katkaastrapacik
    21. mar 2022    Čítané 54x

    Dovolenka 2022: turizmus "s ľudskou tvárou"

    Banská Štiavnica je must have tohtoročnej dovolenkovej sezóny. Keď tak nad tým premýšľam, bola ňou už aj minulý rok a rok predtým taktiež. Pandémia koronavírusu ju postihla tak, ako iné turisticky vyhľadávané lokality. Na čas bolo prázdnejšie v obchodoch,  kaviarňach aj v uliciach, ale chýbajúce kapacity v podobe zahraničných turistov (kvôli lockdownom naprieč Európou a svetom) rýchlo naplnili „naši“. Slovákov v Štiavnici teda bolo stále dosť, ba i viac ako po roky minulé.

    Štiavnica, hrdiaca sa prívlastkami slovenská aj svetová je v hľadáčiku mnohých cestovateľov. Navštevujú ju zaľúbené páry, rodiny s deťmi a bežné sú aj autobusy plné dôchodcov, ktorí mesto brázdia zväčša v organizovaných zájazdoch. Štiavnica (ak aj niekedy patrila) už dávno nepatrí len Štiavničanom !

    Ani ja nie som rodená Štiavničanka. Ale pamätám si, že ešte pred desiatimi rokmi bola Štiavnica relatívne pokojné mesto. Samozrejme, už vtedy sa operovalo pojmami „v sezóne“ a „mimo sezóny“. Dnes už ale tieto výrazy strácajú na váhe. Štiavnica uviazla v jednej nekonečnej sezóne.  V minulosti prinášali mimosezónne jesene a jari síce nižšie tržby miestnym prevádzkovateľom a obchodníkom, ale zase väčší pokoj domácim obyvateľom. Ja osobne som vždy mala na Štiavnici najradšej jesennú melanchóliu šíriacu sa komínmi územčistých baníckych domcov v kopcoch. Alebo farebné scenérie na Červenej studni a  v Kysihýbli. Tyrkysová voda na Vodárenskej (názov tajchu), ako aj tisícky horiacich sviečok počas Dušičiek na úctyhodných dvanástich cintorínoch mesta. Ale najmä liečivé ticho a poloprázdno v uliciach. Iste, október ani november štatisticky nikdy nedobehnú júl a august, ale spomenuté poloprázdno mizne ako zimné snehy. Pre nás, čo bývame v meste to nie je práve najpríjemnejšia skutočnosť. 

    Turisti nám pripadajú ako bezprizorní mimozemšťania. S natiahnutými krkmi a s mobilom v ruke motajú sa po meste, snažiac sa zachytiť poklady štiavnickej večnosti aj každodennosti. Hneváme sa, keď nás na chodníkoch brzdia telá anonymného davu a nebaví nás dookola verklíkovať: „Pardón“ a „Dovolíte prosím“ ??? V reštauráciách čakáme na obsluhu trištvrte hodinu, vadí nám, keď v samoobsluhe nedostať už ani rožky, lebo ich vykúpili chalupári, alebo keď nemáme popoludní voľné miesto v našej obľúbenej kaviarni. Vyrušuje nás zvuk motorov stoviek áut, ktoré sa rinú do mesta nerešpektujúc dopravné obmedzenia. A hákliví sme aj na hlučné noci, keď sa podgurážení 20+ vracajú z podnikov na svoje ubytovania. Iste, aj my, Štiavničania máme autá, chceme jesť zmrzlinu, občas si niečo odfotíme, chodíme sa kúpať na tajchy a niekedy sa domov vraciame s rukou hore. To nie je problém. Problém je to vtedy, keď je ročný stav navýšený o 5000 % !. Len pre obraz: v Správe o stave mesta ešte za rok 2020 I. Kuhn z OOCR Región Banská Štiavnica konštatuje, že: „...medziročný nárast počtu turistov a ubytovaných návštevníkov mesta v posledných rokoch sa pohyboval medzi 15 – 20%“ a že: „ ročne mesto navštívi pol milióna turistov, ktorí v meste nechajú okolo 12 miliónov €“. Na jednej strane tu teda máme nevídaný záujem o naše mesto, ktorým sa radi a hrdo pochválime pri každej možnej príležitosti, na strane druhej, nárast ľudí v uliciach mesto doslovne upcháva a zabraňuje prietoku našej každodennosti. Turisti prinášajú do mesta nemalé peniaze. Žijú z nich predajcovia tovarov, prevádzkovatelia služieb a v konečnom dôsledku aj obyvatelia mesta. Platí ale aj to, že tým pádom máme viac odpadkov, obitých obrubníkov, vyjazdených ciest a poškodených lavičiek. 

    Ja s rodinou už dávno netrávim víkendy v našom meste. Naše zákutia, miesta kam sme chodili radi pre ich magický pokoj, sú dnes vykričanými estrádami. Navyše, mnohí návštevníci si pobyt v chránenej krajinnej oblasti vysvetľujú rôzne. Už sme stretli takých, čo pri tajchoch hlučne žúrovali, odpadky hromadili popri dekách a stanoch, vykrikovali, púšťali si hlasnú hudbu, vo vode sa prevážali na nafukovačkách rozmermi vhodných skôr do „nekonečných“ vôd Jadranu. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu – nemyslím si, že všetci domáci sú kultivovaní a všetci turisti sú „zvieratá“. Na oboch stranách sa nájdu takí, aj onakí. Faktom však je, že kým turisti odídu, my tu ostávame a preto sme sa svoj životný priestor citliví.  

    Pre mňa z toho plynie isté ponaučenie. V Štiavnici som občan mesta, ale všade inde som „na návšteve“. Takže keď sa pre zmenu ja ocitám v pozícii turistu, snažím sa byť ohľaduplnejšia voči ostatným ľuďom a najmä voči domácim. Využívam mestskú dopravu, ktorá predstavuje racionálne riešenie v regiónoch, ktoré trpia premotorizovaním. V neposlednom rade, je to tiež ekologické. Ak už idem vlastnou dopravou, nevyhľadávam miesta, kde sa dá parkovať zadarmo. Nie je to fér voči obyvateľom, ktorí musia „prekračovať“ moje auto na najnevhodnejších miestach (aj keď mne sa také nevhodné zdať nemusia), ani voči scenérii krajiny, ani voči rozpočtu mesta, ktoré navštevujem (avšak do jeho rozpočtu prispieť nechcem?). Keď kráčam po ulici, upozorňujem svoje deti, aby sa držali pokope a nezaberali celú šírku chodníka len pre seba. Okolo nás sú aj iní, ktorí sa možno ponáhľajú do práce alebo domov k svojim rodinám. Obaly z keksíkov a prázdne plastové fľaše nosím v ruksaku a recyklujem ich aj keď nie som doma. Ak sa niekto fotí, počkám a netlačím sa mu do záberu. Ak majú v obchode posledných desať rožkov, vezmem len štyri, hoci by sme zjedli aj všetky. 

    Ako turisti sme s rodinou naposledy bývali v apartmáne v bytovom dome v centre Budapešti.  Ani by ma nenapadlo žúrovať, či púšťať si hlasno hudbu v dome,  v ktorom aj keď len na týždeň, ale predsa, spolunažívam s ďalšími susedmi - aj stálymi obyvateľmi. A musela sa s tým zmieriť aj moja dospievajúca dcéra. 

    Takže na záver moja výzva znie: buďme ohľaduplní a všade kam prídeme správajme sa tak, akoby sme tam žili. Akoby náš príchod nemal jasne stanovený odchod, akoby sme sa ocitli na miestach, kde chceme študovať, pracovať, spať a oddychovať a vychovávať deti. A možno sa napodiv aj my sami potom budeme cítiť na našich dovolenkách lepšie. 

    Znenie článku

    katkaastrapacik
    24. jan 2022    Čítané 92x

    Šťastie v časoch korony

    Dcéra mi v súvislosti s omikronom, a opätovnej hrozbe zatvárania škôl, povedala: "Vieš mama, nás asi nezatvoria, my máme v triede vysokú zaočkovanosť". Kým ostatné triedy na gymnáziu pozatvárali - niektoré už aj opakovane, tá jej funguje bez prestávky (odmysliac obdobie celoplošného zatvorenia škôl). Som rada, že do školy chodí prezenčne, pretože si ešte živo pamätám, čo s ňou sedem mesačná dištančná výučba spravila. To, že prvú hodinu začínala v pyžame s notebookom na paplóne bol najmenší problém. Nechcem sa rozširovať o tom, čo už popísali iní - o strate návykov, režimu, zhoršenia prospechu, technických problémoch s počítačom, s wi-fi, či o desocializácii. Môžem len konštatovať, že nejde o prehnané tvrdenia a uvedené potvrdzujem z vlastnej skúsenosti hneď dva krát - mám doma ešte osemročného syna. 

    Kamarátka žije dlhé roky v Anglicku a nad naším celoplošným zatváraním škôl len krútila hlavou. Kým u nás sa zatvárali školy medzi prvými, u nich medzi poslednými verejnými inštitúciami. Koronavírus sa nakoniec nevyhol ani jej rodine. Zvládli to celkom dobre, treba však povedať, že aj s pomocou druhých ľudí. Kým boli doma v karanténe, dobrovoľníci im nosili potraviny, lieky a pravidelne vynášali odpad spred dverí. Miestna organizácia im viac krát ponúkla pomocnú ruku, volal im psychológ s bezodplatnou ponukou svojich služieb. Kamarátkin lekár sa pravidelne telefonicky informoval o jej zdravotnom stave. Nemocnica ju prijímala vždy na vopred dohodnutý čas. Veci skrátka fungovali ako hodinky. Netvrdím, že im nič nechýbalo, ale čo z toho sme mali k dispozícii mi na Slovensku ? A čo z toho máme k dispozícii dnes, s takmer dvojročnou skúsenosťou s koronou?

    Niekto by povedal, že kamarátka s rodinou v Anglicku mala šťastie. Iní, že mali v komunite, v meste, v UK dobre nastavený systém. U nás na Slovensku sa mi pri tejto pandémii  len potvrdilo to, čo som si myslela už dávno. Mocní tohto štátu sa už od čias Rakúsko - Uhorska (a možno aj Veľkomoravskej ríše) spoliehajú na súdržnosť ľudí, na ich vzájomnú výpomoc, na živé rodinné vzťahy, ktoré na Slovensku pomáhajú prečkať ťažké časy... Lenže prístup štátu pri riešení problémov nemôže spočívať na ľudovom princípe: "pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže..." Čakala by som niečo iné a nemusí ísť nutne o vynášanie smetí z pred dverí...  

    Rozhadzovanie verejných financií v očkovacej lotérii možno prinieslo rekordnú sledovanosť verejnoprávnej televízii a peniaze do vrecka pár šťastlivcom, ale aký efekt mala na zvýšenie celkovej očkovanosti v štáte ? Súčasné šeky pre seniorov sú len voľným pokračovaním politickej estrády. Či povinne očkovať, alebo neočkovať sa už u nás podobá na večnú otázku „byť či nebyť“, hoci zdá sa, že pán minister financií má nateraz názor, že: omikron nás všetkých zaočkuje... (TU). A vraj kto sa zaočkovať chcel, ten sa už dal. Ale načo potom tie šeky? Človek by čakal jednotnú, kultivovanú a jasnú štátom prezentovanú propagáciu očkovania. Lenže ryba smrdí od hlavy. Ak to nefunguje hore, potom chaos, konšpirátori, popierači a najmä vystresovaní občania dole sú len kauzálnym vyústením celej situácie.

    Preto, ak ste museli kvôli covidu ostať doma, pomôcť si budete musieť viac-menej sami. Zvýhodnenú pandemickú PN-ku nedostanete, čo je boľačka najmä pre Vašich zamestnávateľov, potraviny a lieky Vám ešte stále nikto nedonesie (česť všetkým dobrovoľníkom, ktorí tak robia na vlastnú päsť). Dištančné vzdelávanie detí z marginalizovaných komunít je v mnohých obciach na Slovensku stále na úrovni: jeden počítač v komunitnom centre pre všetkých. Mimochodom, za rok 2021 opäť na Slovensku prepadlo viac ako 11 000 detí, kým v roku 2020, vraj aj v dôsledku pandémie „len“ okolo 3 000 žiakov. V roku 2021 už podľa predchádzajúcej logiky asi pandémia nebola... 

    Takže, v skratke, ak sme čakali, že takmer dva roky skúseností s pandémiou koronavírusu a jej rôznych variant prinesú jednotné postoje na politickej úrovni a prehľadné riešenia v rovine praktickej, mýlili sme sa. Pomoc podnikateľom (najmä tým malým), osamelým ľuďom, sociálne vylúčeným komunitám, či rodinám s deťmi je minimálna a tak treba mať opäť len obyčajné ľudské šťastie, aby sme z toho vyšli, ako tak bez následkov (teraz nemyslím tých zdravotných). 

