25.03.2019
Budíček 3.00 hod. do práce. Vstávam, varím čaj sebe aj manželovi. No už len 2 týždne do operácie. „Len“. Tuším ma to prestalo dole bolieť. Nie. Neprestalo. Mám aj svalovicu. Ale tá mi nevadí, málo som sa hýbala, tak mi výlet do prírody pripomenul, že sa treba viac hýbať.
V stredu 27.3. idem gynekológovi, predtým ráno rýchlo k obvodnej pre kartu a výmenný lístok pre interného. V piatok na odbery internému. Nezabudnúť! Šup šup do práce.
Už svitá. Nový deň predo mnou. Klasika pracovný deň, ako každý iný. Od kolegyne dostávam misku v tvare srdiečka, pýtam sa prečo? Len tak, lebo sa ti páči. Úžasná žena. Vraciam sa do kancelárie. Vtom zaznie z rádia pesnička „Pár přátel stačí mít.... když nemáš chuť se smát.... jen dál se snaž ty na to máš“.
Wau... chce sa mi plakať... nepýtajte sa ma prečo.... neviem.... krásna pesnička.... Išla som sa cez obed prejsť, len tak... pre trochu slnečných lúčov, čo vonku svietia... Pozerám na tváre ľudí, ktorý sa náhlia okolo mňa. Ktovie kam...
Babka na Obchodnej ma skoro prešla s vozíkom, uhnite sa ponáhľam sa.
Fíha. Dávno som nevidela babku s francúzskou barlou a s taškou na kolieskach utekať na električku... Vyhýbam sa náhliacim ľudom na Obchodnej.
Panebože, kam všetci letia?
Kúpim, to čo som v drogérii chcela a idem naspäť do práce. Keď prídem domov, pôjdem do záhradky. Po ceste z roboty mi hovorí kamoška, ty sklopíme si v autobuse sedačky a budeme ležať a pospíme si. Rehoceme sa a v autobuse kamoška zahlási, neľahneme si lebo ďalšia naša kamoška si sadla za nás. Tá sa smeje, že tá vedľa mňa môže sklopiť sedadlo, ale ja nie. Vraj ja sa ešte naležím v nemocnici dosť... Smejú sa na tom obidve, ale mňa smiech prešiel... Banálna veta, len slová... A hneď ma prešiel smiech a rozmýšľam... už sa to blíži.
Môžem zabudnúť na záhradu... Figu borovú... a nie do záhradky, začína pršať, fúkať a ja môžem ísť akurát tak do obývačky a sledovať ako vonku odfukuje vietor stoličky z terasy.
Som z toho frustrovaná. Cítim potrebu, aby ma manžel objal. Je to úžasné, ako mi to dokáže dodať odvahu a upokojiť ma. Musíme to robiť oveľa častejšie. Debata zase zabehne na veci okolo operácie, čo bude, ako bude, kto môže prísť do nemocnice, kto nie, je to moje rozhodnutie, hovorí manžel. OK, beriem.
Varím si čaj, idem doložiť veci z drogérie do tašky do nemocnice. Balím sa ako na dovolenku. Do prdele. Snažím sa učiť so synom do školy, ale som unavená, neviem sa sústrediť, ale aspoň sa snažím. Popritom s ním občas musím sledovať jeho videá, aby som bola v obraze (syn má 18). Vyplazím sa z detskej, a plazením vpred do kúpeľne. Potom smer posteľ. Zase jeden deň za mnou.
Mám pocit, že to uteká až príliš a operácia sa nezadržateľne blíži.
Zaspávam.
Článok som si síce neprečítala, ale vstávať do prace o 3tej, klobúk dolu