Časť IV.

    Nikdy nezabudnem na tú lásku, ktorá ma zaplavila v deň, keď som ho prvýkrát videla. V deň, keď sa narodil a ja som ho držala v náručí.

Pôrod bol náročný, dlhý, ale stálo to za to. Narodil sa v piatok večer, päť minút po jedenástej, s mierami štyridsaťsedem centimetrov a dvetisícštyristotridsať gramov.

            Môj maličký drobček ma poriadne potrápil a lekárka ma šila takmer dve hodiny, čo ma tak potrhal. Nezosúval sa dole ako sa mal a potrhal čo sa dalo. Nehnevala som sa naňho. On za to nemohol, to moje telo mu skomplikovalo cestu von. To ja som ho nechcela pustiť, akoby som cítila, že pri mne mu je najlepšie a vonku nás čaká veľa ťažkých chvíľ. Nikdy nezabudnem na to, keď mi ho lekárka so sestričkou priniesli ukázať zabaleného v perinke a s očami plnými sĺz. Bála som sa či je synček v poriadku, keď sa tvária tak smutne, bála som sa, či som mu nejako pri pôrode neublížila. Stáli pri mojej posteli so sklonenými hlavami a lekárka ticho prehovorila: „Maminka, máme podozrenie na downov syndróm.“

    „Ja viem, to je v poriadku, budem sa oňho starať ako najlepšie budem vedieť,“ boli moje slová s úsmevom na perách. Pozerala som s láskou naňho. Bol taký krásny, tie jeho čierne očká a malý noštek. Tá jeho ružová anjelská tvárička. Už vtedy z neho šiel taký pokoj, až ho človek cítil.

    Už po stýkrát sa zamýšľam nad otázkou, ktorá mi bola neraz položená: "Kde si zobrala tú silu prijať to bez zaváhania?" A stále na ňu nepoznám odpoveď. Ja skutočne neviem, kde sa vzala. Proste tu bola v ten správny okamih a zmenila celý môj pohľad na život.

Časť III

Dýcha sám...

    Ešte pred pár hodinami bol napojený na umelú ventiláciu. Pumpa sa hýbala hore a dole, poháňala vzduch do jeho telíčka. Teraz tu leží bez tej hrubej hadice. Ostala len malá maska na tvári, ktorá slúžila ako kyslíková podpora. Zlatíčko moje. Pery sa mi zvlnili do jemného úsmevu a oči sa mi zaliali slzami. Boli to slzy radosti.

    Otočila som sa za hlasom a konečne som nabrala odvahu pýtať sa. Pýtať sa čo znamenajú slová, ktoré mi lekár práve oznámil. Čo sú všetky tie prístroje, pumpy, prečo má zavedené drôty až k srdiečku, prečo operácia trvala tak dlho...Mala som milión otázok a na všetky som chcela odpoveď.

    Lekár si ma posadil a začal rozprávať. Ticho som sedela, počúvala a horúce slzy mi stekali po lícach. Chlapček môj malý, bojuj! Rozprával pomaly, už to nebol ten frajer. Z jeho hlasu bolo cítiť súcit a pokoru. Sám presne nerozumel ako je možné, že začal dýchať sám. Operácia prebiehala podľa plánu, nedošlo k žiadnym problémom a svoju časť zvládol podľa očakávaní. Keď už bolo srdiečko opravené a zostalo to najjednoduchšie, uzavrieť hrudník, nastali komplikácie. Zrazu všetko začalo zlyhávať, odišiel im na operačnom stole. Snažili sa ho oživiť no nedarilo sa. Dostal elektrošoky priamo na srdce, cez otvorený hrudník. Sklonil hlavu a takmer nečujne povedal: „Neveril som, že prežije, neveril som, že ho znova naštartujeme, neveril som ale robil som všetko, čo bolo v mojich silách...“ Nerozumel, čo sa stalo, pretože všetko šlo hladko. S malou dušičkou ho previezli z operačnej sály, pretože nevedeli povedať koľko bude žiť. Okrem umelej ventilácie mali pre neho nachystaný špeciálny prístroj, celkové napojenie do umelého spánku, ak to bude potrebné. Počítali sa minúty, sledovali jeho stav a stále sa rozhodovali, či ho už napojiť alebo nie. Lekár chcel počkať do večera, dať mu šancu zabojovať a urobil to najlepšie, čo mohol.

Stal sa zázrak, naozaj zázrak. I lekár sa vyjadril, že nevie ako je to možné, ale je tomu naozaj rád. Nikto mi nič nepovedal, nechceli robiť závery skôr, ako budú sami vedieť.