    ...teda ak ste nemali šťastie už skôr, a nedisponujete väčšou výhrou z očkovacej lotérie – to by Vás mohlo „zahojiť“ aspoň finančne a aspoň do času...

    katkaastrapacik
    29. nov 2021    Čítané 1056x

    Kto u vás nosí na Vianoce darčeky ?

    Mali ste v tom od začiatku jasno, alebo ste aj vy riešili dilemu, či darčeky bude u vás nosiť Ježiško, Dedo Mráz,   alebo Santa Claus ? Alebo ste sa bez okolkov pred svojimi deťmi priznali, že nositeľmi ste vy sami?

    Ja som dieťa osemdesiatych rokov a  spoločenské embargo na Ježiška ma ešte lizlo. Hoci rodičia neboli v komunistickej strane a politicky sa nijako neangažovali, neboli ani veriaci, a tak ku nám domov chodil Dedo Mráz. Chodil aj k starkej (otcovej mame), a k väčšine mojich kamarátok a spolužiačok. K babke (mame mojej mamy), ale chodil Ježiško. Pamätám si, že ako dieťa som nechápala tento nesúlad, ale nejako zvlášť som sa ním nezaťažovala. Bola som rada, že vôbec niekto chodí a čo je dôležité - nosí darčeky. S Dedom Mrázom som ale aj tak bola viac „zadobre“. Poznala som ho z knižiek, zo škôlky a školy, z telky. Ježiško ma, priznám sa, privádzal mierne do rozpakov. Nechápala som, ako môže chlapík, ktorý chodí bosí a vyzerá, že sa potrebuje súrne najesť, rozdávať darčeky ostatným. Mala som pocit, že má dosť vlastných problémov na to, aby pozornosť venoval ešte aj cudzím ľuďom. Navyše mi nebol veľmi sympatický. Netváril sa tak vysmiato, ako Dedo Mráz a nemal ani pekný kostým.

    V súčasnosti do väčšiny domácností v mojom okolí nosí darčeky Ježiško. My, hoci nie sme nábožensky založená rodina, rozhodli sme sa pre Ježiška tiež. Jednak sme nechceli, aby naše deti zažívali podobnú schizofréniu Vianoc ako ja v detstve (dodnes s tým mám trochu problém), a tiež pre to, že tento variant bol prijateľný aj pre zvyšok rodiny, vrátane jej veriacich členov. Takže Ježiško chodí k nám, k starým rodičom, k ujom a tetám, proste všade. Po Dedovi Mrázovi neostal ani mastný fľak.

     Pamätám si, že v prvej triede, na chodbe pred našou triedou vznikla slovná hádka. Zúčastnili sa jej dva myšlienkové tábory. My, čo sme boli za Deda Mráza a tí druhí, čo boli za to, že darčeky nosia rodičia. Svoje presvedčenie som obhajovala náruživo, mandle som si skoro vykričala z hrdla. Bola som ochotná sa za Deda Mráza aj pobiť, ak by bolo treba. Doma som po tejto udalosti predsa len nenápadne prekutala skrine a zákutia, v štýle „dôveruj, ale preveruj“. Nič som nenašla. Vo svojom presvedčení som spokojne zotrvala ešte jeden celý rok.

     Moja dcéra prestala na Ježiška veriť, keď mala deväť rokov. Popravde, už nám to bolo doma aj trochu trápne, dávať jej stále za pravdu, keď v škole absolvovala podobnú slovnú prestrelku, ako ja v prvej triede. Jej skupina sa z roka na rok dramaticky zužovala, už som mala pocit, že v nej ostane celkom sama. Rozuzlenie prišlo 25. decembra u starej mamy. Našla si pod stromčekom také isté pastelky, aké už od nej v minulosti dostala a navyše také isté, ktoré pred Vianocami nechtiac objavila u nej v šuplíku. Nemalo zmysel zatĺkať. Plakala ako dážď. Farbičky potom ležali v stolíku nedotknuté až do jari.

     Syn má osem a stále na Ježiška verí. Paradoxne, vo všeobecnosti ho neuznáva, neverí na jeho zázraky zjavenia, či ozdravovania, ale na to, že nosí darčeky áno. Pomyslela som si, že čaro Vianoc v očiach detí je obrovské, schopné popierať akékoľvek rácio, skúsenosti a presvedčenia. Dokonca aj vtedy, keď sú už dôkazy neudržateľné. Akú veľkú hodnotu má túžba veriť! Ak by bol môj syn Galileom, slávna veta v jeho podaní by znela: „A predsa ich nosí!“. Je koniec novembra a hádky o Ježiškovi verzus rodičoch už v jeho triede začali. Som zvedavá, či môj syn tento rok ešte vydrží, alebo už prebehne na druhú stranu.

     Vianoce prídu tak či tak. Budeme spolu, dobre si navaríme a napečieme, zapálime sviečky, ozdobíme stromček, pozrieme rozprávky a pôjdeme sa spoločne pozrieť pod stromček, nech tam už bude čokoľvek a od kohokoľvek. Lebo ak sa aj aktéri menia, čaro Vianoc ostáva.

     Dcéra sa ma opýtala, ako sa budeme rozprávať doma o Vianociach, keď jej brat príde na to, ako je to s darčekmi naozaj. „Budeme to naďalej hrať?“, pozrela na mňa a zdalo sa mi, že by si to priala. „Jasné“, odpovedala som rozhodne. „Veď darčeky nenosím ja, ani otec, ale Ježiško!“. Spoločne sme sa zasmiali. Nakoniec, nie je to výmysel, keď vezmeme do úvahy, že si cez Vianoce darujeme to, čo Ježiško hlásal: porozumenie, pokoj a lásku. Najväčšie dary tohto čarovného sviatku.

    katkaastrapacik
    16. nov 2021    Čítané 361x

    Rozprávate sa s deťmi o sexe ?

    Nedávno sa ma môj osemročný syn spýtal, načo sú mi plienky. Moje hygienické vložky našiel v kúpeľňovej skrinke a zdalo sa, že ho nový objav mimoriadne zaujal. Prekvapil ma, ale nezaskočil. Na podobné otázky som vytrénovaná predošlými skúsenosťami s dcérou. Navyše, dávno u nás doma platí, že o tele, intimite a sexe sa rozprávame citlivo, ale otvorene. Takže som mu vysvetlila, na čo "plienky" používam. Syn pozorne počúval a myslím, že si uvedomil najmä jednu vec - že o svojej mame nevie všetko, ako sa dovtedy mylne domnieval. 

    Dcéra ma otázkou z podobného súdka, keď mala asi sedem, obdarila rovno na verejnosti. V obchode sme stáli v rade pred pokladňami, keď sa ma opýtala: "Mami kúpiš mi tieto cukríky?", a prstom ukazovala na balíček kondómov. Zalial ma studený pot a zmohla som sa len na stručné "nie". Ale ona sa nedala odbiť: "Prečo?". Nejako som to zahovorila a venovala sa vykladaniu nákupu na pás. Môj prístup sa mi vypomstil pri ďalšom nákupe. Opäť v tom istom obchode, pred tou istou pokladňou a tým istým regálom. "Mami čo je toto?", spýtala sa ma teraz už prezieravo, zmeniac taktiku. Otázku som vedome prepočula. Ale nedala sa odbiť: "Čo je toto?!", nástojila hlučne. Na chrbte som pocítila pohľady zvedavých nakupujúcich, stojacich v rade za mnou. Pod drobnohľadom verejnosti som zo seba vypotila: "Hygienická pomôcka pre pánov".

    Celé zle!!! Dcéra sa odpoveďou samozrejme neuspokojila. Márne hľadala význam slov v bezobsažnej vete, kým sa obecenstvo za mnou schuti pobavilo. Pekné divadielko ! Napriek tomu, že som si za dve minúty pred pokladňou "vytrpela svoje", na ďalší krát sa situácia v obchode, či veríte, alebo nie, zopakovala. "Mama, čo je toto?!", trvala dcéra na svojom, teraz už agresívnejšie, neústupčivo. "Poviem ti o tom vonku, teraz potrebujem vyložiť nákup". Keď sme vyšli von, nečakala som, kedy mi otázku pripomenie. Pochopila som, že mám voči nej dlžobu, nezaslúži si ignoranciu len kvôli môjmu pocitu diskomfortu z témy. Vysvetlila som jej, primerane jej veku, ako to s tým kondómami je. Vyzerala trochu prekvapená, trochu znechutená, ale určite spokojná, že sa konečne dozvedela pravdu o záhadným škatuľkách v regáloch pri pokladniach. 

    No a odvtedy, ako som už spomenula, sa o týchto veciach rozprávame doma viac-menej  otvorene. Scenáre o bocianoch, ktoré nosia deti, sa u nás nevyskytujú. O tehotenstve a pôrode majú moje deti reálne predstavy. Na sex sa ma syn ešte nepýta, ale viem, že začne. Som pripravená !

    Včera ma zaujala stručná, ale výstižná publikácia z dielne Iuventy s názvom "Všetko, čo sa (ne)hovorí o sexe". Pre syna je ešte nevhodná, ale pre deti a mladých dospelých vo veku od 13 do 30 rokov sa hodí maximálne. Idem si ju stiahnuť a vytlačiť pre moju dospievajúcu dcéru. Asi prevráti očami, keď jej ju budem podávať, ale som si istá, že si ju prelistuje. Ak máte záujem, nájdete ju na:

    https://www.iuventa.sk/publikacie/page/5/

    Tiež budem rada, ak sa so mnou v komentároch podelíte so svojimi skúsenosťami, ako komunikujete témy sexu a intimity so svojimi deťmi vy.

    Katka

    katkaastrapacik
    4. nov 2021    Čítané 97x

    Výzva školám: nedovoľte, aby deti (pre)padali - oslovte dobrovoľníkov !

    Každý rok prepadne na základných školách na Slovensku viac ako 10 000 detí. 

    Výnimkou bol pandemický rok 2020, kedy prepadlo "len"  okolo 3000 žiakov. Avšak pandémia si svoju daň stále vyberá. Aktuálny školský rok ukazuje, aké hlboké stopy zanechali zatvorené školy nie len na vedomostnej úrovni žiakov, ale aj ich psychickom zdraví. Takže otázka už teraz znie, koľko detí si bude musieť zopakovať ročník v nasledovnom školskom roku ?

    Elena a Maja

    Doučujem dve dievčatá z vylúčenej rómskej komunity. Sú to sestry, obe tretiačky. Jedna mala byť štvrtáčkou, ale ako sa mi zahanbene priznala, prepadla. Učíme sa podľa toho, čo práve potrebujú. Moja práca je intuitívna a nesystémová, ale aj tak si myslím, že užitočná. Z jednoduchého dôvodu: aj málo je lepšie ako nič. A tak sa učíme raz o stromoch na vlastivedu, inokedy násobenie a delenie, alebo vybrané slová. Okrem domácich úloh by sme potrebovali pracovať na čitateľskej gramotnosti, komunikačných zručnostiach, učiť sa v širších súvislostiach, možno aj zážitkovou formou. Potrebovali by sme viac času, ktorý z objektívnych príčin nemáme,  väčší záujem rodiny a okolia, ja by som ocenila usmernenia a rady od odborníkov, keďže som len dobrovoľníčka - solitérka, bez pedagogického vzdelania. Rada by som Elene účinne vysvetlila, že už nemôže prepadnúť, ináč sa nedostane na strednú školu. Ešte radšej by som to vysvetlila jej mame, no nemyslím si, že to bude považovať za dôležité. Momentálne neviem, "kam skôr skočiť", koho osloviť v prvom, koho v druhom rade..., ako rozbehnúť organizovanú, koncepčnú pomoc, aby sa dievčatám vodilo lepšie. Obe majú chuť sa učiť, úprimný záujem o sebazdokonaľovanie. Učivo zvládajú často krát lepšie, ako môj rovnako starý syn. On je síce dyslektik a dysgrafik, ale dobre mu to myslí a je šikovný. Má chápavých učiteľov, vnímavých rodičov, ktorí sa mu venujú, chodí na krúžky ktoré ho bavia, doma stavia stavebnice, občas hrá počítačové hry, so mnou si večer číta rozprávky na dobrú noc. Elena a Maja (mená sú zmenené) nemajú ani vlastnú izbu, ani stôl a stoličku, kde by sa mohli v pokoji učiť. Sú rady, keď majú čo do žalúdka, keď sa pre ne na zimu nájde  teplá bunda. Rodičia sú pologramotní a vzdelávaniu nepripisujú žiadnu hodnotu. Môj syn má jednotky a Elena s Majou neustále oscilujú na hrane - či prejdú, alebo neprejdú... Inteligenciu majú na podobnej úrovni ako môj syn, no štartovaciu čiaru do života úplne odlišnú!

