Keď pršalo, mrholilo, žabiatko sa narodilo...

V tú sobotu, 19.9.2015, bolo presne také počasie, sychravé. Ráno sme vstali ako bežne, podľa pokynov našej malej herečky 🙂 naraňajkovali sa, pohrali a uvarili obed, slečna šla spať a manžel išiel dokončiť zatepľovačku, že to má na hoďku-dve robotu. Súhlasila som a dohodli sme sa, že keď skončí, dáme si kávu s laskonkami, na ktoré som sa veľmi tešila. Ja som upratala po obede a ľahla si trochu k notebooku, ešte som rozmýšľala:  "dokelu, už je sobota a ja stále 2in1." A vôbec som teda nemala chuť na pondelkovú poradňu a pravdepodobne vyvolávaný pôrod. Slečna sa zobudila, nabehla mi k notebooku a mne sa s ňou vôbec nechcelo bojovať, tak som jej doniesla obed do obývačky a kŕmila ju tam.

Ona sedela na gauči a ja na zemi, po pár lyžičkách som pocítila známe puknutie a zaliala ma voda. Bolo 15:10. Hneď som brala telefón a volala manželovi. Povedal, že akurát dokončil a uteká hore. Ja som obvolávala malej krstnú, jej sestru, aby som vedela, kto ostane s malou. Ani jedna z nich nemohla hneď, naši neboli doma. Slečna povedala, že ostane s mojim bráškom, ale nakoniec plakala, a tak išla k rodičom tých dvoch kamošiek (krstnej a sestry). Takže fofry, manžel do sprchy, ja na wecko, potom do sprchy, pomedzi to som balila veci malej, obliekala sa, plakala, stískala ju a manžel volal doktorovi a išli sme. Odovzdali sme Paulínku a 15:55 sme vyrazili a ja som práve vtedy pocítila prvú kontrakciu, dosť silnú. A keďže tie moje kontrakcie boli rovno každých 5 minút, ešte sa ma Lukáš pýtal, či stihneme ten Bardejov, či ma nemá odviezť len do Starej Ľubovne, ja som mu s istotou povedala, že stihneme, ale nebolo mi všetko jedno.

Takú jazdu som ešte nezažila, v niektorých úsekoch sme mali na tachometri aj 160km/h a niekde v polovici cesty sa intervaly kontrakcií skrátili na 2-3 minúty. Lukáš-manžel volal Jarovi-doktorovi (volám ho tak familiárne), že nech príde (predtým totiž povedal, že doktor, čo má službu ma vyšetrí a zavolá, čo a ako), ešte nás ubezpečil, že to stihneme. Dorazili sme v zdraví a vcelku, ledva som vyšla z auta do nemocky a tam sa ešte sbs-kár pýtal, načo nám má odomkúť výťah, pako jeden.