Každá maminka si želá aby jej dieťaťko bolo spokojné, nebolelo ho bruško a aby neplakalo a pekne spinkalo... čo je úspechom spokojnosti? Roky praxe jednej ženy,ku ktorej neskutočne vzhľiadam a je mi druhou mamou mi ukázali čo treba zmeniť a behom dvoch dní som z mojej uplakanej a ubolenej dcérky mala spokojné bábo... 

možno ste už skúsili naozaj všetko a ste na konci zo silami, bábo stále plače a má koliky a vy už neviete ako mu pomôcť... ☹ dobre to poznám.. zúfalstvo a beznádej, prebdené doci s dieťatkom na rukách...

rada sa s vami podeľím o rady, ktoré som dostala a ktoré som napísala aj medzi nás "decembrovky" a mnohým bábätkám naozaj pomohli...

tak pekne od začiatku.... 🙂

Bolo to v deň našich krstín, ale to nie je až tak dôležité, že to bol práve tento deň ...... no jeden z hostí bola zdravotná sestra, ktorá už 36rokov robí na novorodenckej JISke a pracuje s nedonosenými a nezrelými novorodencami.... má zlaté srdce a neskutočne veľkú prax... aj to najuplakanejšie bábo u nej stíchne na rukách do 5 sekúnd.

Naša Dorotka mala strašné koliky , 90% dňa strávila na rukách nosením a ja už som naozaj nevládala... a aj v deň krstín len plakala a bola na rukách. Keď to moja teta videla hňeď mi ju zobrala z rúk a do 10 minút dieťa bolo pokojné a spalo... ako naozaj SPALA ...

potom si ma zavolala a dala mi množstvo rád s ktorými sa chcem podeliť aj s vami a možno vám to pomôže.

V prvom rade mi kázala zahodiť všetky novoty tejto doby : rektalna rurka, infacol, biogaia, espumisan, coliprev a podobne... vraj je to viac o reklame ako o pomoci dieťaťu... už 36 rokov robí svoju prácu a je už odborník a veľmi vážená aj medzi kolagami a lekármi na novorodeneckom a povedala mi "daj jej klasický sprostý hylak a urobíš tým stokrát lepšie" pri každom kojení 5kv na lyžičku s troškou mlieka a keď ustúpia ťažkosti tak stačí aj 3x do dňa len... druhá vec ktorú hneď urobila je že ju dala spať do  "vajca" (nemyslím tým autosedačku). Baby mne dieťa spalo v noci 7h v kuse čo inokedy ju nosim celú noc na rukách... ukázala mi ako ju kojiť aby neťahala vzduch čo sledovať ako si ju podložiť ako stimulovať sanie a ako podporiť bazálnou stimulaciou celé kojenie.... je toho veľmi veľa, ale fakt pomohlo a ja mám zrazu iné dieťa....

1.)Stará doba verzus nová doba !!!

Keď dorotka zaspinkala na rukách mojej tety, položila ju do postielky a ja som hňeď sa zamračila, že len to nieeee, do 10 minut je hore!!!
Teta si ma posadila na posteľ veďľa postielky a začala rozprávať:
"Katka, ja viem že dnes je nová doba, mnohé veci sú nové a vraj lepšie, veď ja netvrdím že nie, ale... možno si o mne pomyslíž že som nemoderná a stará generácia, ale....pozri... robím už 36 rokov na JISKE s nedonosenými a predčasne narodenými deťmi, ktoré nemajú vyvynuté a dozreté mnohé sústavy(neurologickú, tráviacu a mnohé ďalšie...).. za tých 36 rokov aj u nás doba pokročila a začali sa používaž iné lieky, iné veci, avšak odstupom času už vidím, ktoré zmeny boli k lepšiemu a ktoré postupy boli lepšie tie naše staré..."

nech to tu nepíšem ako román tak zhrniem v odrážkach to hlavné pre prvú časť:

Mnohé z vás sa pýtaju na to či ten alebo onen príznak je reflux a hlavne ako môžete pomôcť vaším malím drobčekom... Žiadna z nás sa nedokáže pozerať ako sa jej maličký voňavý uzlík trápi a skúsime aj nemožné...Bojujeme s refluxom už 5ty rok a preto sa chcem podeliť s tým čo nám pomohlo/nepomohlo v boji a možno tak aspoň trošku pomôcť aj vám zodpovedať mnohé otázky...Je mi jasné že každé dieťa je iné a každému pomože niečo trošku iné a preto sa pokúsim spísať naozaj všetko čo sme skúsili a už je na vás čo z toho skúsite aj vy 🙂

V prvom rade trošku teórie čo je  ten Reflux vlastne zač :

• označuje sa ako GER (Gastroezofágový reflux), ide o bežný jav u detí do jedného roka, spravidla sa objaví po 3. mesiaci života... v roku sám zmizne a väčšinou netreba žiadne lieky ani to nejako extra riešiť. Ak dieťa odgrckáva viac ako 2x denne po dobu 3 týždňou ide už o reflux
• ak pretrváva dlhšie ako do 18m ide už o patologický jav, refluxovú chorobu, ktorú treba riešiť buď chirurgicky alebo liekmi

Čo ho spôsobuje?