    Dnes som dievčatám kúpila gumovacie perá, aby nemali v zošitoch škrtance a zátvorky. Hlavne mladšia Maja ich má neúrekom. Mám podozrenie, že je dysgrafička, rada by som s ňou zašla na pedagogicko - psychologickú poradňu. Lenže nie som jej učiteľka, lekárka, ani zákonná zástupkyňa. Nemám vo svojom okolí vybudovanú dostatočnú podporu, infraštruktúru, ktorá by nám pomohla, aby dievčatá neuviazli v sieti nevzdelanosti, nezamestnanosti, totálnej chudoby. Ale nevzdám sa! Pôjdem za rodičmi a ak budú súhlasiť, zájdeme spolu do poradne, k psychologičke, kam bude treba... avšak o čo ľahšie by sa mi fungovalo s podporou ich pani učiteľky, ich školy. S niekým, kto je autorita a komu rodičia aspoň ako-tak dôverujú. Ja som pre nich stále veľká neznáma...

    Pomoc priamo v škole 

    O čo jednoduchšie by bolo, keby dievčatám pomáhajú dobiehať zameškané učivo priamo v škole. Učitelia možno nemajú čas, ich úväzok a pravidlá im to neumožňujú, ale viem si predstaviť, že by školy angažovali dobrovoľníkov. Tí by absolvovali odbornú prípravu v tej - ktorej škole a deťom by sa venovali v bezpečnom a dobre vybavenom prostredí s tabuľou, učebnými pomôckami, ústredným kúrením, svetlom a toaletami. Za deťmi by nemuseli dochádzať kilometre do osád a get a prácne si hľadať pokojné miesto na učenie. Neboli by vystavení konfrontácii s nebezpečným prostredím, nemuseli by sa báť o svoje zdravie v podmienkach s nižšími hygienickými štandardmi. K dispozícii by mali učiteľské knihy (lebo to nie sú tie isté, aké používajú žiaci) a aj know-how od "skutočných" učiteľov žiakov. A čo je dôležité, do školy sa chodí zväčša päť dní v týždni. Dostatok dobrovoľníkov a vhodne nastavený systém práce by možno dokázal zabezpečiť prípravu detí na všetky dni. Aj v prípade "výpadku" dobrovoľníka, by sa doučovanie nemuselo nutne prerušiť, alebo zastaviť. Existovala by zastupiteľnosť.

    Dobrovoľníctvo je "in" 

    ...a ak ho dokážu využívať súkromné firmy, či mimovládne organizácie, prečo nie školy ? Nie v každom meste fungujú neziskovky, ktoré môžu sociálnu pomoc zastrešiť. Nie všade pôsobia o. z.-ká, ktoré sa venujú trebárs pomoci deťom z marginalizovaných skupín. Ale základné školy sú v takmer každom meste a aj väčšej obci. Ak by školy a dobrovoľníci spojili sily, pomohlo by to všetkým zúčastneným. Dobrovoľníci by sa mohli realizovať. Možno by sa medzi nimi našli budúci učitelia, psychológovia, logopédi, sociálni pracovníci. Príprava žiakov by tak predstavovala aj prípravu ich samých. Ak aj nie na budúce povolanie, tak aspoň na rodičovstvo, alebo jednoducho na život ako taký. Deti by získali vzdelanie a učitelia by mali možnosť koordinovať kroky dobrovoľníkov so svojimi tak, aby sa deti neučili iné v škole a iné doma, ale aby vzdelávanie prebiehalo síce variabilne, ale účelovo, v súlade s preberaným učivom v škole, s cieľmi a štandardmi školy. Zároveň by sa prepájali formálne a neformálne typy vzdelávania. Jedno by dopĺňalo druhé.

    Okrem toho, v triedach s väčším počtom žiakov nemusí učiteľ vnímať individuálne problémy každého žiaka, najmä nie tie skryté, menej vypuklé. Naopak dobrovoľník, ktorý sa intenzívne venuje jednému - dvom žiakom často a pravidelne, už áno. Ak spozoruje problém, môže ho posunúť ďalej, do rúk odborníkov, z ktorých mnohí sídlia v samotných školách: špeciálnych pedagógov, psychológov, výchovných poradcov. Skrátka, po pomoc netreba chodiť ďaleko.

    Elena a Maja by nemuseli čakať na utorky a štvrtky, kedy sa ukážem. Ja by som aj tak prišla, ale spoločný čas by sme trávili ináč. Možno by sme si čítali, alebo debatovali. Išli by sme sa prejsť jesennou prírodou a potom by sme maľovali a otláčali listy na papier. Mohla by som zavolať ich mamu, aby sa pridala a videla, aké sú jej dcéry šikovné. Naše stretnutia by nadobudli úplne nový rozmer.

    Musíme si pomôcť navzájom

    Viem, že na niektorých základných školách popoludňajšie doučovanie existuje aj teraz. Väčšinou ho realizujú pani vychovávateľky v školských kluboch. Tie sa však musia venovať aj ostatným deťom, ktoré sa nepotrebujú učiť a chcú sa hrať, ísť von, relaxovať. Rozdeľovať pozornosť na toľké strany nie je jednoduché a preto sa asi nedá hovoriť o plnohodnotnom riešení. Určite sa nájdu aj učiteľky a učitelia, ktorí si deti ochotne vezmú po škole do kabinetu a doučujú ich na úkor svojho voľného času. To sú však skôr svetlé výnimky a my dnes bezodkladne potrebujeme účinné riešenia, ktoré zachytia čo najväčšie množstvo detí so slabým prospechom. A ak sa nemáme spoliehať na byrokratický štátny aparát, musíme si pomôcť samy. Navzájom a medzi sebou. A ja si myslím, že práve dobrovoľníctvo je jednou z ciest. Už len preto, že je vo svojej podstate altruistické, že spája dokopy hlavy a teda aj ľudí. Že nič nestojí a pri správnej koordinácii dokáže byť všeobecne prospešné. 

    Asi by sme boli prekvapení, koľko ľudí v našom okolí by bolo ochotných pomôcť. Možno mnohí z nich len nevidia príležitosti, alebo nevedia ako na to. V našej spoločnosti stále nie je zvykom ponúkať svoje kvality, smelo sa angažovať. To ale neznamená, že ľudia nechcú pomáhať. Takže školy, nebojte sa. Pýtajte sa, hľadajte, máte na to mandát, vybavenie aj prostriedky. A  nenechávajte deti prepadávať, skúsme im radšej spoločne pomôcť!

    katkaastrapacik
    8. sep 2021    Čítané 112x

    Hurá na pápeža !!!

    V pastierskom liste Konferencie biskupov Slovenska zo dňa 18.7.2021 sa v súvislosti s pandémiou koronavírusu konštatuje, že: „viac ako rok je naša spoločnosť poznačená pandémiou, ktorá priniesla strach do všetkých oblastí života“. Podľa Konferencie biskupov Slovenska sme preto všetci dlho čakali na nejakú povzbudivú správu.

    A dočkali sme sa. Má ňou byť návšteva Svätého otca na Slovensku v termíne od 12. do 15. septembra. Pozvanie mu adresovali všetci naši biskupi, v mene celej Katolíckej cirkvi na Slovensku, prezidentka Slovenskej republiky, ako aj vláda Slovenskej republiky. V závere spomínaného apoštolského listu sa konštatuje: „Už teraz sa tešíme, že táto návšteva a povzbudenia Svätého Otca nás vytrhnú zo série ťaživých správ, z únavy, nedôvery, znechutenia“.

    Na prvé počutie to znie skvelo. Nielen že všetci veriaci majú možnosť privítať na Slovensku po osemnástich rokoch hlavu katolíckej cirkvi, ale dostane sa im aj duchovnej podpory, povzbudenia, „...oživenia ich viery a odhodlania kráčať v stopách Ježiša Krista“.

    Otázne však je, ako to počas a bezprostredne po návšteve pápeža bude ďalej s pandémiou,  a či sa v súvislosti s ňou ťaživé správy, nedôvera a znechutenie nebudú opäť šíriť ako huby po daždi. Skrátka, či aj táto návšteva paradoxne k zhoršeniu pandemickej situácie veľkou mierou neprispeje. Cirkev na jednej strane propaguje návštevu pápeža ako niečo, čo nás má duchovne povzniesť a povzbudiť po náročnom období, no zároveň organizovaním multi-podujatia, ktorým návšteva pápeža nesporne je, kráča pandémii v ústrety, rovno do jej otvorenej náruče. 

    Iste, dalo by sa protiargumentovať pripravenými bezpečnostnými opatreniami: koridormi v režime plnezaočkovaných a najnovšie už aj v režime OTP (očkovaní, testovaní, po prekonaní covid-u); odporúčaním (alebo nariadením RUVZ) nosiť počas podujatia rúška, alebo respirátory. Nepochybujem, že pre návštevníkov budú „na každom rohu“ k dispozícii dezinfekčné prostriedky, určite bude naplnená zvýšená požiadavka na čistotu. A predsa mi na perách ostáva visieť jedno veľké ...ALE... a síce:

     „Je možné zabezpečiť ochranu návštevníkov pred covidom na masových podujatiach v súvislosti s návštevou pápeža na Slovensku?“ Deti do dvanásť rokov stále nie sú očkované, na podujatia však majú vstup povolený. Tu sa mi núka otázka: deti sa nemôžu nakaziť ? Nemôžu ochorenie bezpríznakovo šíriť ďalej ? Na podujatiach ich dokonca nie je potrebné ani samostatne registrovať!   Plne očkované osoby si môžu slobodne vybrať, či pôjdu do koridoru pre plne očkovaných, alebo OTP. Konferencia biskupov Slovenska teda vsádza na správny úsudok každého zaočkovaného návštevníka. Na podujatí sa okrem vody neponúka žiadne občerstvenie, ale v blízkom okolí budú služby občerstvenia dostupné. Je ťažké si predstaviť, že každý bude svoje jedlo konzumovať v bezpečnej vzdialenosti od ostatných, keďže s rúškom sa najesť nedá! Naopak, skôr si myslím, že ľudí bez rúšok,  čakanie v radoch a skupinkovanie pri stánkoch s občerstvením bude bežný výjav týchto dní.

    Napriek tomu nepredpokladám, že podujatie je v súvislosti s pandémiou zle zorganizované. Popravde, možno sa už lepšie ani zorganizovať nedá. Ale práve preto, že má svoje objektívne limity, by sa podľa môjho názoru konať vôbec nemalo. V záujme zachovania zdravia nás všetkých. Nie len návštevníkov,  ale v konečnom dôsledku aj ostatnej verejnosti, ktorá síce „na pápeža“  nepôjde, ale príde do styku s tými, ktorí tam boli. 

    Niektoré mestá a obce kvôli narastajúcom počte nakazených rušia verejné akcie:  jarmoky, koncerty, vystúpenia, športové exhibície a súťaže. Ministerstvo školstva neodporúča školám do konca roka 2021 organizovať školy v prírode, ani hromadné podujatia. Apropo, žiakom a študentom však chce umožniť návštevu pápeža, takže minister školstva uvažuje o udelení mimoriadneho voľna z vyučovania pre všetkých... Ani Vám to hlava neberie ? 

    Na záver dodám len toľko, že posledný rok a pol sa ľudia natrápili viac než dosť. Niektorí koronu prekonali, no dodnes nie sú zdravotne v poriadku.  Iným zomrel niekto blízky. Korona ťažkosti spôsobila aj tým, ktorí majú školopovinné deti a museli svojpomocne „plátať“ týždne a mesiace,  keď boli deti namiesto v škole doma. Niektorí v dôsledku pandémie prišli o svoje zamestnania a dnes počítajú každé euro, aby prežili. A sú aj takí, ktorí  izoláciu, odlúčenie, neistotu niesli psychicky mimoriadne ťažko a dnes sú odkázaní na odbornú pomoc psychológov a psychiatrov. Myslím aj na marginalizované skupiny, ktoré sa po korone stali ešte viac spoločensky vylúčené.  Na dôchodcov, ktorí ostali zavretí doma a na obete domáce násilia, ktoré po korone udrelo nevídanou silou a v dôsledku pandémie vzrástlo na Slovensku o 30 – 40 % !!! S dôsledkami pandémie budeme bojovať ešte dlho na nejednom bojovom poli. Aj potom, keď už po samotnej korone nebude ani stopy. Lebo niektoré následky sú dlhodobé a odstraňovať ich bude náročné. 

    Želala by som si preto, aby  posolstvo a povzbudenie pápeža prevážilo na množstvom nakazených na tomto podujatí a s tým súvisiacimi problémami. Lenže sú to dve úplne odlišné, vzájomne nemerateľné parametre. A preto stavať na nich akékoľvek očakávania je vlastne nemožné.  Preto viem len jedno – že pre mňa a moju rodinu bude  lepšie ostať počas návštevy pápeža radšej  doma!  

    katkaastrapacik
    7. aug 2021    Čítané 12x

    Máte už svojho kandidáta na RomaSpirit?

    Nemusíte byť spirituálnej povahy, aby ste mali svojho kandidáta na Roma Spirit 2021. Ak ho ešte nemáte, skúste sa poobzerať vo svojom okolí a popremýšľať. Rómovia, aj Nerómovia – týka sa to všetkých. Alebo to nie je tak?

