“Život je hra,“ tvrdia mnohí. Čo je to za hru? Monopoly? Je to všetko v šťastí? Záleží na tom, ako hodím kocky, záleží, na akom políčku zastanem? A každý deň si musím vytiahnuť kartičku, kde je napísané, aký budem mať deň? Alebo je to ruleta a my sa len prizeráme, kam gulička pristane? Či bude všetko červené, či čierne? Alebo to dopadne na nulu?... ...Alebo je život ako Scrabble a my zúfalo skladáme každý deň, písmenko po písmenku, snažiac sa získať čo najviac bodov za týchto 24 hodín? ...A čo ak hrať nechcem?

Nech je to už hra akákoľvek, je jednoznačné, že skôr či neskôr všetci prehráme a stretneme sa v krabici, spolu s ostatnými figúrkami, či už zo šachu alebo Človeče nehnevaj sa.

Potiahnem si z cigarety, nechám dúšok červeného portského poštekliť mi hrdlo a s Johnny Cashom v pozadí nazriem z okna do polnočnej Bratislavy. Život ma niekedy deprimuje, deptá. Inokedy sa to snažím vidieť pozitívne. Teda ani nie pozitívne, skôr ignorujem to všetko naokolo. No nedá sa to vždy ignorovať. Deti sú u starých rodičov, manžel je bohvie kde, matka už pol roka nedvíha telefón, otec mŕtvy a brat niekde v Číne, či Amerike. Neviem čo s nimi je, neviem kde sú a najhoršie je, že ma to už nezaujíma. Už nemám síl prejavovať ako mi na každom záleží. Nemám síl na túto maškarádu. A priatelia? Stojí to vôbec za reč? Hŕstka ľudí, ktorí do života prídu, odídu a ani nezhasnú, takže jediné čo mi po nich zostane je hrozný účet za elektrinu.

Na celom svete je hádam jediný človek, ktorý tu bol vždy a zhasínať nemusel. Sam. Austrálčan, s ktorým sme spolu vyrastali, aj keď na diaľku. Moje dvojča s bradou. Na telefóne sme spolu presedeli celé hodiny, bez slova. Len počúvali to ticho na druhom konci, vediac, že ten druhý robí to isté. A to nám vždy stačilo. A dodnes tak žijem. Žijem na jednom konci telefónu a počúvam, či príde čokoľvek z druhej strany. Slovo, dych, hocičo, čo mi dokáže, že tam vonku ešte niekto je. Niekto, komu za to stojím. Kto dokáže celú noc presedieť na telefóne, počúvať to krásne ticho. No my obaja sme vyrástli a zrazu nemáme jeden na druhého čas. Život sa stal hektickým a jediné čo o ňom viem je to, že žije. Neviem kde, neviem ako. Ale žije. Teda aspoň prežíva.

Smiech mojích detí je ten najkrajší zvuk na svete. Úsmev môjho manžela keď sa na ne pozerá. Ako hrdo si s nimi vykračuje po ulici. Koľko sa im venuje, ako sa o ne stará. Ako ich pohladí a pobozká pred spaním. Ako im šepká, ako veľmi ich miluje, čo všetko pre neho znamenajú. Neviem si spomenúť, kedy naposledy takto pohladil, pobozkal mňa. Kedy naposledy niečo pekné zašepkal do ucha mne, bez nároku na odpoveď. Je to už veľmi dlho. Pridlho. Nemôžem povedať, že by ma nemiloval. Alebo ja jeho. Ani, že naša láska vyprchala. Neviem, čo sa deje. Neviem, kde sa stala chyba. No je mi smutno. Som vlk samotár, no všetky tie pohľady a dotyky mi chýbajú.

Aj keď sa okolo mňa stále niekto moce, cítim sa osamelo. Cítim sa sama, ako kôl v plote. Niekedy sedím len tak na posteli, pozerám von oknom a zrazu sa mi natlačia slzy do očí. Srdce spustí bolestivý plač a žiaľ, v hlave tichučké fňukanie, ktoré nedáva zmysel. Niekedy plače za mamičkou, ktorá nikdy nedala najavo či jej na ňom vôbec záleží. Niekedy plače za silnými ramenami veľkého brata, ktorý ho vždy ochránil. Inokedy plače za priateľmi, ktorým tak veľmi verilo. Občas za verným psíčkom, ktorý vždy pribehol a zlízol slzy zo smutnej tváre. A niekedy plače len tak, bezdôvodne. Život nie je taký zlý. Len sa ťažko žije so všetkými spomienkami. So spomienkami na to, ako mi vlastná matka vravela, ako jej ničím život. Že som to najhoršie čo sa jej kedy stalo. Vraj si kvôli mne chce skočiť z mosta a ukončiť to. Hanbí sa za mňa. A ako sa za mňa musí hanbiť môj otec. Aké je dobré, že je mŕtvy, ináč by sa na to musel pozerať a údajne by mi pri tom pohľade prasklo srdce. Spomienky na večné vysedávanie s fľašou vodky, dúfajúc, že všetko spláchne, aspoň na chvíľu. A keď nepomôže ani to, zhltnem pár tabletiek a tie moju bolesť upokoja. Alebo si aspoň nič nebudem pamätať. Večné sedenie pri Dunaji v treskúcej zime, čakajúc, že niekto príde a zahreje ma. Čumiac na rieku, dúfajúc, že tam niečo uvidím. Odpoveď, alebo aspoň otázku. Nič.

Budem zrejme vyzerať ako zlá matka, no svoje deti nadovšetko milujem. Nebyť ich, neviem čo by so mnou bolo. Sú to moje srdiečka a vedia, ako veľmi sú milované. No aj ja potrebujem ten pocit. Myslím, že ho potrebuje každý. Tá malá útecha, že v tomto veľkom a studenom svete je predsalen niekto, kto nás miluje a vždy tam bude, niekde tam vonku. Či už ďaleko alebo hneď vo vedľajšom vchode.

Zatiaľ tam vonku pre mňa nikto nie je. No trpezlivo čakám a pevne verím, že jedného krásneho dňa túto osôbku stretnem. Že si ma jedného dňa nájde a svet už nebude taký studený, smutný a šedý. Myslím, že všetci sa hľadáme navzájom, hádam to chce len trošku trpezlivosti. Hádam sa to jedného dňa stane, hádam sa nájdeme.