• dolný zvierač pažeráka buď deti nemajú dobre vyvynutý, alebo je vyvynutý ale npracuje správne a je tam porucha koordinácie medzi zvieračom a žalúdkom, po najedení by sa mal zvierač zatvoriť, ak sa nezavrie obsah žalúdka sa dostane do pažeráka a môže sa dosť až do nosohltana a dýchacích ciest...
  

PRÍZNAKY :

,,Poď ďalej,“ povedal Boh. ,,Tak ty by si so mnou chcel urobiť interview?“

,,Ak máš čas.“ povedal som.

Boh sa usmial a odpovedal: “Môj čas je večnosť, a preto je ho dosť na všetko.

A na čo sa vlastne chceš spýtať?“

,,Čo ťa na ľuďoch najviac prekvapuje?“

Boh odpovedal: ,,To, že ich nudí byť deťmi a tak sa ponáhľajú, aby dospeli, a keď sú dospelí, zas túžia byť deťmi. Prekvapuje ma, že strácajú zdravie, aby zarobili peniaze, a potom utrácajú peniaze za to, aby si dali do poriadku svoje zdravie. Prekvapuje ma, že sa natoľko strachujú o svoju budúcnosť, že zabúdajú na prítomnosť, a tak vlastne nežijú ani pre prítomnosť, ani pre budúcnosť. Prekvapuje ma, že žijú, akoby nikdy nemali umrieť, a že umierajú , akoby nikdy nežili.“

Napadlo vás niekedy premýšľať o tom ako sa vyberajú matky pre postihnuté deti?
Ja si to predstavujem takto:
Boh dáva inštrukcie anjelom a tí si ich zapisujú do ohromnej matriky.
Armstrongová Beth- syn- patrónom bude- Matúš
Forestová Mária- dcéra- patrónkou bude – Cecília
Rutlegová Carrie- dvojčatá- patrónom bude- napr. Gerhart, ten je zvyknutý na málo zbožných ľudí...

Napokon anjelom nadiktuje jedno meno, pri ktorom sa usmeje: „tejto dáme postihnuté dieťa.“Anjel sa zvedavo pýta: „Bože, prečo práve jej, veď je taká šťastná.“
„Práve preto,“ odpovie Boh s úsmevom. „Vari by som mohol zveriť postihnuté dieťa žene, ktorá nepozná radosť? To by bolo kruté.“ „A je trpezlivá?“ pýta sa anjel.
„Nechcem aby bola príliš trpezlivá, inak sa utopí v sebaľútosti a bolesti. Až sa spamätá z tej rany a zármutku, určite to zvládne.“„Ale Pane, myslím že tá žena v teba ani neverí.“
Boh sa usmeje: „Na tom nezáleží. O to sa môžem postarať. Tá žena je dokonalá. Má správnu dávku egoizmu.“ Anjelovi to vyrazilo dych“ „EGOIZMU? Vari je to nejaká cnosť??“ Boh prikývne: „Ak sa z času na čas nedokáže od svojho syna oddeliť, nikdy to nedokáže prežiť. To je žena ktorej požehnám nie celkom dokonalé dieťa. Ešte to nevie, ale budú jej mať čo závidieť. Nikdy nič nebude brať ako samozrejmosť. Žiadny krôčik pre ňu nebude niečím obyčajným. A keď jej dieťa po prvýkrát povie „mama“, bude svedkom zázraku a bude to vedieť. Keď bude svojmu slepému dieťaťu popisovať strom alebo západ slnka, uvidí ho tak ako to dokáže máloktorý človek. Dám jej, aby videla jasne veci, ktoré vidím ja- ľahostajnosť, krutosť, predsudky- a dám jej, aby sa cez ne preniesla. Nikdy nebude sama. Budem po jej boku každú minútu každého dňa jej života, pretože bude vykonávať moju prácu tak neomylne, ako by som to bol ja sám.“
„A kto bude patrónom?“ pýta sa anjel pripravený na zápis do matriky. Boh sa usmial: „Bude jej stačiť zrkadlo.“