    Slovo spirit, má  v angličtine niekoľko desiatok významov. Najčastejšie sa prekladá ako duch, alebo duša. Potom slovné spojenie Roma Spirit môžeme voľne preložiť ako Rómska duša, alebo Rómsky duch. V širšom význame je to aj živosť, podstata, bytie, alebo vitálny princíp - a práve život, alebo bytie vo svojej podstate, sa nemôže týkať len jedinca, pretože ho ďaleko presahuje, či už je to Róm,-  alebo Neróm. Inými slovami: napriek tomu, že sme každý iný a rozdielny, zároveň sme jedným organizmom, -  zvaným spoločnosť. Preto by sme mali svoju pozornosť a zodpovednosť upriamovať aj voči ľuďom a situáciám, ktoré sa nás bezprostredne netýkajú, ale spoluvytvárajú náš spoločný ľudský časopriestor. 

    Otázok, čo trápi rómske komunity na Slovensku je veľmi veľa. Zasahujú oblasť vzdelávania, trhu práce a zamestnanosti, množstvo sociálnych a kultúrnych aspektov. Neexistujú izolovane a teda nie sú odčlenené od väčšinovej spoločnosti, ale naopak, navzájom sa prelínajú, aj podmieňujú. Aj preto sa nikdy nemôžu týkať len Rómov samotných. Projekt Roma Spirit reflektuje túto skutočnosť a vyhľadáva široké spektrum ľudí, jednotlivcov, aj subjekty, inštitúcie, podniky a platformy, ktoré zlepšujú podmienky spolunažívania na Slovensku. 

    Projekt je zameraný na oceňovanie tých, ktorí pomáhajú v rôznych oblastiach života, vytvárajú pozitívne vzory a medzikultúrny dialóg, lebo len ten môže viesť k porozumeniu, tolerancii a vzájomnej pomoci. Ak aj Vy máte svojho kandidáta na Roma Spirit, neváhajte ho nominovať. 

    Roma Spirit je projektom Asociácie pre kultúru, vzdelávanie a komunikáciu (ACEC). Do aktuálneho 13. ročníka môžete nominovať  svojho favorita do 31.8.2021 vyplnením on-line prihlášky. Spomedzi všetkých prihlásených vyberie Prípravný výbor 21 finálových nominácií a o 7 laureátoch bude v jednotlivých kategóriách rozhodovať medzinárodná Odborná porota a Porota čin roka. Záznam zo slávnostného odovzdávania ocenení odvysiela RTVS 9. decembra 2021, pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv. Záštitu nad podujatím prevzala prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová a verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová. Bližšie informácie nájdete na webovej stránke www.romaspirit.sk.

    Katarína Harvanová

    katkaastrapacik
    29. júl 2021    Čítané 405x

    Covid-19: očkovať či neočkovať ?

    Uvedomujem si, že touto témou sa dostávam do nekomfortnej zóny a idem, ako sa hovorí, s kožou na trh. Aj preto som sa rozhodla pod článok podpísať svojim skutočným menom. Aby som takpovediac úplne prevzala zodpovednosť za svoje názory, hoci ide o veľmi citlivú tému, ktorá tieto dni polarizuje našu spoločnosť. 

    K napísaniu článku ma včera inšpirovala moja pätnásťročná dcéra. Len pre poriadok, ona aj my, jej rodičia, sme zaočkovaní už oboma dávkami vakcíny proti Covid-19. Mali by sme byť teda relatívne vysmiati, keďže veríme, že vakcína nás pred ochorením ochráni. Lenže nie sme...

    Keď som prišla domov z práce, dcéra sedela v detskej izbe a prázdno pozerala do plafóna. Popravde, trochu som sa vyľakala, týmto nevídaným úkazom u mladej tinedžerky, ktorá zvykne po byte neustále hopsať a čosi švitoriť. Spýtala som sa jej, čo sa stalo. Vraj čítala správy a ohlasujú tretiu vlnu pandémie. „Veď si zaočkovaná“, chcela som ju povzbudiť. „Ale čo ak sa v septembri zase zavrú školy?“, vrhla na mňa spýtavý pohľad plný obáv. Žiaľ, nevedela som jej garantovať, že sa tak určite nestane...

     Možno sa vám zdá, že tento prípad je banálny, ľudia majú ďaleko väčšie problémy ako sú zavreté školy. Ale premýšľajme spolu. Očkovanosť na Slovensku je nízka, stúpa počet pozitívnych, aj preto, že opatrenia sú uvoľnené, cestujeme, stretávame sa v kaviarňach, či na festivaloch. Rúško nosíme zväčša len tam, kde musíme. Ináč si ich väčšina z nás dobrovoľne a preventívne nenasadzuje. Je to normálne, je leto a ľudia majú korony po krk. Chcú normálne žiť. Avšak tá nezaočkovanosť si pomaly ale isto vyberá svoju daň... Takže vráťme sa čisto hypoteticky k nie najlepšiemu scenáru, čo sa môže stať. Zavrú sa školy. Väčšina detí (ale nie všetky!) sú pripravené technicky, majú nachystané notebooky a posťahované aplikácie typu Zoom a Whatsapp. Aj učitelia už nie sú vo svete dištančného vzdelávania nováčikovia, budú sa vedieť poľahky prekonvertovať do virtuálneho módu vzdelávania. Ak sa teda začne znova učiť dištančne, všetci budú viac-menej vedieť, čo majú robiť. No dá sa na to pripraviť aj psychicky ? Iste, mohli by sme diskutovať, ale podľa mňa sa na niečo také pripraviť jednoducho nedá. Môžete presne vedieť čo vás čaká v teoretickej aj praktickej rovine, no pozor!  Frustrácie, úzkosti a depresie nie sú založené na racionálnom spracovaní príčinnosti. Práve naopak, sú obrazom našej bezmocnosti a nie kontroly nad situáciou a okolnosťami. Navyše, ak by to tak bolo, potom by po uvoľnení opatrení všetci depresívni zázračne vyzdraveli a vrátili sa k svojej pôvodnej psychickej rovnováhe. Avšak aj sama prezidentka Zuzana Čaputová nás pred pár dňami informovala o alarmujúcom náraste počtu detských pacientov na psychiatriách. A to aj v čase výrazného uvoľnenia opatrení,   času kaviarní, kúpalísk a festivalov, ako som spomenula vyššie. Takže nie, depresie a úzkosti neskončia sťaby mávnutím čarovného prútika, keď skončí pandémia alebo sa uvoľnia opatrenia. Je to niekedy problém aj na niekoľko rokov. Covid-19 a problém s ním ďaleko neuzatvára register chorôb, ktoré sa na ňom sťaby priživujú. Ak by sme aj vylúčili psychické ochorenia,  pre väčšinu z nás, rodičov, by zatvorenie škôl znamenalo reorganizáciu svojej každodennosti: vybaviť si v práci voľno, alebo home office a popri práci z domu pomáhať deťom s učením, pravidelne variť (keďže školské jedálne sú zavreté) a ešte dodržiavať určitú psychohygienu, to je neklesať na duchu.  Ak sú zavreté alebo obmedzené obchody, prevádzky a úrady, aj tomu sa treba prispôsobiť. Nezabúdajme na rodičov, ktorí majú menšie deti a home office v ich prípade nie je možný, pretože im to povaha ich práce nedovoľuje. Čo zo škôlkármi a malými školákmi, ktorí nemôžu ostať sami doma ? Ale neostávajme „len“ pri školách. 

    Všimli ste si, ako prudko narástli ceny ? Čoho ? Predsa všetkého. Potravín, stavebného materiálu, športových potrieb, nábytku, záhradkárskych potrieb... Kamarátka, pracujúca v zahraničnej korporátnej firme podnikajúcej v oceliarskom priemysle mi povedala, že by aj vyrábali, pretože dopyt je obrovský, ale nemajú z čoho. Darmo, lietadlá skoro rok nelietali, v Európe chýbajú vstupné suroviny a materiály. Dopyt je vyšší a ponuka nižšia, čo je jednoduchá ekonomická axióma, ktorá vysvetľuje zvyšovanie cien na trhu. Mrzí ma, že aj v dôsledku útlmu výroby a produkcie vo všeobecnosti, prichádzajú ľudia o prácu. V dnešnej dobe, keď je takmer každá priemerná domácnosť zaťažená nejakou hypotékou alebo úverom to nie je sranda. Ale čo mi je ľúto najviac sú tí, ktorí na pandémiu doplatila absolútne, to je svojim životom. V mojej rodine sme viacerí prekonali Covid-19. Niekto s miernejším priebehom, niekto s ťažším. Ale všetci sme tu, sme nažive. Kamarátov otec to šťastie nemal. Mimochodom, patril medzi antivaxerov a práve ignorovanie pandemickej reality a neskôr bagatelizovanie svojho ochorenia (aj keď ho už mal diagnostikované!) spôsobili, že dnes už nie je medzi nami. Jeho syn, náš kamarát sa tak stal znenazdajky polosirotou a jeho deti prišli o dedka. Lenže je v poriadku uspokojiť sa len s ľútosťou nad tými, ktorí na Covid-19 škaredo doplatili ?

    Včera som počúvala jeden podcast na celkom inú tému, ale ku koncu zabŕdol moderátor do konfliktu medzi prívržencami a odporcami vakcinácie. Spomenul, že odporcovia často krát používajú argument v znení: „nie som ovca“. Ovcou má byť ten, kto ide s nemysliacim davom. Pretože ovce nikdy nejdú samé, ale tvoria stádo, ide o beznázorovú masu väčšiny, ktorá sa nechá viesť, hoci aj na porážku len preto, že jej to akási pochybná autorita prikázala. Ja som sa zamyslela, či je možné pri súčasnej štatistickej realite – očkovanosť ani nie 40% populácie, označovať očkovaných za ovce, čiže beznázorovú väčšinu. Ale to len na okraj. V prvom rade, by som ľudí nenazývala ovcami, ani takých, ani onakých, ale ak sa už máme aj my priživiť na tejto analógii, potom je človek-ovca pre mňa vo všeobecnosti ten, kto pri racionálnych témach neuvažuje racionálne a ignoruje vedecké dôkazy (mimochodom, virológia, molekulárna biológia, biochémia a príbuzné vedy patria medzi exaktné vedy!). Danému človeku buď chýba, alebo odmieta kritický a analytický spôsob myslenia, schopnosť selektovať informácie v zmysle ich relevantnosti a legitímnosti. Je to často krát ale aj ten, kto je v názoroch a konaní motivovaný skôr strachom, alebo hnevom a teda jeho pohnútky sú často krát silne emocionálne podfarbené. Ako teda nebyť ovcou ? Pre mňa nebyť ovcou znamená byť v prvom rade zodpovedný. A to je podľa mňa tiež najvyšší princíp, ktorým by sme sa mali riadiť aj pri rozhodnutí, či sa dáme, alebo nedáme očkovať proti smrtiacemu vírusu. Takže, nech už sa rozhodnete akokoľvek, zvažujte veci racionálne, bez zbytočných emócií a buďte zodpovední. Nie len voči ostatným, ale najmä voči sebe samým, lebo každý z vás si to zaslúži!

     Katarína Harvanová 

    katkaastrapacik
    26. júl 2021    Čítané 60x

    Blíži sa august – ako pripraviť deti s poruchami učenia na návrat do školy

    My, čo máme školopovinné deti s poruchami učenia vieme, aký ťažký bude opäť september a s ním spojený nástup do školy. Dá sa naň vôbec pripraviť ?

    Aj keď bude reč o začiatku školského roka, vrátim sa na chvíľu ku koncu toho predchádzajúceho. V polovici mája, keď bolo treba pomaly začať opravovať známky, mi pani špeciálna pedagogička z Pedagogicko - psychologického centra jasne vysvetlila, že môj syn je už „vypnutý“ a nemôžem od neho, čo sa školy týka, čakať „žiadne zázraky“. Aj za cenu horších známok ho treba nechať oddychovať a príliš ho nevysiľovať učením. Keď som sa na ňu spýtavo pozrela štýlom „...to snáď nie, veď sa blížia koncoročné písomky!“, doplnila, že niektoré deti s poruchami učenia zvyknú v júni dokonca užívať tzv. sociálne voľno. Už sa skrátka neučia vôbec. V našom prípade sme zvolili zlatú strednú cestu a syn, hoci mal excelentnú dochádzku a v škole musel plniť všetky zadania, nedostával viac (po dohode s triednou učiteľkou) domáce úlohy. Každý deň som na ňom po škole badala výrazné znaky únavy, bol málo zhovorčivý, posedával, polihoval a vždy potreboval aspoň hodinku – dve na regeneráciu, aby bol schopný podvečer zájsť s loptou aspoň na dvor. A to má ADHD, takže pre nás dovtedy nezvyčajný úkaz ! Našťastie máme chápavú pani učiteľku, ktorá oceňovala, že počas vyučovania dokázal ešte prejaviť snahu, aj keď výsledky neboli dokonalé. A tak sme sa s vypätím všetkých síl prepracovali až k prázdninám. Celý júl ho nechávam oddychovať, na školu je uvalené z jeho strany prísne embargo. Nemôžeme sa o nej ani zmieniť, ak mu nechceme s manželom príliš dvihnúť tlak. Avšak syn vie, že čoskoro príde august a my pomaly a postupne začneme opakovať učivo a dostávať sa „do formy“. Lebo s týmito deťmi to skrátka nejde príliš zhurta.