Na príjem som prišla o 16:55, Jaro do 5 minút po mne. Pozrel ma a zahlásil: "na 5 otvorená, ešte to trochu potrvá." Napojili ma na monitor a vypísali sme papiere. Jaro odišiel a mňa sestrička vyšikovala na wecko, klystír a potom sprcha. No na tom wecku som už skoro umierala od kontrakcií, lebo mne veľmi pomáhalo chodiť a tam som nemohla. Na sálu som došla o pol šiestej a vtedy za mnou pustili aj manžela. Vypýtala som si loptu a o pár minút som už mala tlaky, sestrička kukla a povedala, že už je to tak na 7-8 a ešte chvíľu mám pohopsať a bude to. A veru bolo, kontrakcie boli brutálne silné (oveľa silnejšie ako pri Pauli). Pamätám si, že som trochu aj "kričala", manžel ma upokojoval, držala som sa ho ako kliešť. Zavolali mi Jara, napolohovali posteľ a šli sme na to. Tlačiť som tentokrát vládala a nepočítala som tlačenia, ale nebolo ich veľa, asi tak 5 odhadujem a malý zaplakal. Mne sa uľavilo, že je to za mnou a znovu som zažila ten neopísateľný pocit, keď som sa Lukáša spýtala, či je to chlapec a Jaro mi ho vysmiaty hneď položil na brucho a mohla som si ho chytiť. Maxim v tom momente stíchol, Lukáš mal slzy v očiach, bolo presne 18:00. Ešte som prosila nech mu nechajú dotepať pupočník a Jaro mi povedal, že to už robia štandardne, tak som sa potešila a tepal mu ešte dosť dlho. Sestrička malého na mne trochu poutierala, zakryla ho dekou a takto sme si hoveli, kým Jaro šil a kecali 🙂 Lukášovi som nakázala fotiť a Jaro len konštatoval, že si ho nemám všímať a mám sa sústrediť na malého. A veru, šitie som takmer vôbec necítila. Keď som porodila aj placentu, tak sa ešte smial, že pri treťom už Lukáša poučí a rodíme doma 🙂 Nakázal sestričke, že chce malého miery, tak ho vzali, odvážili, odmerali a doniesli nazad. Trvalo to asi 3 minúty. Zatiaľ Lukáš volal jeho rodičom a ja mojim. Maximka mi doniesli nazad, stále holučkého, len pod dečkou a položili už vyššie, aby si dočiahol na prsník a nechali nás samých troch. Veľmi sme si to užívali a malý sa do pol hodiny ukážkovo sám prisal.

Proste nádherný, neopísateľne krásny pôrod, popôrodný priebeh a bardejovská nemocnica je proste top. (len tak pre zaujímavosť, obvod hlavičky Maxima pri prepustení 35cm, Pauli mala 28cm)

Dlho som rozmýšľala, či tento môj zážitok zverejním, ale rozhodla som sa, že áno, urobím tak ako chválu na bardejovskú pôrodnicu. Bola som tam veľmi spokojná a určite odporúčam  🙂

Bola streda, 11.12.2013, keď som si pomyslela, "jééj, aký pekný dátum", ale to bolo všetko, lebo s bábom v brušku sme mali dohodu, že tam minimálne do 12.12. vydrží. Presne na ten deň mal totiž manžel sľúbené, že doženieme isté veci, čo sme  počas celého tehotenstva  robiť nemohli a ja som sa tešila, že si všetko pekne pomaly vyupratujem a napečiem vianočné pečivo.

No naša malá drobka v brušku sa rozhodla zmeniť všetky naše plány a o 15:10 mi začala odtekať plodová voda. Chystala som akurát večeru, krájala zeleninu, keď som ju mala hotovú, tak som šla cikať, ako skoro neustále a zdalo sa mi, že som počula puknutie, ale neriešila som, veď v kostiach mi puká odjakživa. Vrátila som sa do kuchyne a zrazu len pocit mokra, pozerám, že kokso, to už? Utrela som dlážku a beriem do ruky mobil, že idem volať manželovi, no telepatia fungovala a už mi volal on. Vravím mu, že mi odteká voda a nech volá doktorovi a on si myslel, že si robím srandu. Tak som šla do sprchy, pochystala som si veci na oblečenie, kufor sme už vozili pár týždňov v aute. Prišiel drahý a vyrazili sme do Bardejova, máme to cez 70km, o piatej sme už zvonili na pôrodnej sále, môj pán doktor bol v Košiciach, ale službukonajúci už o nás vedel.

Napojili ma na CTG a popri tom vypisovali všetky formality, záznam neukazoval žiadne kontrakcie, a ani som žiadne necítila, ale na posteli im po mne ostala potopa. Dr. ma vyšetril a zahlásil, že to ešte tak skoro nebude, lebo hlavička je vysoko a som otvorená len na špičku prsta. Vzali mi krv, pichli antibiotiká pre istotu a šla som na oddelenie, na tú istú izbu, kde som ležala na  začiatku tehotenstva, len som si nevybrala „svoju“ posteľ, ale posteľ pri okne. Drahý mi šiel kúpiť vodu a niečo na jedenie a čítanie a poslali ho domov s tým, že to teda potrvá.

