Poslanie pomáhať

V komunite Modrého koníka sa stretávame s rôznorodými osobnosťami, v prevažnej miere s mamičkami. Mnohé z nich odkrývajú svoje súkromie a ukazujú iným používateľom svoje každodenné radosti, starosti a delia sa s ostatnými o svoje názory. Nájdete tu ženy, ktoré hovoria o svojich problémoch či ťažkom životnom osude, nájdete tu ženy, ktoré len čítajú „steny“ iných, ale aj ženy, ktoré sa snažia iným pomôcť. A práve jednu takúto pomáhajúcu mamičku Vám chcem predstaviť.

Lenka je mladá 31-ročná mamička, ktorá pracuje vo Východoslovenskom onkologickom ústave, na klinike radiačnej a klinickej onkológie. Všimla som si ju na základe jej trefných komentárov, podľa ktorých bolo hneď vidieť, ako veľmi je odovzdaná svojej práci, a práve preto som ju oslovila. Zaujímalo ma, aké boli jej začiatky na onkológii, ako ako matka vníma svoju náročnú prácu, ako zvláda záťaž pozerať sa na ľudské utrpenie a aké sú jej pracovné plány do budúcna.

My sestry sme nádej

Lenka si na svoje prvé dni nespomína s ľahkosťou, pretože bez varovania, či predošlej skúsenosti vhupla do sveta plného ľudského utrpenia a beznádeje. Svoj prvý dojem z práce na onkológii opisuje s rešpektom, pokorou a je v ňom citeľne poznať strach. Citujem: „Stála som na chodbe a chcela som v prvom momente utiecť, lebo som si myslela, že toto proste nedám! Toľko bolesti a zúfalstva pokope som nezažila. Ale ostala som a teraz som za to rada, lebo tuto prácu som si zamilovala hneď počas prvého mesiaca.“

Dnes je Lenka sestrou s niekoľkoročnými skúsenosťami, sestrou empatickou, plne odovzdanou svojej práci a o tom, že svoje poslanie miluje niet pochýb. Svoje povolanie neberie len ako prácu, ale vidí v ňom svoje životné poslanie. Tvrdí, že práca sestry na onkológii je naozaj potrebná, nakoľko nie je len o základných ošetrovateľských činnostiach, ale je to aj vysokošpecializovaná práca.

Špecializovanosť interpretuje práve v tom, že „sestry sú pre chorých neraz jedinou oporou, a bohužiaľ často nahrádzajú pacientom neprítomnú rodinu.“ Títo - ako ich nazývam ja - "anjeli bez krídel" vštepujú pacientom nádej a pomáhajú im nielen medikamentózne, ale aj ľudsky.

Tiché prostredie

„Onkológia je svet sám o sebe,“ tvrdí Lenka, pričom bez servítky opisuje prostredie oddelenia. „Pochudnutí pacienti sa pohybujú potichučky a pomaly. Vyzerajú len ako duchovia ľudí, ktorými voľakedy boli. Ženy majú na hlavách šatky. Snáď každý 3. chorý muž má dieru do krku a v nej kovovú kanylu, vďaka ktorej vie dýchať (tzv. slávik). Iní majú vďaka ožarovaniu spálenú kožu až do krvi. Niektorí pacienti však vyzerajú, ako keby ani chorí neboli, pretože choroba je len v začiatku a liečba ich ešte toľko nezmáha. A je oveľa viac nepríjemných pohľadov na chorých ľudí, o ktorých sa veľmi ťažko hovorí.“

Pomáhať detským onkologickým pacientom

Sestrička Lenka sa v budúcnosti vidí - podľa môjho názoru na najťažšom oddelení, pretože túži pracovať na detskej onkológii. Keď som sa jej opýtala, prečo práve detská onkológia, však predsa je mamou a pohľad na choré deti ju s jej empatickou dušou bude možno zraňovať, odpovedala: „Lebo aj napriek tomu, že je to o ťažko chorých deťoch, všetko je to pozitívnejšie, ako pri dospelých. Naozaj. Je štatisticky dokázané a známe, že detskí onkológovia vedia vyliečiť 83 % z pomedzi onkologicky chorých detí, t.j. 83 detí zo 100. A to nie je málo!“

„Deti majú väčšiu šancu na vyliečenie, je šanca, že raz vyrastú, vyštudujú, založia si rodinu a splnia si svoje sny. Vidím v tejto práci veľký zmysel. Umožňuje nielen pracovať s deťmi, ale predovšetkým im pomáhať prekonať strach s nepoznaného, ktoré im ich choroba prináša. Táto práca nám sestrám dovoľuje smiať sa s nimi, no aj s nimi plakať, byť oporou ich rodičom a dávať im všetkým odvahu,“ tvrdí skúsená zdravotná sestra Lenka.

V závere som sa Lenky opýtala, čo so zvyšnými 17 % detičiek, ktoré sa vyliečiť nedokážu? Ako bude vnímať a ako zvládne pohľad na tieto detičky? Odpovedala: „Keď už im nebudeme vedieť pomôcť, budeme s nimi. Budeme robiť všetko pre to, aby netrpeli. Aby prežili ešte zopár pekných dní. A na konci, aby mohli odísť pokojne, v prítomnosti tých najbližších.“

Tento príbeh vychádza v rámci rubriky "Čo píše život". Za rozhovor ďakujem Lenke, @oncology_nurse. Ak máte aj Vy životný príbeh, o ktorý by Ste sa chceli s nami podeliť, neváhajte ma kontaktovať. 

Janka