    Rozhodla som sa, že preskočíme čítanku, učebnice zo sloviny aj matiky a necháme na ne ďalej pozvoľne padať prach. Namiesto toho som si zadovážila (po konzultácii so špeciálnou pedagogičkou) iný typ učebníc, resp. špeciálnych pomôcok. Rada by som vám ich predstavila, pretože verím, že predstavujú účinný nástroj pomoci.

    1. Čitateľské tabuľky, autor: Novák Jozef

    Ako už názov uvádza, ide o tabuľky zostavené zo slabík a slov, určené pre nácvik čitateľských zručností u dyslektikov. Tabuľky sú usporiadané do menšej knihy formátu A5 v hrebeňovej väzbe. V úvode je používateľ poučený, ako správne s tabuľkami narábať. Samozrejme, slabiky, číslice a slová v knihe nie sú usporiadané len tak halabala, ale majú svoju štruktúru, zmysel a význam. Otvorené slabiky, keďže sú jednoduchšie na prečítanie a výslovnosť, majú prednosť pred zatvorenými slabikami. Nasledujú trojslabičné, štvorslabičné, päť a viac slabičné slová atď. Dôraz sa kladie aj na nácvik zrakového rozpätia, keďže deti s poruchami učenia, napríklad v kombinácii s ADHD majú tendenciu predbiehať text skôr, ako ho vôbec prečítajú. Oko je jednoducho rýchlejšie ako myšlienka a slová, bez toho, aby ich poriadne prečítali, si zvyknú potom domýšľať, alebo tipovať. Svoju rolu, okrem samotných slabík a slov zohráva aj ich grafické vyjadrenie (v riadkoch, stĺpcoch, do trojuholníka a pod.), veľkosť písma, sýto žltý podklad a absencia rušivých obrázkov a doplňujúcich textov. Myslím, že aj v prípade, že nemáte potvrdenú dyslexiu u svojho dieťaťa, môžete začať s tabuľkami pokojne pracovať. Určite mu neuškodia a možno vám pomôžu odhaliť problém, ktorý Vaše dieťa má.

    1. Čítanie pre dyslektikov, autor: Horecká Mária

    Nám sa to stalo v prípade zošitovej cvičebnice formátu A4 s názvom Čítanie pre dyslektikov. Syn ešte nemal potvrdenú dyslexiu, keď som mu cvičebnicu predložila  a na moje obrovské prekvapenie, čítal z nej aspoň o 70% lepšie, ako zo školskej čítanky, alebo učebnice zo slovenčiny. Prečo ? Opäť tie isté dôvody: font písma, dodržiavanie čitateľskej hygieny pri úprave strán, a čo je najdôležitejšie: slabiky v každom texte farebne rozlíšené na červené a modré. Dieťa tak môže slová čítať bez premýšľania, kde jedna slabika končí a druhá začína. A nejde pritom len o deti, ktoré ešte stále slabikujú. Má to význam aj u tých, ktorí už síce čítajú celé slová, ale s ťažkosťami. Kniha je rozvrhnutá na tri časti: prvá je zameraná na čítanie jednotlivých slov, slovných spojení a krátkych viet. Druhá na čítanie básničiek, veršovačiek, riekaniek a tretia na krátke poviedky a rozprávky.  Tie majú na rozdiel od čítanky (2. ročník ZŠ a pochybujem, že tretiacka je lepšia...) jednoduchý dej, jazyk aj pointu, zbytočne dieťa neodkláňajú od techniky čítania a zároveň mu umožňujú ľahšie pochopiť obsah, ktorý čítajú. Knihu nemusíte čítať od začiatku. S vašim dieťaťom môžete začať tam, kde to potrebuje, resp. kde uznáte za vhodné. A nenechajte sa pomýliť, tak ako Čítanie pre dyslektikov, ani Čitateľské tabuľky nie sú určené len pre prvákov základných škôl. Môžu vám ako pomôcka slúžiť pokojne celý prvý stupeň základnej školy.

    1. Hravé čítanie s porozumením, autor: Kollerová Eva

    Hravé čítanie s porozumením predstavuje pracovný zošiť formátu A4, ktorý má tri diely: pre vekovú kategóriu 7-8 rokov, 8-9 rokov a 9-10 rokov. My máme doma tú druhú. Cvičebnica je rozdelená na textovú časť (krátke texty, prozaické aj veršované) a následne úlohy k nim. Úlohy, tzv. „doplňovačky“ nie sú zamerané výlučne na písanie, ale aj krúžkovanie, spájanie, značenie, čo prispieva k tomu, aby sa dieťa nevyčerpalo prílišným vypisovaním. Dôležité je, že Hravé čítanie kladie dôraz na význam textu, ktorý zvykne deťom s poruchami učenia unikať, keďže sa boria s technickou stránkou čítania. Obzvlášť teda, ak má vaše dieťa problém s čítaním s porozumením, ide o vynikajúcu pomôcku. Texty nie sú obsahovo jednotvárne, naopak, počítajú s čitateľmi, ktorí majú radi príbehy, ale aj prakticky zamerané deti, pretože tu nájdu napríklad jedálny lístok, inzerát, pozvánku, či kalendár.

    Bez ohľadu na to, do čoho sa so svojimi deťmi v auguste pustíte, moja skromná rada znie, postupujte pomaly a uprednostnite zábavnú formu pred direktívnou, aby vaše dieťa nevyhorelo skôr, ako škola vôbec začne. Ak má problémy s písaním, je dobré začať omaľovánkami, alebo rozcvičovať rúčku jednoduchým krúžením farbičiek po papieri.  Ak by ste vyskúšali niektorú z mnou odporúčaných pomôcok (kníh), alebo už s nimi pracujete, poprosím o spätnú väzbu aspoň pár slovami. Lebo práve skúseností nás a našich detí sú pre nás mamy na nezaplatenie, pri hľadaní nových možností a východísk.

    katkaastrapacik
    17. júl 2021    Čítané 29x

    Domáca kozmetika - Recepty z bežne dostupných surovín

    1. Jogurtová pleťová maska pre revitalizáciu pleti

     Potrebujeme:

    • 1 PL biely smotanový jogurt (aspoň 10% obsah tuku)
    • ½ KL medu
    • 1/2 KL zomletých jemných ovsených vločiek

    Postup:

    Všetky ingrediencie zmiešame a nanesieme rovnomerne na tvár, na cca. 10 minút. Pleť by mala masku doslova vsiaknuť. Zvyšok odstránime odličovacím tampónom a vlažnou vodou. Jogurt obsahuje pre pleť prospešné AHA kyseliny, ktoré pleti dodávajú jemný peelingový efekt, hodia sa na mastnú, suchú, aj unavenú pokožku. Jogurtová maska pleť hydratuje, rozjasňuje, napína. Masku je vhodné používať denne po dobu aspoň 2 týždňov.  

    1. Domáca čistiaca pleťová voda

     Potrebujeme:

    • 250 ml minerálnej vody (hocijakej, podľa vlastného výberu)
    • ½ KL sódy bikarbóny
    • pár kvapiek štavy z citróna
    • ½ KL olivového oleja (najlepšie panenského, lisovaného za studena)

    Postup:

    Všetky suroviny zmiešame, nalejeme do tmavej nádoby a dáme do chladničky. Používame denne ako bežnú pleťovú vodu. Vďaka olivovému oleju je pleťová voda vhodná aj na odličovanie.

    1. Domáci prach na pranie

    Potrebujeme:

    • 1 KS jadrové mydlo (akékoľvek, dostupné v drogériách)
    • 1 kg kryštalická sóda (taktiež dostupná v drogériách)
    • Pár kvapiek silice (esenciálneho oleja) na prevoňanie. Ja používam zväčša pomaranč, citrón, levanduľa, alebo ylang-ylang. Môžu sa aj kombinovať. 

    Postup:

    Jadrové mydlo nastrúhame na kuchynskom strúhadle najemno. Pridáme kryštalickú sódu. V drogériách zväčša predávajú jemnejšiu, tú môžeme rovno nasypať k postrúhanému mydlu a mydlo v nej jemne obaliť. Ak kúpime hrubšiu sódu, je dobré ju pred použitím podrviť napr. tĺčikom na mäso. Pridáme silicu, premiešame. Ja nechávam 1-2 dni zmes odstáť, aby sa jednotlivé zložky prepojili a prevoňali. Do pračky pridávame ako bežný prací prach a perieme na bežné pracie programy, ako sme zvyknutí. Ja dávam prášok rovno do bubna medzi prádlo. Pri programe „ručné pranie“ zvyknem pustiť na záver ešte program „plákanie“, aby boli z prádla dostatočne vymyté mydlové stopy, keďže ide o pranie na nízkych teplotách. Prach má porovnateľné čistiace účinky ako komerčné prachy na pranie.

    katkaastrapacik
    10. júl 2021    Čítané 26x

    Domáca kozmetika – ako na to ?

    Úvod

    Doma nepoužívame kozmetiku z drogérií, ani lekární už asi päť rokov. Vlastnoručne si vyrábame takmer všetko: mydlá, šampóny, pleťové vody, masky, peelingy, zubné pasty, krémy a séra. Naša cesta k domácej kozmetike pritom nebola priamočiara. Priviedli nás k nej kožné problémy syna, ktorý mal ako dvojročný diagnostikovaný atopický ekzém. Nepatril k „ťažkým prípadom“ a ekzém sa mu objavoval zväčša „len“ na tvári a krku vo forme červených, šupinatých fľakov, no samozrejme sme začali používať kozmetiku určenú výhradne pre atopikov. Avšak ani relatívne drahé krémy a sprchové gély nepriniesli želaný výsledok. Skončili sme na čistej vode a mastiach predpísanými kožnou lekárkou. Ale ani potom ekzém celkom nezmizol. Ak aj problémy na chvíľu ustali, opäť sa zakaždým objavili. Nevedela som v čom robíme chybu. Všetko sa „zázračne“ vyriešilo náhodou. 

    V jednom bio obchodíku som objavila konopné mydlo. Jeho vzhľad ani vôňa ma nijako neočarili a popravde ani cena. No ale čo neurobíme pre svoje deti, všakže. Výsledok sa ale na moje prekvapenie dostavil pomerne rýchlo. Pozitívny účinok mydla bol viditeľný a efektívny. Synovi som ním umývala telo aj vlásky. Za chvíľu ekzém zmizol a viac sa neobjavil – doteraz, a to má už osem rokov ! Spomínané mydlo sme začali používať aj my – ostatní členovia rodiny, a jeho účinky boli rovnako dobré aj pre nás. Konope je totiž známe blahodarnými účinkami pre všetky druhy pleti. Uľavilo sa aj mojej, aj po tridsiatke stále pomerne aknóznej pleti. Odtiaľ viedli naše cesty už len k bio produktom. Nevýhodou však je, že ich ceny sú dosť vysoké a okrem toho som si nikdy nebola celkom istá, či to, čo nakupujem, je naozaj bio, alebo ide vo väčšine prípadov len o vydarený marketingový ťah. 

    Surfovaním po internete som objavovala čoraz viac výrobcov domácej kozmetiky. Viacerí z nich sú ochotní podeliť sa svojimi skúsenosťami.  Niektoré rady sú naozaj cenné,  vecne a aj odborne pre nás laikov, ktorí sa ináč v chémii,  ani „daroch“ prírody celkom neorientujeme. Chce to však neustále študovanie a najmä prax. A aby som nezdržiavala siahodlhým úvodom do témy, spomeniem len, že existuje množstvo web. stránok nie len s radami ako na to, ale aj so samotnými surovinami, alebo ak chcete materiálom, pomôckami a v neposlednom rade polotovarmi, s ktorými to zvládnu aj začiatočníci.  Na záver ponúkam môj úplne prvý recept na tuhý šamón. Používame ho dodnes:

    Šampúch (tuhý šampón)

     Potrebujete nasledovné suroviny:

    80 g Sodium Cocoyl Isethionate – SCI (verte či nie, ide o čisto prírodný produkt 🙂 Nájdete ho v internetových obchodoch)

    5 g bambucké maslo

    5 g kokosový olej

    20 g vody alebo hydrolátu (t. j. 100% kvetová voda získaná destiláciou z rastlín a bylín)

    5 kvapiek esenciálneho oleja (silice)

    Ak neviete, ktoré si z množstva ponuky hydrolátov a esenciálnych olejov vybrať, poradím: Univerzálna, na všetky druhy pokožky je levanduľa; rast vlasov podporuje mäta; ako prevencia šedivosti a na posilnenie vlasov je vhodný rozmarín. Šalvia má antibiotické účinky. Môžete kombinovať hydrolát jedného a esenciálny olej iného druhu. Vôňa a účinok  budú pestrejšie.  

