Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    ketrinka1234
    5. okt 2019    Čítané 325x

    Užívajte si deti pokým sú malé, veľmi rýchlo vyrastú

    Ráno  schádzam dolu do obývačky sama (dvojmesačný novorodenec v postieľke sa tvári, že ešte tvrdo spí). Do náručia mi beží staršia dvojročná dcéra a kričí maminka maminka (ešte je rada, že ma vidí 😀). Sťažuje sa že tato buba, ten ktorý ju ráno 6.30 berie dolu, aby si maminka ešte zdriemla (vyzerá to tak, že driememe ešte obaja). Má na sebe len horný diel z pyžama, nohy a zadok je holý a nohy bosé. Vyberám veci z komody a obliekam dcéru. Zhora sa zrazu ozýva novorodenec, je hore. Utekám pre neho. Spomeniem si, že som išla dolu bez neho lebo som si chcela vychutnať kávu. Postavím si teda vodu na kávu, čaj pre dcéru, čaj pre mňa. Vyberám z chladničky maslo. Pod nohami mám takmer všetky hračky z detskej izby, na stole plienky a pred očami veeeľkú kopu nevyžehleného prádla, ktoré tam na mňa mlčky čaká. Malý už plače, pýta si jesť. Ukladám si ho na prsník a staršia dcéra kričí „mami mňamku ja“. Skladám z pŕs syna (hádam sa stihol najesť) a chystám raňajky. Spomeniem si opäť, že som chcela tú kávu, prvýkrát si odpíjam. Po ceste ku staršej dcére zakopnem do nočníka (vav kako). Vylievam nočník, cestou späť vyberám veci pre novorodenca, idem ho obliecť. Celý čas na mňa dcéra pokrikuje „aha mami, aha papam“, musím ju teda pozorovať. Priznávam, neviem koho si mám všímať skôr. Manžela? Dcéru? Syna? Nášho psa už nevídavam. V telke beží rozprávka, ktorá sa pozerá len vtedy, keď sa prepne. Keď to urobím moja dcéra plače. Som nervózna. Malý sa ozýva, nechala som ho samého (musí si zvykať), ukladám ho do kresielka. S manželom prehodíme zopár viet, odchádza do práce a ja ostávam sama. Vytáča ma to. Volám staršiu dcéru umývať zuby, tvári sa že sa hraje (keď chcem aby sa hrala chce si umývať zuby). Sadám si teda s nadšením na gauč a odpíjam druhýkrát z kávy. Zahryznem si z bábovky, veď aj matka musí niečo zjesť. Dcéra ma vidí, dojedá moju bábovku. Budem hladná. Malý spí, prekladám ho do hniezda. Staršia kričí. Napomínam ju, aby bola tichšie (nič nerobím častejšie), ona však kričí ešte viac. Vďaka bohu, že malý ju sem tam nepočúva. Konečne si obe umývame zuby, stíham pustiť práčku, poodkladať veci, upraviť fasádu. Dcéra si stihne zamočiť čisté vyžehlené tričko, raz spadnúť a zobudiť novorodenca. Som nervózna. V prezlečenom tričku uteká dolu, je čas ísť von. Ja som ale ešte nedopila tú kávu, nepreliala čaj do termosky, nezbalila mandarínky, keksíky, neprezliekla sa, nenaložila malého do kočiara, nesedela na záchode, neodpísala na správy, neumyla riady, nesadla si .....aaaaaaaaaaaaaaaa.

    V čo najkratšom čase urobím nevyhnutné a spotená ako kvik kvik (nemôžem byť ako matka vulgárna) utekám dolu za dcérou. Tá už stojí pri dverách a teší sa na ihrisko. A čo ja? Teším sa, že ďalší x-tý rovnaký odchod z domu máme za sebou, huráááááááá. 

    P.S. a to som ani nevarila, výčitky ma po ceste na ihrisko zožerúúú 😀😀