Tak, keby niekoho zaujímal môj ťažký osud, s potenciálnym šťastným koncom, tu máte čítaníčko na dlhé chladné večery 🙂

Narodila som sa pekné teplučké ráno na ešte krajšie číselko, 25. mája, mamine Janke a tatkovi Igorkovi. Bola som choré, no spokojné bábo. S 9 ročným bračekom Martinkom, ktorý sa o mňa vždy krásne staral 🙂 Už ako na prckovi na mne bolo vidieť, že som sa narodila právnikom. Na základnej škole bol môj obľúbený argument na všetko "bez právnika ani slovo" 😀 S maminou sme si moc nerozumeli, ona bola viac naviazaná na môjho bráška, mama nastavila pre mňa dosť prísny režim, bolo to ťažké, no nemôžem jej zobrať fakt, že vždy sme mali všetko čo sme potrebovali a chceli. 

Tatko bol pre mňa najväčšou osobou v mojom živote, videla som ho prakticky ako boha. Nikdy nebol doma, ako viceprezident odborárov stále cestoval, doma bol málokedy. No keď bol, to stálo za to!!! 🙂 Každý rok bohaté Vianoce, udobrovanie plyšákmi, no rozmaznaní sme neboli, rodičia nás vždy učili, že takéto veci k životu netreba, no je pekné, keď si ich človek môže dopriať. A za to som vďačná.

No potom sa mi život zrútil. Keď som mala trinásť rokov, tatko zomrel. Pamätám si to chladné februárové ráno. Viem, že nebol najzdravší, no toto nikto nečakal. Pred pár týždňami mal operáciu, ktorá s týmto vôbec nesúvisela. No naše zdravotníctvo. Lekári ho otvorili, všimli si, že má rakovinu pankreasu a tá už metastázovala do pľúc, a vedeli, že sa nedožije viac ako 3 dni. No nikto nám nič nepovedal, len ho bez slova zašili a dúfali, že z toho nebudú mať "zle"... Skoro ráno som ležala na posteli, bola som hore už od piatej, sama neviem prečo, asi som niečo tušila... A zrazu bum, rana. Tatko v obývačke padol bez známok života na zem a bolo. Doteraz počujem ako sa mi život rozbil a čriepky z toho, čo bývalo, pomaly padali na zem a každý jeden z nich cinkal a hral bolestivými tónmi, ktoré znejú dodnes.

Ľudia zo sanitky povedali, že zomrel ešte predtým, ako dopadol na zem. Že aspoň netrpel. Že to bolo bezbolestné...

Pamätám si, ako som mu stisla ruku a mama na mňa zakričala, nech zoberiem nášho psíka Tinku a idem do izby. Chúďa havko, toľko som ju stísala, že z nej skoro nič nezostalo. A slzy sa kotúľali a kotúľali... To som ešte nevedela, že už niet cesty späť...

No po niekoľkých minútach do mojej izby vkročila mama s bratom a smutným hlasom povedala tú hroznú vetu "ocinko zomrel"... Joj, bolí ma srdiečko keď na to myslím...  Chcela som ho objať, rozlúčiť sa, no nikto ma k nemu nepustil... Doteraz sa za to hnevám na celý svet. Schmatla som bundu a ušla von. Každé ráno som chodila s kamarátkou do školy, tá už čakala dole. Ja som ani nevládala plakať, bola som biela ako stena a bez života, ťažko sa mi dýchalo. Povedala som jej čo sa stalo a tá sa rozplakala ako bábätko. Viem, že moj tatko znamenal pre mnoho ľudí veľmi veľa, ona sama vravela, že pre ňu bol ako jej vlastný. Jeho smrť zasiahla nespočetne veľa ľudí, na pohrebe to bolo napráskané ako prvého mája na námestí, no nikoho to nezasiahlo tak, ako mňa...

A potom to začalo...