    Postup:

    V prvom rade si vydezinfikujte všetky pracovné pomôcky. Môžete použiť alkohol, alpu, alebo hocijaký prípravok určený na dezinfekciu. Vo vodnom kúpeli rozpustite bambucké maslo. Pridajte všetky ostatné suroviny, okrem silice. Zvykne vám hustejšia hmota. Ak ju potrebujete trochu zriediť, pridajte hydrolát (alebo vodu – odporúčam destilovanú, alebo prevarenú), ale pozor, vo výsledku nemá byť hmota riedka ! Nenechávajte vo vodnom kúpeli dlho, len kým sa látky spoja, aby ste vysokými teplotami zbytočne neprišli o cenné látky v surovinách. Po odstavení z ohňa môžete pridať 5 kvapiek obľúbeného esenciálneho oleja (pozor nie vonného ale pravého esenciálneho, t. j. silice!). Pripravte si vopred vydezinfikované silikónové formičky, do ktorých hmotu vylejete/ resp. kvôli konzistencii skôr natlačíte. Ja to robím ručne, s navlhčenými rukami, tak sa mi s materiálom ľahšie pracuje. Alebo si poriadne navlhčite ruky a v dlaniach vytvarujte hmotu do tvaru oválu, kocky, guľky... ako vám vyhovuje. Pracujte s hmotou za tepla, ihneď po odstavení, lebo na vzduchu rýchlo tuhne! Nechajte zatuhnúť na vzduchu cca. 30 min. Z formičiek sa mydielka ľahko vyklápajú. Výhody tuhého šampóna sú najmä skladnosť a nezabúdajte, že jeho výrobou tiež šetríte životné prostredie, keďže všetky látky, ktoré obsahuje sú v prírode odbúrateľné. V neposlednom rade nevyhadzujete peniaze za zbytočné plastové obaly. Takýto šampónik sa vám hravo zmestí do klasického obalu na mydlo. 

    katkaastrapacik
    2. júl 2021    Čítané 305x

    Postcovidový syndróm - agorafóbia

    Dovoľte mi podeliť sa s Vami s reálnou skúsenosťou mladého dievčaťa a jej rodičov. Pre citlivosť obsahu som zmenila meno hlavnej protagonistky. 

    V posledných mesiacoch, po prekonaní prvej a druhej vlny pandémie, sa na nás v súvislosti s ochorením Covid-19 valia informácie o tzv. postcovidovom syndróme. Mnohí z nás spomenuté ochorenie prekonali a tento syndróm na sebe aj spozorovali. Pred pár dňami som na internete čítala krátky článok, v ktorom viaceré kúpele na Slovensku ohlasujú, že sú pripravené prijať pacientov s postcovidovým syndrómom. Čaká ich balneoterapia ušitá na problémy s ťažkých dýchaním, neutíchajúci bolesťami hlavy, kašľom, bolesťami na hrudi a podobne. Skrátka symptómami, ktorými môžu pacienti trpieť aj niekoľko mesiacov po prekonaní Covidu.

    Elena strávila sedem mesiacov na dištančnom vzdelávaní viac-menej v útrobách dvojizbového bytu. Von poriadne nechodila, pretože nemala s kým. Jej kamaráti poodchádzali z internátov domov, do miest svojho bydliska, a ona ostala trčať v tom svojom,  síce študentskom, ale vyprázdnenom rodnom meste. Z kamarátok v meste jej ostali dve – tri. To boli tie, ktoré menej opatrní rodičia púšťali z domu, do covidom ohrozených ulíc. Ostatní ostávali predbežne opatrní a ich deti sa obmedzili na spoločenský život na sociálnych sieťach. Elenu  rodičia von púšťali, nie že by sa nebáli o jej zdravie, ale videli, že v ich dcére sa opäť začína ozývať depresia, s ktorou bojovali pred pár rokmi. Nechceli opäť zažiť vlastné dieťa vo fázach hystérie a apatie, ktoré sa nepredvídateľne striedali ako na bežiacom páse. S Elenou vtedy chodievali stískať kľučky na ambulanciách psychológov, ale aj psychiatrov. 

    Napriek tomu, že Elena netrávila čas v totálnej izolácii, na svoju samotu sa sťažovala čoraz viac. Najprv jej vadilo, že je veľa sama doma (rodičia chodili do práce, žiadny home-office v ich prípade nebol možný), potom, že pocit osamelosti ju neopúšťa ani vtedy, keď práve sama doma nie je. Jej rodičia, aj keď sa jej snažili venovať v čo najväčšej možnej miere, prirodzene nedokázali suplovať aj role spolužiakov, učiteľov, partiu kamošov. Snažili sa ako vedeli a ona to oceňovala, racionálne chápala, čo sa okolo nej deje a prečo musí ostať doma, no emocionálne strádala za hranicu únosnosti. 

     Elenu Covid zastihol v najmenej vhodnej chvíli. V prvom ročníku na strednej škole. Ledva stihla spoznať svojich spolužiakov a učiteľov a už sedela doma. Presnejšie, od 12. októbra. Prečkala jeseň, Vianoce, Nový rok a aj väčšiu časť jari. No nevedela čakať v pokoji, s rozvahou. Zamerala sa na sledovanie denných správ o situácii s Covidom a aj v čase, keď to už hádam nikoho „nebavilo“ a všetci sme poľavili, ona stále sledovala štatistiky, výhľady a prognózy, počúvala odborníkov a aj laickú verejnosť. Jej svet sa zúžil výlučne na „koronaproblém“. Zaťažovala ním svoju rodinu a najmä seba. Denno-denne, v nekončiacom rutinnom kolobehu. Večer zaspávala rozrušená z negatívnych správ, navyše si v sebe vypestovala presvedčenie, že dobre už nebude. Znamenalo to, že každú, aspoň čiastočne pozitívnu informáciu dokázala prevrátiť na ruby a na jeden dobrý dôvod nájsť aspoň desať zlých. Bolo to niečo ako príklad s poloplným alebo poloprázdnym pohárom. Záleží od uhla pohľadu. U nej bol samozrejme permanentne poloprázdny. Nespavosť, sebaľútosť, smútok a psychické vyčerpanie zaviedlo Elenu nevyhnutne späť do ambulancie psychiatra. 

     „Elena trpí úzkosťou a rozvinula sa u nej agorafóbia“, znel verdikt lekára. Jej mama si najprv myslela, že zle počuje. Agorafóbia ? „Nie je to strach z otvorených priestranstiev ?“, spýtala sa mama lekára. „Je to strach z otvorených priestranstiev, ale aj z opustenia, zo zanechania“, vysvetlil doktor. Eleninej ame to začalo dávať zmysel. 

     Agorafóbia patrí medzi úzkostné poruchy (fóbie), ktoré postihujú dva krát viac žien ako mužov. Zároveň najviac kulminujú u dospievajúcej mládeže. Človek, v tomto prípade dieťa, trpí nie len úzkosťou zo samotnej veci/situácie, ktorá mu fóbiu spôsobuje, ale aj tzv. očakávajúcou úzkosťou. Tá predstavuje čakanie na situáciu, ktorá úzkosť spúšťa. Už samotné čakanie je však veľmi úzkostné. Aj preto sa Elena cítila zle aj vtedy, keď nebola sama, dokonca aj vtedy, keď obklopená ľuďmi ktorých má rada strávila celý ! Rodičia si spočiatku mysleli, že Elena asi sama nevie čo chce, že je asi nevďačná, keď sa sťažuje ešte aj vtedy, keď na to nemá dôvod. Bolo ťažké identifikovať príčiny jej správania v hustej džungli nepredvídateľných nálad a emócií.

     Pre fóbiu je typické, že okrem psychických ťažkostí prináša aj celý rad ťažkostí fyzických. Elenini rodičia postupne prišli na to, prečo sa ich dcére neovládateľne trasú ruky, prečo sa nadmieru potí, prečo trpí nevoľnosťami, prečo je stále nevyspatá napriek tomu, že spí veľa. Samozrejme pred návštevou psychiatra pobehali asi pol tucta iných lekárov. Zvolili prístup vylučovacej metódy: Elena absolvovala EKG, aj CT-čko, ortopéda, kožného lekára,  opakovane sa ocitla u neurológa. Žiaden zo špecialistov nenašiel v jej prípade nijakú odchýlku od normy, rozumej chorobu – ani len v zárodku. Psychiater teda uzavrel jej vlečúci sa „prípad“ konečnou diagnózou. Samozrejme, určením diagnózy to celé nekončí, ale otázka je, a to sa dostávame k merítku tohto článku: čo s tým ? 

    Fóbie a úzkosti patria do portfólia pomerne často sa vyskytujúcich psychických chorôb. Vyžadujú si tak, ako to už pri psychických problémoch býva, dlhodobý prístup, či už formou terapií, edukácie, zmenou životného štýlu (napr. šport je skvelým zdrojom endorfínov), alebo v ťažších prípadoch aj medikamentóznu liečbu. Slovensko trpí posledné roky nedostatkom pedopsychiatrov, resp. nárastom detských (ale aj dospelých) pacientov s psychickými ochoreniami. Niekedy je ťažké dostať sa k lekárovi dostatočne včas. Inokedy len nevieme zvoliť správny postup, vyhľadať pomoc v tých „správnych dverách“. Osveta ohľadom duševného zdravia je na Slovensku stále pomerne slabá, u väčšinovej spoločnosti prevládajú negatívne a nepravdivé  predstavy o duševných poruchách. Ich význam sa stigmatizuje a pacienti preto neraz bojujú so svojimi problémami sami, v tajnosti, často krát neodborne, svojpomocne. Nikto by totiž nechcel, aby naňho ukazovali prstom, aby ho jeho ochorenie sprevádzalo verejným životom ako osudové znamenie vypálené na čele. 

    Poďme sa preto rozprávať o postcovidom syndróme aj ináč, hľadajme riešenia a pomoc pre týchto ľudí, lebo myslím, že ich (aj po pandémii) nie je málo. Iste aj každý z vás by vo svojom okolí našiel aspoň jeden takýto prípad. Podajme pomocnú ruku a nedémonizujme psychické poruchy ani psychiatriu ako vedu. Je to zdravotná starostlivosť ako každá iná. Nikdy nevieme, či sa pandémia opäť nezopakuje a ak aj náhodou nie práve táto, vždy môže prísť iná. Preto by sme mali byť pripravení a to nie len naskladnenými antigénovými testami a respirátormi, ale aj dostupnou, adresnou a efektívnou pomocou v oblasti duševného zdravia. Lebo v prípade postcovidových psychických následkoch môžeme s istotou povedať, že zväčša pretrvávajú aj vtedy, keď už samotnej pandémie niet.

    katkaastrapacik
    28. jún 2021    Čítané 132x

    Dovoľme svojim deťom kamarátiť sa s rómskymi deťmi z osady !

    Prečo ? Najjednoduchšie by bolo povedať: Pretože sú to deti ako každé iné; pretože segregácia je zlá; pretože každé dieťa si zaslúži kamaráta a podobne. Rozmeňme si to teda na drobné:

     ...pretože sú to deti, ako každé iné !

    Naozaj ? Podľa mňa áno, aj nie. Deti, ktoré sa ešte stále často stretávajú s namiereným ukazovákom  a označením „cigáň“,  sa  nemôžu cítiť byť súčasťou väčšinovej spoločnosti. Mimochodom to platí aj pre iné skupiny detí a vôbec ľudí, ktorí vytŕčajú z davu, rozumej rovnakosti. Deti, ktoré vyrastajú v sociálnom provizóriu, na periférii mesta, v osade, skrátka niekde, kde noha nás ostatných vstúpi len omylom, nemôžu byť ako „tie naše“. Tie naše si ráno sadajú k  bohato prestretému stolu (áno, pre deti z osady sú aj chlebík so šunkou a zeleninou bohatými raňajkami), obliekajú sa do vypratých a ožehlených vecí, navštevujú školu s plne vybavenou školskou taškou, potom idú na krúžky od výmyslu sveta, pohrajú sa s hračkami, opäť k prestretému stolu, a nakoniec si líhajú do ustlaných, voňavých perín. Tie druhé to doma väčšinou mávajú.... skrátka ináč. 

    Lenže toto nemá byť rozprava o tom, ako sa my máme dobre a oni zle. Jasné, že všetci Rómovia, ani tí v osade, na tom nie sú rovnako. Aj medzi nimi sa nájdu deti umyté aj špinavé, hladné aj najedené, ľudia takí, čo žijú usporiadane a aj takí, čo žijú živelne, slušní a aj kriminálnici. Lenže dávame na misky váh toto všetko, keď nám naše dieťa zahlási, že jeho najlepší kamarát v škole je Róm? Nezasvieti nám v hlave automaticky kontrolka, signalizujúca nebezpečenstvo ? Necítime vnútorne, že naše deti sú predurčené na kamarátstva s vyšším sociálnym a ekonomickým statusom ? Tak ako by si mnohí rodičia nesadli do hrdzavej Felície, tak by nechceli, aby sa ich deti kamarátili s Rómami.  Je to totiž aj vec nášho ega a spoločenského postavenia. 

