Rada by som vám vyrozprávala môj príbeh so štastným koncom. S manželom som sa spoznala keď som mala 19 rokov a on 32. Nebola to láska na prvý pohľad, teda aspoň z mojej strany. Po 2 mesiacoch 7/2007 čo sme sa poznali ma nečakane požiadal o ruku a ja som hneď súhlasila. Všetko nabralo rýchly spád.

Na ďalší mesiac sme sa rozhodli, že sa začneme snažiť o bábätko, veď ktovie, kedy sa nám to podarí. O další mesiac som sa dostala do nemocnice, mala som dosť velkú cystu, ale naštastie sa vstrebala.

Navštívila som moju lekárku, aby som jej povedala, že sa snažíme o bejby, ale povedala, že mám prísť, keď sa nebude dariť rok. V 5/2008 sme sa vzali a boli sme tými najštastnejšími ľudmi na svete.

Bábo aj po roku v nedohladne, tak som opäť navštívila lekárku. Dostala som Duphaston, z ktorého som neškutočne začala priberať, ale stále som si vravela, že mi to stojí za to a manžel mi vravel, že aj keby mám 150kg, bude ma nosiť na rukách. Duphaston som prestala užívať po 3 rokoch a zmenila lekára.

Rok za rokom išiel, ja som naplakala more sĺz po každej neželanej mrche, až nastal rok 2012, keď sa moja malá sestra vydávala. V januári 2012 sme podali žiadosť o adopciu a začali s prípravami v Usmeve ako dar.

Odkedy som prestala užívať lieky, mrcha chodila alebo skôr nechodila málokedy. Po sestrinej svadbe som si uvedomila, že som ju už vážne dávno nemala a nemohla som prísť na to, kedy vlastne prišla. Mala som doma jeden ovulačný test, tak som testla.

Boli tam dve silné čiarky. Rozklepané ruky, nikdy sa mi ani len nečrtala druhá čiarka. Takže sú dve možnosti. Mám prvýkrát v živote ovulku alebo... žeby som tehotná?

Nie to nie je možné, veď po 5 rokoch a práve keď čakáme na adopčiatko? To by bolo veľké štastie.

Na druhý deň som utekala kúpiť tehotenske testy, ale aj ovulačné, lebo som bola presvedšená, že je to skôr ovulka. Nedočkavá prídem domov, ocikám test, pozirem a hneď sa tam objavili //. Neverila som vlastným očiam. Plač, šťastie, celý svet sa mi točil.

Keď som to večer oznámila manželovi, bol v siedmom nebi.

Prišiel deň, keď som mala navštíviť lekára. Zobrali mi krv a spravil sono, pozerá, no nič nevidí.

Dostala som strach. Vraj je ešte skoro, ale sliznicu mám tehotenskú, že dúfa, aby to nebolo mimomaternicové, vraj uvidíme o týždeň.

S malou dušičkou som o týžden išla na kontrolu. Hcg bolo pekné, tak mi spravil sono. Pozerá a hneď vraví, že vidí na vaječníku niečo, dutinka sa zväčšila, ale ešte nič nie je vidno, že si je na 100 percent istý, že je to mimomaternicové. Hneď nástup do nemocnice na operáciu. V tom som sa mu tam rozplakala a nedokázala som povedať jediné slovo.

Na druhý deň ma operovali a na stole som im zaspávala so slzami v očiach. Prebrala som sa ešte na operačke ako mi milý hlas vraví: "Pani, nebojte, všetko je v poriadku, bábätko je tam, kde má byť."

Opäť tá eufória šťastia ma naplnila. Každý deň mi brali Hcg, ale na tretí deň po operácii som dostala veľké bolesti a začala som viac krvácať. Už hodinu som mala veľké návalové bolesti každé 2 minúty. Prišla doktorka, vraj sú to sťahy maternice, tak mi pichli injekciu.

Ráno zo mna začali vypadávať veľké kusy nejakej tkaniny. Nezobrali to ani na rozbor, nič neriešili, doteraz neviem, čo sa stalo, ani ma nečistili, poslali domov. Nastali mesiace depky, plaču, hrozných myšlienok. V septembri nás zaradili do zoznamu čakateľov na adopciu. V novembri mi mladšia sestra oznámila že je tehotná. Mne sa opäť zrútil celý svet. Strašne som jej závidela, prečo sa jej hneď podarilo a my tak dlho čakáme?

Ako čas plynul, mala som problém sa na ňu čo len pozrieť, ako jej rastie bruško, ako jej každý vraví, že si má na seba dávať pozor a jesť za dvoch. Časom som sa s tým zmierali vďaka tomu, že budem mať aspoň krstniatko. No nastal šok, keď som sa dozvedela, že oni chcú iných krstných. Rana za ranou.

V 3/2013 sme zašli pozrieť zoznamy detičiek na adopciu. Ponúkli nám 3-mesačné dievčatko. Láska na prvý pohľad. O mesiac som ju už prvýkrát držala v náručí a po viacerých navštevách k nám prišla 5/2013 domov nastálo. Odvtedy sme kompletná najšťastnejšia rodinka na svete a keď sa nám nepodarí aj biologické, tak budeme mať aspoň jedno, ktoré nám každý deň robí stále väčšiu radosť. Naša Nelinka, ktorú nadovšetko milujeme.

Týmto príbehom som chcela povzbudiť hlavne všetky snažilky, nech neprestávajú dúfať, vždy si ich štastie k nim nájde cestu, aj keď to chvíľu môže trvať. My sme čakali 6 rokov ale stálo to za to.

Už sme riadne podrástli