Nevedela som čo so sebou, svet sa mi zrútil. Ak mám byť úprimná, nepamätám si veľkú časť môjho života po jeho smrti, iba útržky. No viem, že jedného dňa som už nezniesla ten tlak a toľko pocitov vnútri. A vtedy som si prvýkrát ublížila... A ubližovala som si 6 rokov. Potom udrela panická porucha, zhoršili sa epileptické záchvaty, ťažké depresie, pobyty na psychiatrií, nekonečná medikamentózna liečba a nič na svete mi nevedelo zahnať smútok v srdci. Pila som a zalievala som žiaľ spolu s liekmi. A zase, veľa si toho nepamätám, kto vie prečo... Sama som sa poškodila natoľko, že nemôžem takmer vôbec používať ľavú ruku a bolesti z poškodených nervov a svalov ma budú prenasledovať až do smrti... A tie nespočetné pokusy o ukončenie tohto smutného a prázdneho života... S mamou sme sa nerozprávali už vôbec a keď áno, len hádky. Stály krik a výčitky... Aká som zlá a naničhodná. Ako jej ničím život. Že si kvôli mne skočí do Dunaja.

Keď som myslela, že je lepšie, našla som si partnera a ušla za ním do iného mesta. Boli sme spolu 4 roky. Týral ma, znásilňoval, niekoľkokrát ma nechal spať na ulici, bil ma a rovnako ako každý, mučil ma a vyčítal mi hádam všetko. No bola som šťastná. Bolesť mi pripomínala, že ešte stále niečo cítim.

Už ani neviem ako, jedného dňa som toho mala dosť a opustila som ho. Potom som bola dlho sama. Nechcela som rodinu, nechcela som partnera, chcela som byť sama samučká, chcela som žiť opustená a zomrieť osamelá. A deti? Nemôžem priviesť niekoho na svet, nech trpí ako ja, na tento hnusný, smutný svet. Krátke vzťahy bez lásky, keď vám na druhom vôbec nezáleží sa prelínali s obdobím totálnej samoty a to ma ubíjali ešte viac.

Potom som z nudy začala hrať jednu online hru. A tam som stretla moju spásu. Raz som si cválala na koníku po krásnom svete Pána Prsteňov, keď som stretla lásku môjho života. V hre sme presedeli celé dni aj noci bez spánku na krásnom kopčeku v Evendime a prekecali sme si ...Prsty... 🙂 Povedal, že býva za Viedňou, že má 3 ročný vzťah s dievčinou filipínkou, ktorá je tiež z Viedne. Že ho trápi, má poruchu agresivity. Koľkokrát ho dobodala nožom, podviedla a ublížila mu... No aj keď sme sa do seba ihneď  zamilovali, nevedel ju opustiť, bál sa, že si ublíži. Nasledovali dlhé mesiace, keď mi nechal iba jednu správu, potom ma úplne kvôli nej ignoroval. Ženskej, ktorá otvorene priznávala, že ho nenávidí. Jeho, s tými štenacími zelenými očkami a ešte ťažším osudom týraného, zneužívaného dieťaťa.. Nebudem vám klamať, vždy keď som počula jej meno, otváral sa mi nožík vo vrecku. Čo nožík, celá sekera sa mi tam poskladala. No neprestala som na neho myslieť ani na sekundičku. Raz som sedela pri dunaji, na jeseň a zdvihla som suchý lístok. Povedala som si, že si ho nechám, nech nezabudnem. Mám ho dodnes, tu vedľa seba v rámiku. A on? Stále som ho ťahala do Bratislavy, alebo ja prídem do Viedne, iba jedna káva, jeden rozhovor.

A raz mu to všetko doplo a dostala som tú krásnu správu... V sobotu som v Bratislave, ideme na kafe...

Prišiel... Večer sme strávili v bare Striga a popíjali tequilu a žužlali citróniky.. Chladný marcový večer, aj čajík nás zahrial. No to nebolo jediné čo nás hrialo. Nenápadné chytanie za labky pod stolom, hanblivé zízanie do očiek, obaja sme vedeli, čo sa deje 🙂 Keď nám Strigu zavreli, prešli sme sa popri Medickej Záhrade, po krásne osvetlenej nočnej Bratislave ku mne domov. Celú noc sme sedeli tajne v kuchyni, nech nezobudíme pani domácu, fajčili vodnú fajku, túlili sa a ďalší deň skoro ráno so slzičkami v očkách a malými srdiečkami sa lúčili. No nie nadlho. Hneď ako prišiel domov, vrátil bývalej všetky jej veci, tá mu trepla dverami do nosa a už sme ju nikdy nevideli...

Boli sme spolu každý deň, keď ma ukecal, aby som strávila leto u neho v Rakúsku s jeho rodinou. Bola som tam 3, skor 4 mesiace, s jeho maminou, tatinom, bráškom a troma sestričkami, ktorí mi pripomenuli, aké je to krásne mať rodinou, byť súčasťou rodiny. Vytiahol ma z môjho bordelu. Nutkanie ubližovať si nám dalo pá-pá, pili sme iba vínko na terase neskoro v noci s Elvisom v ušiach a lieky chrápali v smetiaku.