     Niekto by mohol namietať, že ide skôr o to, čo dokáže môjmu dieťaťu priniesť kamarátstvo so sociálne „podvyživeným“ dieťaťom (?) O čom sa budú spolu rozprávať ? Čo budú spolu robiť ? Veď to dieťa nechodí na žiadne krúžky, ledva vie písať, čítať, nemá hygienické návyky. Čo ak to moje stiahne so sebou... ?! Môj syn takých kamarátov má. Zoznámil sa s nimi v škole, neskôr zistil, že bývajú v osade za mestom a čiastočne mu došlo, že žijú asi ináč ako my. Bola mu sympatická živelnosť dvoch okatých chlapcov, asi aj to, že si z ničoho nerobili ťažkú hlavu (možno len naoko). Pre môjho, trochu bojazlivého a svedomitého chlapca, to bola príjemná zmena, niečo ako čerstvý vietor do plachiet. Keďže doma nekategorizujeme ľudí na cigáňov a necigáňov, z počiatku celkom nepochopil, prečo majú inú farbu pleti. Doma zahlásil: „Mama, my máme v škole černochov!“. S manželom sme sa zasmiali. 

     A to bola chyba. Nebolo by asi vhodnejšej príležitosti, ako mu vysvetliť, že sú to Rómovia, že sa od nás odlišujú farbou pleti, že majú trochu iné zvyky, dokonca jazyk, že niektorí z nich žijú ináč, ako my. V záujme stopky rasovým predsudkom sme sa ale tvárili, že o nič nejde, sú predsa ako my a tým to hasne. Ale to je rovnako chybný prístup, ako keď niekoho napochytro onálepkujeme slovom cigáň, so všetkými zaužívanými, negatívnymi konotáciami, ktoré toto slovo obnáša. Synovi to nešlo do hlavy. Nevypytoval sa, takže sme si to uvedomili až neskôr, keď pre zmenu jedného dňa vyhlásil: „Cigáni smrdia a sú sprostí“. S mužom sme otvorili ústa do korán a zasekli sa každý vo svojom pol slove. Zmohli sme sa len na pokarhanie: „Také niečo nechceme viac z tvojich úst počuť!“. Syn nechápal čo zlé povedal, veď to v škole hovoria skoro všetci. „Vieš, že aj tvoji kamaráti sú Cigáni, respektíve Rómovia?“, dodala som. Syn mi neveril. 

    V noci som nemohla zaspať. Bolo pre mňa ťažké prijať, že môj syn, ináč citlivý a dobrý chlapec, sa vezie na vlne rasistických skratiek. Lenže vplyv kolektívu je silný a deti sú ako špongia. Nasávajú nekriticky čo sa im podsúva. Nebola to jeho chyba. Bola to chyba nás, jeho rodičov. Na ďalší deň sa s mužom rozhodli dať veci do poriadku a synovi sme vysvetlili, ako to s tými Rómami asi je. A vysvetľujeme dodnes, lebo raz nestačí. 

     ...pretože segregácia je zlá !

     Áno, s tým súhlasím. Deti v našej škole segregované nie sú. Sú ale segregované v živote, napríklad tým, že bývajú za mestom. Nemajú prístup k detským ihriskám a nechodia s rodičmi na zmrzlinu, na námestie, do parku. My cez ich osadu chodievame pomerne často, pretože tadiaľ vedie hlavná cesta. Syn mi raz povedal: „Tu by som chcel bývať!“. Prekvapene som zvolala: „PREČO?!!“. Pozrel na mňa štýlom, že je to predsa jasné: „Oni sú stále vonku. Vyjdú z domov a sú vonku, pri lese, pri jazere, pri lúke. Nemusia nikam inam chodiť, majú to rovno pod nosom!“. Aha, takto som sa na to nepozrela.
    Áno, majú „cvik“, to sa musí nechať, tieto deti trávia celé dni vonku, sú zvyknuté na rozmary počasia, vedia kde čo rastie, kde nazbierať trnky, šípky, maliny, kde zohnať dobré drevo, ako rozrobiť oheň. Veci, ktoré bavia aj môjho syna. Aj preto právom svojich kamarátov v škole obdivuje. Vydržia hrať dlho futbal, sú zruční, skvelí parťáci na pobyt vonku. V lete by som chcela ísť ako dobrovoľník do osady pomáhať. Ak sa mi to podarí, syna beriem určite so sebou. Myslím, že s kamarátmi tam zažije kopec skvelých zážitkov!

     ...pretože každé dieťa si zaslúži kamaráta !

    Určite áno. A ešte by som dodala, že je dobré, keď si dieťa vyberá kamaráta aspoň čiastočne samo a nerobí to za neho rodič. Iste, deti treba usmerňovať, poradiť im, no aj oni majú svoj rozum a potrebujú rozvíjať svoje sociálne zručnosti a aj to, čím sa pri výbere kamarátov riadime všetci – inštinkt na ľudí. 

    Človek je sociálna bytosť, chce a musí byť súčasťou spoločenstva, aby žil a aby prežil. Samozrejme, žije v rôznych väčších, či menších spoločenstvách paralelne, v štáte a meste, ale aj v rodine, v škole, v kruhu priateľov. Je fajn, keď medzi týmito spoločenstvami existujú premisy, keď sa vzájomne prelínajú a spolu súvisia. Keď hovoriť doma o priateľoch nie je tabu, keď si deti môžu kamarátov pozvať domov na návštevu, keď môžu spolužiakov zoznámiť s inými kamarátmi zo svojho sídliska, keď ich rodičia o nich vedia. Potrebujú to naše deti a potrebujú to aj tie rómske, z osád. 

    Jeden z nich opravil môjmu synovi bicykel. Viac menej holými rukami. Dokázal to, pretože je naučený vedieť sa vynájsť, ako to už u ľudí v núdzi chodí. Naučil ho pískať si na liste trávy. Môj mu na oplátku požičal kriedy a on na školskom dvore namaľoval neskutočne farebný svet jeho -  pre nás šedej -  každodennosti. Nechcem romantizovať toto priateľstvo, ani postavenie a život Rómov. Viem, že to nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. A jednoduché nie je ani naše vzájomné súžitie, pretože obe strany zväčša  trpíme pocitmi krivdy, doplácania na tých druhých, cítime sa byť navzájom oklamaní, zneužití, nedôverujeme si. No neprenášajme tieto toxické pocity a názory aj na naše deti. Oni sú nová generácia a bolo by dobré, keby dostali šancu vykročiť z tieňa stereotypov vlastných rodičov. Potom budú možno jedného dňa schopné riešiť tieto problémy od čistého stola. Nateraz pre môjho syna jeho kamaráti už nie sú černosi, ani cigáni, ale majú svoje mená: Dávid a Adam. A to je dobrý začiatok. 

    katkaastrapacik
    23. jún 2021    Čítané 376x

    Čo (dať) čítať deťom ?
    Knihy Roalda Dahla: nestarnúca klasika, s ktorou deti rastú

    Prvá kniha od Roalda Dahla, ktorú som kúpila mojej dcére pred pár rokmi, niesla názov Zázračný prst. Išlo o vydanie z roku 2002, z vydavateľstva Enigma. Dcéra ju dostala na Vianoce pod stromček a prečítala ju na jeden hlt. Mala osem rokov a moja misia zažať v nej svetielko náruživej čitateľky bola úspešne zahájená.

     O pár rokov neskôr som si Čarovný prst prečítala aj ja. Presnejšie, čítala som ho môjmu, ešte samostatne nečítajúcemu, skoro sedemročnému synovi. Výborne sme sa zabávali. Kniha je pútavá, príbeh je jednoduchý a akosi zdravo drsný. Že drsný ? K tomu sa ešte vrátim. Rada by som zdôraznila, že Dahlove knihy sú vizuálne čisté, nehýria všetkými možnými farbami a miliónmi obrázkov, čo je len dobre. Malí čitatelia sa tak ľahko vyhnú rušivým elementom. Okrem toho, aj veľkosť písma je určená pre menších čitateľov. Aj preto je označenie knihy: „vhodná na prvé samostatné čítanie“ svätosvätou pravdou. Verím, že z novšieho vydania z roku 2020, s obrázkami od dvorného ilustrátora autora, Qentina Blake-a, budete rovnako spokojní. Ak teda chcete svoje dieťa motivovať k čítaniu, výberom tejto knihy určite nespravíte chybný krok.

     Od Zázračného prsta sa naša čitateľská jazda s Roaldom Dahlom rozbehla ako po masle. Nasledovali: Jurov zázračný liek, Jakub a obrovská broskyňa, „Kamoš obor, Akčan Tyrok, Hastrošovci. Niečo čítala dcéra sama, niečo som jej predčítavala ja. Bavilo nás to obe. Podobne ako pri Zázračnom prste, išlo o viac – menej útle dielka. Vystupuje v nich málo postáv, dej je kontinuálny, bez zbytočných odbočiek, a aj preto je prehľadný. Čitateľ ostáva bez väčšej námahy stále „v obraze“, ľahko preniká do sveta postáv, čoskoro sa stáva súčasťou ich sveta a všetko prežíva s nimi. K teleportu do útrob Dahlovského sveta určite dopomáha aj svieži, briskný jazyk. Týmto patrí vďaka aj prekladateľom.

      Neviem ako vy, ale niekedy sa stretávam, najmä v súčasnej slovenskej literatúre pre deti, s komplikovaným jazykom. S výrazmi, ktoré patria skôr do beletrie pre mládež alebo dospelých, pretože deti im nerozumejú a ich význam im uniká v záplave riadkov rozvinutých viet a súvetí. Ak dieťa nerozumie, čaro sa stráca. A nepomôže ani vysvetľovanie nepochopeného. Čitateľská jazda sa tým spomaľuje, zadrháva. Nie som literárny vedec, ale dovolím si tvrdiť, že Dahl pracuje so slovami štrukturálne. Slová, ktorým dieťa neporozumie explicitne (a takých je minimum) pochopí z kontextu, ich význam je v texte ukrytý podprahove a okrem priameho výkladu ho dieťa vie zachytiť aj implicitne, intuitívne. V tom spočíva podľa môjho skromného názoru autorova genialita. Roald Dahl je zároveň ukážkou autora, ktorý dokazuje, že aj jednoduchý, zrozumiteľný jazyk môže byť inteligentný a svoje dieťa tak vzdelávame prirodzenejšie, ako formou premúdrených výrazov, často krát obtiahnutých povlakom prvoplánového moralizujúceho obsahu. Áno, aj u Dahla víťazí dobro nad zlom, pretože to je jednoducho základné kritérium každej rozprávky. Ale víťazí v ňom umne, vtipne, vynaliezavo a hravo. Tak, ako to deti (a povedzme si pravdu – aj my dospelí) máme radi ! Samozrejme, je dôležité dodržať plus mínus odporúčanie vekovej skupiny, pre ktorú je tá ktorá kniha určená.

     Z kratších príbehov pre najmenšie deti vyzdvihujem knihu Obrovský krokodíl (my máme vydanie z roku 2004, opäť vydavateľstvo Enigma a opäť skvelý Quentin Blake ako ilustrátor), v ktorej sa „spravodlivosti“ dočkáme práve vyššie uvedeným spôsobom a nesmierne sa pritom nasmejeme. Aj tu vidieť vrstevnatosť Dahlovho jazyka. Obrovský krokodíl je síce zlý, pretože v prírode robí lumpárne a navyše chce zjesť deti, ale tým, ako sa mu na ceste za svojim cieľom smola neustále lepí na päty, a teda paradoxne svojou bezbrannosťou, získava si naše srdcia či chceme, alebo nie. Sme s ním a zároveň proti nemu. Krokodíl sa tak stáva typickým moderným antihrdinom. Jeho tŕnistú cestu ukončí Dahl opäť drsne  – krokodíl končí ako spečený oškvarok na slnku. Sľúbila som, že sa vrátim k drsnosti v diele Roalda Dahla. Myslím si skrátka, že Roald Dahl sa s negatívnymi postavami príliš nepára. Dostanú, čo si zaslúžia, a mám dojem, že u detí tento efekt vyvoláva pocit reálnosti a autentickosti, lebo deti dobre vedia, že keď niekto robí zle, stretne sa skôr s trestom ako pochvalou. Nie že by v jeho rozprávkach výchovný motív chýbal, ale pravdou je, že namiesto: „no, no, to sa nesmie, urob to ako sa sluší a patrí!“,  nám Dahl ukáže, že každá príčina má svoj následok a že za svoje činy si je skrátka každý zodpovedný. Pre chlapcov aj dievčatá, ktoré majú radi divé zvieratá, je ako stvorený jemný príbeh o líščej rodinke, ktorý sa v zápletke mení na boj o prežitie v súboji s chamtivým a pomstychtivým človekom. Opäť víťazí zdravý rozum, figliarstvo a vynaliezavosť. Ide o knižku Fantastický pán lišiak. Kopec akcie nájdete aj v knihe Danny majster sveta. Láskavý príbeh o vzťahu otca a syna, alebo všeobecne: rodiča a dieťaťa, zabalený do napínavej   poľovnícko – pytliackej drámy. Spisovateľ v nej búra zaužívané stereotypy o pytliakoch a prekvapivo nám ukazuje príjemné stránky ináč zakázaného a odsudzovaného pytliactva. Tento príbeh som čítala môjmu osemročnému synovi a bol nim taký okúzlený, že na konci vyslovil prosbu, aby sme sa aj my presťahovali do maringotky. Predstava prikladania dreva do piecky a posedávania na schodíkoch štvorkolesového domčeka pri svite mesiaca vyznievala neodolateľne aj pre mňa. Škoda len, že nežijeme v rozprávke!

