31.03.2019 – vstávam po starom o 3.45 a novom 4.45. Kávička a čajíček. Raňajky 6.00.
Ticho v dome. Nedeľa.
Umývam kooopu riadov, ktoré som v sobotu nestihla „nechcelo sa mi“ umývať. Veď počkali, no nie? Zaujímavé, voľakedy som mala iné priority, teraz si plným priehrštím vychutnávam rodinu a všetko okolo. A to čo som voľakedy považovala za nevyhnutné, resp. ak nebolo upratané, navarené a podobne, dnes pre mňa nič neznamená. Úsmev manžela a jeho podpora, a úsmev syna je pre mňa teraz najdôležitejšia vec.
Manžel si pripravuje raňajky a ja ich pripravujem synovi.
Po raňajkách si idem vychutnať na terasu „ďalšiu“ kávičku (nebojte je slabá ako čaj). Prisadá si ku mne manžel a o chvíľu aj syn. Je to nádherné vyhrievať sa v lúčoch ranného slnka. Ako mucha. Od manžela si vyžobroním prísľub, že po operácii, keď sa vrátim, tam budeme raňajkovať každé ráno. Už sa teším. Plánujeme, čo ešte na dvore alebo v záhrade porobíme. Aké to bude krásne a tak. So synom riešime výsledky volieb.
Medzitým začína manžel kosiť a ja sa zase zakrádam do jahôd na „šamlíku“. Trošku len trošičku porobiť, veď to mi neublíži.
Záhradou sa ozve manželov hlas „ZASE SI TAM? POTOM SI NESŤAŽUJ, ŽE ŤA VŠETKO BOLÍ?!“ Sľubujem, že to nepreženiem tak, ako deň predtým a slovo dodržím, veď aj zajtra je deň. Po troške to hádam do operácie stihnem. Dúfam, .... Obdivujem muškáty, ktoré som deň predtým zasadila na terase. Ako málo mi stačí ku šťastiu...
Začínam byť unavená, tak relaxujem na terase s vyloženými nohami.
Vegeeet.
Na to sa záhradou ozve „Susedaaaaa, to je vegeeeet! Niekto si to vie zariadiť.“ Aha sused nás zaregistroval. Paráda. Nechávam manžela v družnej debate so susedom, a idem dovnútra si odpočinúť. Jasne, že to skončilo pri vysávaní a keďže som to trošku zase prehnala, musím si ľahnúť, lebo to bolí. Ale dá sa to vydržať. Veď sme predsa ženy, a niečo vydržíme, nie?! Zase dostávam od manžela „hubovú polievku“, a do večera už nemôžem nič robiť.
Popri odpočívaní vychádzame v pravidelných intervaloch na terasu, kocháme sa tým, čo sme urobili, tešíme sa, čo ešte urobíme, a samozrejme debata skĺzne aj k tomu, čo ma čaká. A že to bude dobré a že už mám myslieť len na to, čo bude potom, nie na to, čo ma ešte len čaká. Vie, že to bude bolieť, ale mám myslieť na to, aké to bude mať potom benefity. Smejeme sa a vraciame sa dovnútra.
Večer riady usilovne ignorujem. Počkajú do rána. Nenápadne sa vyparím hore na poschodie, sprcha a posteľ.
Konečne.
Už mi zostáva len týždeň do operácie.
„LEN“.
Ako ta tu citam tak to velmi prezivas a plne to chapem .ja som tiez takto pred 2 rokmi .no musim ti napisat ze sa zbytocne stresujes.je to mozno teraz ze boooze idu mi vybrat maternicu ..ale nic strasne to nie je.ja som si takto stresom akurat privodila vyssi tlak a skoro ma neprevzali do nemocnice kde som cestovala dost daleko .vsetci mi vravi bude dobre a ja som si myslela ze to sa len tak hovori ale nezazili ste to ..takze klud ..ak by ma vtedy niekto takto ukludnil bolo by lepsie .mna ani operovat nechceli ztoho stresu.ale nakoniec okolo obeda uspali co bola asi najlepšie urobit .zoperovali laparoskopicky ziadna bolest ani po prebrati 5 dni v nadstandart izbe ..setrenie doma tyzden a potom som uz som sla na 70% Jasne ze sex 2mesiace ziaden .ale uvedom si ze skončí trapenie uz nemam anemiu ,nepotrebujem tyzden nosit kalistek a dalsi tyzden vlozky .vladzem ovela viac .nemam nalady akp predtym a hlavne mne skoncilo MIGRENY ktorymi som roky trprela ..a to mi vajecniky nechali .kvoli tomu som bola u viacerych odborníkom sa ingormovar ci dpbre alebo zle spravim ze si ich necham .dobre mi je ..velmi si chvalim a len jedno ľutujem ze som si a tu hysterektomiu nedala urobit pred 5 rokmi ..takze ber to ako radu od niekoho kto to ma uspesne za sebou ..nie jo tragedia nebuses menej zenou ..naopak pocitis ulavu na vsetkych frontoch..drzum palce nech to mas cim skor uspesne za sebou.ver tomu a bude fajn.