O desiatej večer mi začali kontrakcie, opakovali sa každú pol hodinku a boli celkom  v pohode, sestrička mi povedala, že keď sa zintenzívnia, mám na ňu zazvoniť, o pol štvrtej som zvonila, kontrakcie boli každých 15-20 minút a už o čosi bolestivejšie. CTG neukázalo nič, ale dr. ma znovu vyšetril a povedal, že hlavička už nalieha a som otvorená na 3 (neviem či prsty či cm) a idem teda na sálu, že mám zavolať manželovi a on, že zavolá môjmu doktorovi. Tak som si zbalila potrebné veci a odcupkala so sestričkou na sálu, bolo 5 hodín ráno. O pol šiestej prišiel môj doktor a povedal, že keď privrie oko, tak som otvorená na 4 a pol.....kontrakcie boli každých 15 minút, len záznam neukazoval nič. O šiestej prišiel môj milovaný manžel a ja už som bola najspokojnejšia na svete, boli tam všetci, ktorých som tam chcela, nič mi nechýbalo. Okolo pol ôsmej som už mala kontrakcie tak každých 10 minút, no ešte vždy sa dali v pohode predýchať, manžel ma rozptyľoval, nemyslela som na bolesť, len na to, že o pár hodín uvidím naše tajnostkárske bábätko. Dorazil ma pozrieť doktor, že si potrebuje naplánovať deň, že má tri sekcie a mňa....otváranie sa nejak zastavilo, pichli mi teda buscopan (aspoň myslím), kontrakcie sa stupňovali, aj častosťou aj intenzitou bolesti, ale zvládala som a doktor išiel na prvú sekciu. Po nej prišiel znovu, no stále som sa neotvárala, tak mi ešte pichli tramal (tuším), dr. odišiel na ďalšiu sekciu. Počas tejto som už mala bolesti riadne intenzívne a takmer neustále, hopkala som si na lopte, držala manžela za ruku a predýchavala a tešila sa na bábätko. Môj pán doktor stihol ešte aj tú tretiu sekciu a práve keď sme počuli plakať bábätko, tak sa moje kontrakcie vystupňovali a už som cítila tlaky, doktor nabehol, pozrel a povedal, že ešte tri kontrakcie mám predýchať a ideme na to, bolo 9:55.

Nastavili mi kreslo, vysvetlili ako dýchať počas tlačenia, manžela som sa držala ako kliešť, išlo do tuhého.   Tlačenie bolo ale náročné, nevládala som s dychom, no medzi kontrakciami ma doktor povzbudil, že už len tak 3-4 krát a bude bábo na svete....no na naše prekvapenie to bolo už len jedno zatlačenie, keď som počula čľup a naše dievčatko bolo na svete, trošku zaplakala, doktor mi ju hneď dal na brucho, síce len na chvíľku, ale veľmi ma tým potešil. Potom ju vzali lekári z novorodeneckého a po chvíľke sme ju už mali nazad, položili mi ju k prsníku a maličká si olizovala bradavku, prisať sa jej nejak nechcelo, ale boli to tie najkrajšie chvíle... Vôbec ma netrápilo, že ma doktor šije, že sa jeho partnerka - gynekologička pozerá, že ani len netuším koľko ľudí stojí za mojou hlavou, bolo mi to jedno. Bola som najšťastnejšia žena na svete. A potom všetci odišli a my sme ostali sami traja, drahý volal jeho aj mojim rodičom, v očiach mal slzy šťastia a ja som driemala od únavy. Manžel ostal v ten prvý deň aj noc so mnou na izbe a bol mi veľkou oporou pri chodení na wc a do sprchy, aspoň som nemusela stále zvoniť na sestričky. Jediné čo mi je ľúto, je, že malinká mala nízky cukor  a ako predčasniatko, musela byť v inkubátore, snívala som totiž, že bude hneď s nami, lebo som sa cítila veľmi fajn. Keby mi doktor neurobil nástrih tak ani neviem, že som rodila.