     Danny majster sveta nie je jediný príbeh, kde nás autor prekvapí akousi prevrátenou morálkou, resp. prístupom, ktorý je na míle vzdialený stereotypom objavujúcich sa v rozprávkach. Mňa osobne prekvapilo, že v „detskom románe“ Čarodejnice končí malý Luke ako myška (do poslednej chvíle sme dúfali, že bude odčarovaný a vráti sa do svojho chlapčenského tela, no nestalo sa...) a statočne konštatuje, že jeho život neprekročí vek života obyčajnej myšky. Nenechajte sa ale odradiť, Čarodejnice je skvelý detský horor. Áno, počujete dobre, je to horor ! A preto je to výborné čítanie! Ak sa vaše deti radi boja, hurá do toho. Ale počítajte s tým, že sa ešte dlho nebudú chcieť sprchovať a opatrne si budú prezerať cudzie tety na ulici. Ak by sme chceli byť kompletní a vymenovať všetko, čo od Dahla v slovenčine vyšlo, pre poriadok veci uvediem ešte pre najmenšie deti knihy Žirafa, Pelly a ja, čo bola v našom prípade jediná, nesprávne načasovaná kniha. Synovi som ju čítala, keď už bol prvák na základnej a už ho veľmi nebavila. Škoda že sme to nestihli, kým bol ešte v škôlke. Pre starších školákov je tu rozsiahlejšia Matilda, alebo Charlie a továreň na čokoládu a pokračovanie tohto príbehu v knihe Charlie a veľký sklený výťah. Apropo, viacero z Dahlových diel bolo aj sfilmovaných. Keď som mojej dcére, dnes už šestnásťročnej slečne oznámila, že Čarodejnice nanovo sfilmovali, ani na chvíľu nezaváhala a vyhlásila: „To si musíme pozrieť!“.

     Nečudujem sa. Dahla začala čítať keď mala sedem a končila, keď mala jedenásť -  dvanásť rokov. Sprevádzal ju svetom literatúry dobrých šesť rokov a myslím, že podvedome ju sprevádza dodnes. A čo je najdôležitejšie, Dahl ju naučil čítať. Konkrétne, čítať s porozumením, čo sa dnes ukazuje nie len na hodinách slovenčiny, ako priorita číslo jeden. Pretože čitateľská úroveň našich detí je vo všeobecnosti mierne povedané – podpriemerná. Navyše, jeho knihy v nej vytvorili dobrý základ stabilného čitateľa s vyberaným vkusom. Môj syn má osem a všetky knihy od Roalda Dahla sme ešte neprečítali, ale myslím, že sa tomu „nevyhneme“, lebo zatiaľ u neho idú ako teplé rožky. Ak teda neviete, akú knihu podarovať Vašim ratolestiam na konci školského roka za dobré vysvedčenie, alebo len tak, v lete na čítanie pri vode, Roald Dahl bude určite skvelou voľbou ! A ak tak urobíte, myslím, že čoskoro budete mať jasno aj v tom, čo dať deťom pod stromček!

    katkaastrapacik
    22. jún 2021    Čítané 693x

    Môjmu dieťaťu sa nedarí v škole, navyše je asi hyperaktívne. Čo s tým ?

    Dovoľte mi podeliť sa s vami o moju osobnú skúsenosť. 

    Syn sa mi narodil v 35 týždni. Mal bežné problémy predčasne narodeného dieťaťa. Nemocnicu sme opúšťali po dva a pol týždni. Pani doktorka mi vtedy povedala pamätnú vetu: "Nebojte sa, bude v poriadku, oni (predčasniatka) sú deti ako všetky iné, len je o nich možno trochu viac počuť keď podrastú". Pravdivosť tejto vety si overujem v praxi dodnes...

    Od začiatku som mala pocit, že je mimoriadne aktívny, pohyblivý, vnímavý. Porovnávala som ho s jeho staršou sestrou (porovnávať sa vraj nemá, ale ruku na srdce, kto z nás sa tomu dokáže dôsledne vyhnúť ?). A hoci je zväčša každé dieťa iné, niektoré rozdiely boli u tých mojich markantné, bez zjavného dôvodu. Tak napríklad kuriózny úraz môjho syna, keď sa ako päť mesačný rozhojdal pripútaný vo "vajíčku", prevrátil ho silou vlastnej váhy a tvárou dopadol na zem. Z výšky kuchynského stola. Viem, je to moja chyba. Nemala som ho klásť na stôl a nemala som ho spúšťať z očí. Ani na chvíľu. Keď som na pohotovosti vystrašená, zahanbená, s pocitom nesmiernej viny vysvetľovala, že som ho len chcela mať vo výške očí, kým som varila, a stratila som zo zreteľa jeho pohyblivosť, doktor len krútil nesúhlasne hlavou. Potom ležiacemu bábätku podal prst. Syn ihneď zareagoval, pevne ho chytil, pritiahol k sebe a švihom sa posadil. Doktor aj so sestrou otvorili doširoka oči a pozreli na mňa spýtavo. "Veď som vám hovorila", hlesla som rozpačito. 

    Podobných príhod, a aj úrazových, sme mali žiaľ viac aj neskôr. Nieže by sme na neho nedávali pozor. Syn bol mimoriadne vynaliezavý. Nemal ani dva roky, keď si vedel pomocou príborového nožíka vybrať zo zásuvky bezpečnostnú poistku. Bolo potrebné mať oči aj na zadku, ako sa hovorí. Samozrejme, to sa vždy nedá. Aj preto tie rozbité kolená, odreté čelo, škrabance a modriny. Pocity viny a strachu u nás rodičov, no a popravde, potom už aj zvyk a konštatovanie, že náš chlapec je proste taký...

     Bol manuálne veľmi zručný, čo mu ostalo dodnes. Vo veku osem rokov dokáže sám rozložiť oheň, zapojiť čerpadlo a prečerpať vodu, rozumie princípom murovania, betónovania, klampiarskym prácam, vie, čo sú elektrické obvody, ako fungujú žľaby, odtoky, kanalizácia. Otcovu sadu náradia má dávno preskúmanú, zväčša s ňou vie aj narábať.  Baví ho práca s drevom. Všetci obdivujú jeho technické myslenie a schopnosti. Je toho veľa a zároveň je to všetko. Všetko v tom zmysle, že nič iné ho už nezaujíma. A to doslova.

    Počítať, písať a čítať sú tri veľké problémy. Presne v tomto poradí ako som ich vymenovala, od najmenej, po najviac závažný. V čítaní je na úrovni prváka, stále sa boríme so  slabikovaním. Ak aj technicky text prečíta správne, nerozumie jeho významu. Príbehy pritom zbožňuje. Nejeden večer trávime pri knižke. Predčítavam ale ja. On je poslucháč. Píše ako počuje, nevníma rozlišovacie znamienka, písmo sa pohybuje niekde na úrovni (ne)čitateľnosti. Krasopis je pre nás veľká neznáma. Málokedy počuje na konci vety otáznik, alebo výkričník. Všetky vety sú pre neho oznamovacie. Nevie, kde má veta začiatok a kde koniec, napriek tomu, že každá začína veľkým písmenom a končí interpunkčným znamienkom. Aby som nezabudla na podstatnú informáciu - syn je druhák na klasickej základnej škole. 

    Jeho hyperaktivitu sme "rozlúskli" u pani psychologičky, "na papieri" sme to dostali od pani psychiatričky. Ponúkla nám lieky. nad ktorými sme s manželom z počiatku ohŕňali nosom. Náš syn predsa nepotrebuje psychiatrické lieky ! Keď nám pani doktorka bližšie vysvetlila, na akom princípe fungujú, že nespôsobujú zmeny vedomia, nie sú návykové a majú minimum vedľajších účinkov, prijali sme ich. A myslím, že sme urobili dobre. Nie som lekár, chemik, ani biológ a preto to vysvetlím polopatisticky: Ak telu chýba vitamín B  alebo D, zvykneme si ho dopĺňať v podobe výživových doplnkov. Ak niektoré látky (hormóny, neurotransmitéri...) chýbajú mozgu, tiež je potrebné ich doplniť, naštartovať. A na to slúžia uvedené lieky. Tak ako auto nenaštartuje bez benzínu, tak sa vaše dieťa nezbaví prejavov úzkosti, impulzivity a agresivity, ak jeho mozog stráda niektorý z dôležitých hormónov. Serotonín, dopamín, melatonín, alebo iné. 

    Aby to nebolo jednoduché, stále sme nevyriešili problémy s učením. Síce sme už mali vodítko a tušili sme možné príčiny, no stále sme bojovali. Náš problém s učením mal dve roviny: nechuť učenia sa v škole a problémy so zvládaním učiva. Zámerne píšem o nechuti učiť sa v škole, a nie o odporu k učeniu ako takému, pretože v skutočnosti je náš syn veľmi zvedavý. A kto je zvedavý, veľa sa pýta. A kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Rozdiel je len v tom, že mu nevonia inštitucionalizované učenie. On sa učí živelne, za pochodu, v terénne a názorne. Viac inklinuje k praxi, ako k teórii. Nie je hlúpy, ani zaostalý. A napriek tomu v škole zaostáva(l). Problém nám pomáha riešiť pani špeciálna pedagogička. Našli sme ju cez pani psychologičku v pedagogicko-psychologickej poradni. Zdá sa vám, že sme sa až príliš nachodili od dverí k dverám ? Môžem vás ale ubezpečiť, že to stojí za to a má to svoje opodstatnenie. Psychológ, špeciálny pedagóg a ak je to potrebné aj psychiater vám poradia každý zo svojho uhla pohľadu. Nazrú na problém z odlišných perspektív a predsa vám pomôžu doplniť čriepky do mozaiky. A nakoniec vám to v celosti konečne dáva zmysel. 

    Z pedagogicko-psychologickej poradne sme sa vrátili do školy s odporúčaním pre školu, pani triednu učiteľku a ostatných vyučujúcich. Deti s poruchami učenia si vyžadujú špeciálny prístup. Pedagogicko-psychologická poradňa ho pre Vaše dieťa vypracuje na mieru. Náš syn získal asistentku, ktorá sa pre neho stala nenahraditeľnou spoločníčkou, na ceste džungľou vzdelávania. Stráži jeho pozornosť, vytvára mu podmienky, aby nebol rušený, keďže takéto deti sa vyrušiť nechajú často a aj celkom radi 🙂 Pomáha mu s porozumením textu, kým sa on borí so samotným čítaním. Opraví ho, ak z nepozornosti namiesto sčítania odčíta. Pani učiteľka prehodnotila nároky na jeho výkon, prihliadnuc na jeho hendikep. Dnes sa náš syn necíti byť "sprostučký", ako nám sám často hovorieval. Nie je porovnávaní s inými deťmi, má dobré známky, ktoré nie sú protekčné, ako by možno povedali zlé jazyky, ale sú naopak férové - zohľadňujú jeho možnosti a hendikep. Nie je to o výhodách, je to o nastavení. Je to o produktivite, o podnetnom prostredí pre naše deti, ktoré ich nebude ubíjať, ale rozvíjať. 

     O ADHD a aj poruchách učenia existuje celý rad odbornej literatúry. Aj keď ide o časté diagnózy a poruchy, stále nie sú celkom prebádané a najmä, naša spoločnosť nie je na ich prijatie stále celkom vyzretá. Vidíme to na mnohých školách a aj v mnohých rodinách. Kamarátka sa ma raz spýtala, či si myslím, že je to fér voči ostatným, aby mal môj syn v škole na písaní a čítaní výhody. Spýtala som sa jej protiotázkou, či si myslí, že by bolo fér voči ostatným, aby môj syn cvičil na telesnej, ak by mal zlomenú nohu...

     Ak ste sa viac či menej našli v tomto príbehu, prosím neváhajte vyhľadať pomoc. Pretože: 1) Vaše dieťa pravdepodobne trpí za niečo, za čo nemôže. 2) Existuje spôsob, ako mu pomôcť 3) Potrebuje vedieť, že ste s ním, že mu veríte a podporujete ho. Že ho milujete takého, aký je. A to je dôležitejšie než to, či nosí domov jednotky alebo štvorky. Lebo ak aj z ADHD vyrastie a školou nejako prepláva, nikdy nezabudne na to, či bolo so svojimi problémami osamelé, alebo pri ňom niekto stál!

    katkaastrapacik