Nie tak celkom normálny štart na cesty

Aby mama príliš nevyčnievala z radu v našej úplne normálnej, vôbec nie mierne psychotickej rodine, rozhodla som sa prispieť vlastným dielom do predodletového chaosu.

Dcéra rieši, či bude mať dosť oblečenia na mesiac.

Syn sa psychicky pripravuje na dvadsať hodín otázok typu „Kedy tam už budeme?“

A ja?

Ja som pár hodín pred odletom stratila zošit.

Nie hocijaký zošit.

TEN zošit.

Ten, v ktorom boli mesiace plánovania.

Adresy ubytovaní.

Časy trajektov.

Poznámky k presunom.

Telefónne čísla.

Reštaurácie.

Vyhliadky.

Tajné pláže.

Všetky tie geniálne nápady, ktoré si človek zapisuje s pocitom, že o pol roka si ich určite nebude pamätať.

A nemýlila som sa.

Nepamätám si ani jeden.

Zošit sa medzitým úspešne prepadol do inej dimenzie. Pravdepodobne na rovnaké miesto, kam miznú ponožky z práčky a detské nabíjačky.

Prvých desať minút som panikárila.

Ďalších desať som ho hľadala.

Potom som si sadla na kufor a dospela k záveru, že ak som podľa tých poznámok rezervovala ubytovanie, tak sa k väčšine informácií nejako prepracujem cez Booking, Agoda a Airbnb.

Nie ideálne.

Ale stále lepšie než spať prvú noc na letiskovej lavičke.

Teda...

Aspoň som si to myslela.

Pretože počas kontrolovania rezervácií som objavila ďalší detail.

Taký ten malý detail, ktorý človek ocení najmä pár hodín pred odchodom.

Chýba mi jedna noc medzi Nusa Penidou a Lombokom.

Jedna.

Jediná.

Dokonale neobsadená noc.

A aby bol príbeh kompletný, oba hotely na oboch stranách presunu sú medzitým vypredané.

V tej chvíli som už nesedela na kufri.

Sedela som nad vlastným životom.

Premýšľam, či to vôbec povedať deťom.

Lebo poznám priebeh.

Dcéra otvorí mapu, začne analyzovať možnosti a o tri minúty vyrobí prezentáciu v PowerPointe.

Syn sa opýta, či budeme spať na pláži.

A úprimne?

Momentálne nemôžem vylúčiť ani tú pláž.

Možno to teda jednoducho premenujem.

Nie je to chyba v itinerári.

Je to neplánované dobrodružstvo.

Znie to oveľa lepšie.

Cestovatelia za to dokonca platia.

Ja som to dosiahla úplne zadarmo.

A tak teraz sedím uprostred kufrov. Je polnoc. O štyri hodiny vstávam na letisko. V hlave mi lietajú trajekty, hotely, stratený zošit a otázka, či má ešte vôbec zmysel ísť spať.

Pravdepodobne áno.

Pravdepodobne by to povedal každý rozumný človek.

Lenže rozumní ľudia väčšinou pár hodín pred odletom nestratia celý plán cesty a nezistia, že im niekde uprostred indonézskeho súostrovia chýba nocľah.

Na druhej strane, po všetkých tých rokoch cestovania už tuším, ako to dopadne.

O mesiac si nebudeme pamätať dokonale zbalené kufre.

Ani ten stratený zošit.

Budeme si pamätať presne tú noc, keď sa všetko rozsypalo, ja som o polnoci sedela medzi batožinou a rozmýšľala, či je väčší problém chýbajúce ubytovanie alebo fakt, že budík zvoní o štvrtej.

A nejako podozrievam vesmír, že práve od tejto chvíle sa začína tá najlepšia kapitola celej cesty. ✈️🌴📖