Často mi rozprával, ako veľmi chce rodinu, vždy chcel veľkú famíliu, no ja som mala stále blok v hlave. Bála som sa, že nebudem dobrá matka. Že život ma poznamenal až príliš. No ukázal mi, aké by to bolo. Keď jeho sesternica doniesla mesačného Tommiho, neovládla som sa a už boli slzy v očiach...

Ďalšia noc na terase na naše 4 mesačné výročie a povedala som mu, že chcem s ním dieťatko...

Kiežby tá noc skončila tak krásne ako začala... No dlhé mesiace sa nedarilo, z veľkej radosti veľké trápenie, sex z povinnosti, veď ovulujem!

Potom sme to vzdali, keď mi doktor povedal, že mám otočenú maternicu a som príliš "poškodená" zo zneužívania mojím bývalým na to, aby som kedykoľvek otehotnela... Cítila som sa zle, najmä keď prišli výsledky z jeho spermiogramu, na ktorých stálo, že on je stopercentne v poriadku. Cítila som sa neúplna, akoby som nebola hodná byť ženou.

Povedal mi nech sa netrápim, že časom si môžeme adoptovať, že je veľa ciest ako prísť k malému uzlíku šťastia. No to môj smútok netíšilo.

Keď som už bolá úplne zlomená a on, nech vravel čokoľvek, vedela som, že bol tiež... Sedeli sme zas na kopčeku a pozerali v noci na nebo. A prvýkrát som videla padajúcu hviezdičku. Čo jednu, aspoň 10! A on mi povedal - pozri, padajúca hviezda, niečo si želaj no nikomu to nevrav! A želala som si. Bábo. Vedela som, že si želal to isté. Nakoniec to priznal 🙂 

O pár dní mi začala meškať menštruácia. Meškala týždeň, dva. Nedôverčivo som si spravila miliónty test v živote. A bol pozitívny!!!!!!!!!

Viem, že je to naivné, no ja si rada myslím, že tie hviezdy zhadzoval môj tatko 🙂 Možno ma chcel potešiť. A vy, čo sa smejete, čo vy viete? Dokážte že to tak nie je! Haaaa? 

Stará mama mi ako prckovi vždy vravela, že tie hviezdičky, ktoré v noci svietia najsilnejšíe, sú naši najbližší, ktorí už nie sú s nami. Dodnes si to rada myslím a každú noc, keď mi je ťažko, čučím na nebíčko a hľadám tancujúce hviezdičky.

Dnes som v 22. týždni, presťahovali sme sa do vlastného bytu, ktorý som dostala od babky do daru a je nám hej. Máme šteniatko, nášho čivaviaka Dextera, naše potkaníky Juliette a Dagona a myšku Aishu a je nám hej. 

Teda nám, usudzujem, že aj jemu, keďže ma požiadal o ruku 🙂

S mamou mám tiež od presťahovania krajší vzťah, radí mi s bábom, s varením, ja jej s pečením, keďže o tom nevie nič 😀 a bráško nás chodí pozerať z Prahy.

Dúfam, že vás môj život nenudil a kto sa dočítal až sem, dodám len, že očividne všetko môže mať happy end. Aspoň verím, že bude mať. A keď mi je ťažko, vždy myslím na môjho ocka a viem, že by bol hrdý. Viem, že sa pozerá a občas ma trošku podvihne keď padnem 🙂 Každý máme svojho anjelika v nebíčku, ktorý nám pomáha, ktorý nás poteší a utrie slzičky keď treba...

Toto bol môj život. Ani zďaleka nie úplný, ani zďaleka tu nie sú všetky rany osudu, ktoré som schytala. No viem, že každý máme svoj osud. Tak aby bolo jasné, chcela som sa aj trošku posťažovať, možno pochváliť, no možno môj príbeh niekomu dopomôže od ťažkého, smutného srdiečka 🙂 A keď nie, nikomu môj článok hádam vadiť nebude.

Tak ďakujem, že som si mohla vyliať srdiečko a dúfam, že som možno niekomu poskytla trošku inšpirácie. Držím všetkým palčeky, nech je život vždy lepší ako sa zdá 🙂