselné, ale aj nedbanlivé ohrozenie mravnej výchovy. Napríklad vtedy, ak rodičia o záškoláctve svojho dieťaťa vedia, a hoci ho neiniciujú, akceptujú ho, alebo aspoň prehliadajú a zľahčujú. Súdom  môže byť vinníkovi udelený trest odňatia slobody a to až do výšky päť rokov.  Pri vymeškaní viac ako 60% predmetu sa navyše žiak musí podriadiť preskúšaniu.

Tak ako pri iných sociálno-patologických javoch, aj tu platí, že lepšia je prevencia ako „hasenie problému“. V prvom rade je dôležité, aby rodičia poznali svoje deti, otvorene s nimi komunikovali, mali blízky vzťah. To všetko je predpoklad, že budú vedieť včas odhaliť problém svojho dieťaťa a riešiť ho. Osobitnou kategóriou sú také podoby záškoláctva, ktoré odzrkadľujú patologické fungovanie (alebo skôr nefungovanie) celej rodiny. Môže ísť o problémy rodín žijúcich pod hranicou chudoby, rodiny bojujúce so závislosťami člena rodiny, duševnými poruchami a podobne. Tu je už namieste prítomnosť sociálneho pracovníka, psychológa, alebo psychiatra, skrátka širšej skupiny odborníkov, ktorí môžu takémuto dieťaťu a jeho rodine pomôcť. Zásadné však je, aby aj školy viedli otvorenú komunikáciu s deťmi a ich zákonnými zástupcami, aby vedeli včasne intervenovať u rizikových žiakov, vytvárať vhodné podmienky pre žiakov a študentov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, pracovať na poli osvety a prevencie sociálno-patologických javov, pôsobiť interdisciplinárne (pedagogika - psychológia – sociálna práca), ale aj medirezortne (zriaďovatelia škôl – školy – ministerstvá – tretí sektor). V neposlednom rade by som za štandard považovala prítomnosť sociálnych pedagógov, školských psychológov a špeciálnych pedagógov na každej základnej a strednej škole. Tiež nerozumiem, prečo neboli brány škôl dodnes otvorené sociálnym pracovníkom, ktorí dokážu lepšie a efektívnejšie podchytiť zázemie žiakov a študentov a pracovať s nimi v širšom sociálnom kontexte rodinného, či rovesníckeho prostredia. Verím, že by išlo o účinný nástroj, ako eliminovať záškoláctvo a prispieť tak k riešeniu problému, ktorý sa nakoniec netýka len samotných záškolákov, ale nás všetkých. Najmä, ak chceme mať kvalifikovaných, sebavedomých a plnohodnotných občanov spoločnosti.