01.05.2019 – streda
Vstávam 6.25, pomaly schádzam dole. Moji chlapi ešte spia. Aj tak dobre. Aspoň mám chvíľu pre seba. Kafíčko... Píšem si so Zuzkou aj s Hankou z MK.
Chlapi vstávajú. Urobíme si raňajky a rozmýšľam, čo budem robiť. Skriňu upratujem respektíve plánujem upratať už tretí deň. Akosi sa mi to nedarí. A veľmi pochybujem, že sa mi to dnes podarí, ale človek nikdy nevie.
Vonku svieti slnko, ale je zima, pretože fúka. Aj by som išla von, ale počkám kým sa oteplí. Ako sa mení počasie, tak cítim v bruchu zašívané rany po operácii.
Pripravíme rezne, ryžu a šalát k obedu. Mňam. Syn z toho nie je nadšený. Ide si pripraviť hranolky, vysmážaný syr a tatársku. Panebože uder...
Medzitým vybehnem sa „len“ pozrieť do záhrady. Manžel sadí papriky a ja sa posadím na šamlík a akože ho sledujem. Nenápadne sa priblížim ku kvietkom a kde strih tu strih trošku kvietky poodstrihávam, trošku listy a už na mňa zazerá manžel. Jedným okom. Ako chameleón. Alebo aj dvomi.
Tak ako lekár povedal, že keď pocítim bolesti treba prestať.
Cca po polhodine prestanem. Ideme sa naobedovať. Poobede odpočívam. Skoro som povedala „v pokoji“, som strašné trdlo... Keď si odpočiniem, idem pozrieť manžela von ako pracuje. Betónuje mi veľký kvetináč. Som rada, že ho mám. Manžela, samozrejme! Budem sa tam môcť hrabať, sadiť kvety a okopkávať. Urobiť si krásny vstupný kvetináč, ktorý bude mojou nie „NAŠOU“ pýchou. Vonku páli slnko, idem si pre slamák. Aby ma nespálilo slnko, a nebola som „pripečená“.
Potom prichádza dcéra z práce a ideme zase do záhradky. Ja na stoličku a ona na šamlík do kvetov. A trhá burinu odušu. Mňa to pobolieva, takže už to ani neskúšam. Len pozerám a dirigujem. A teším sa, akú mám šikovnú dcéru. Po hodine ideme dovnútra. Dcéra upečie pre všetkých zase palacinky, a ja som rada, že som ju dobre vychovala. Po odpočinku idem k synovi do izby, zopakovať si na zajtra učivo na písomku. Hotovo! Naučený, odchádzam.
Po ceste sa zastavím a pozerám z balkóna von. Vidím kamarátku s deťmi. Sú smutní. Neviem odkiaľ idú, ale počula som, že sa s ňou manžel rozchádza kvôli mladšej. Strašné... Aký vie byť ten život krutý...
Vonku sa stmieva. Idem pod sprchu a potom pozerať Castla v telke.
Neskôr sa príde aj manžel a rozprávame sa o bežných veciach, o deťoch, o plánoch a tak... Uvedomujem si, aké sú tieto chvíle vzácne a krásne, a ako sme predtým riešili veci, ktoré boli podľa nás extrémne dôležité a ktoré nezniesli odklad a teraz? Teraz ich nepokladáme za dôležité. Že? Ktovie prečo?
Únava mi zatvorí viečka.
Tak ako na začiatku, tak aj teraz rozmýšľam, či ešte má zmysel písať tieto články...
Či som už nepopísala všetko, čo by Vás mohlo zaujímať.
Či Vás to ešte zaujíma, a či sa nemám radšej venovať niečomu inému.
Napíšte mi svoj názor, prosím. Ďakujem.
Rada Ťa čítam😍... je to o živote a to mám rada. Prosím🙏, pokračuj.