Môj boj - diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysteroktómia - pokračovanie 35. časť

25.04.2019 - štvrtok 

Nechce sa mi, ale musím... 4.30 vstanem a urobím synovi čaj do školy. 

Ale zase sa môžem vrátiť do postele, do teplučkej, zamotám sa do paplónika a zaspávam. Joooj toto mi bude chýbať, keď začnem chodiť do roboty. 

O 7.00 vstanem znova, dohodli sme sa s manželom, že pôjdeme ráno spolu nakúpiť. Rýchlo, rýchlo, sprcha, zuby, káva a "vybieham" z domu. Keď zamykám bránu za chrbtom sa mi ozve:

"Jaaaaj moja, a ty chodíš??? Počula som, že si v nemocnici a že si na tom veeeeľmi zle! Vraj rakovina..."

"No ako vidíte, tak som tu, žijem a chodím. Takže sorry, ak som Vás zarmútila."

Miznem za rohom domu. Klebetnice jedny. Nenávidím ich, obidve. Strigy.

Manžel ma čaká v dedine a ideme spolu nakupovať. Pýta sa ma, čo sa deje, a ja že nič. Načo mu to budem hovoriť? Na nič, aj tak by mi povedal, aby som si ich nevšímala. Keď nakúpime, ideme domov. Spolu sa naraňajkujeme, on ide spať po nočnej a ja idem na poštu.

Ďalšia prechádzka! Teším sa. Z čoho? Zo spevu vtáčikov, zo slniečka, z vŕzgajúcich táčiek /fúrika/, zo stromov a tak... Ja romantická duša.... Prídem na poštu, a idem po schodoch, po schodoch, po schodoch.

Komentáre pani vedúcej pošty radšej prepočujem. Chce to kľud a nohy v teple, ako mi radí jedna z mojich nových kamarátiek na MK. A naspäť idem po schodoch, po schodoch, po schodoch. Mali by s tým niečo vymyslieť, pre ženy s kočíkom, pre vozíčkarov, pre starších ľudí a pre ľudí po operácii je to na prd. Ale tešme sa zo slniečka. A nohy v teple.

Po ceste zostávam stáť pri našom potoku a kochám sa pohľadom na rybičky. Aké sú malinké. A živé.

Prídem domov, chcem ísť do záhrady, no nie je mi to súdené. Moja svekruša přichází. Musím sa jej hodinku venovať, pokecať si. Vyprevadím ju a chvíľu trhám burinu. Fajn. Keď mi brucho pripomenie, že som už dlho zohnutá, tak si idem odpočinúť. Dám si soľný kúpeľ nôh, urobím si pedikúru, dám krém a vyložím si nohy.

A čítam knihu. Hodinu. Asi. + Káva 

Uvažujem nad tým, že mi zase nikto z kolegýň nezavolal, až dnes poobede jedna. Aj to nie z mojej budovy, ale z druhej. Tie moje drahé kolegyne sa na mňa vykašlali. Jasné, teraz im nepomáham, tak na mňa zabudli. Je mi do revu. Prečo by som im ja mala napísať ako prvá, veď vedia kde som čo mi je. Prečo mi nenapíšu, nezavolajú???

Naobedujem sa a smer zase záhradka. Trhám si burinku, a krásne sa posúvam s tým mojim "šamlom" po jahodovej hriadke až na koniec. Som dopichaná, lebo na konci sú maliny, a keďže som teraz až príliš aktívna tak som tam strčila "pazúre" a likvidijem burinu a prehustený porast.

Hneď je to krajšie.

Hej, ale moje ruky nie. Ale jahody sú krásne a kvitnú. A včely lietajú a makajú. Ja sa presúvam do kvetinovej hriadky. Tam likvidujem tiež burinu a niektoré kvety sú moc prehustené. Tak si to tam pomaly kultivujem.

Manžel vstáva po nočnej a ja idem za ním. Práve otrhal na novej broskyni všetky plody. Čítal, že sa to tak má robiť, aby lepšie v ostatných rokoch rodila. Keď sa ho opýtam, prečo tam nenechal aspoň jednu, nahnevane odvrkol, nech nie som hamižná.

Urážam sa a nebavím sa s ním celé poobedie.

Od jedu trhám aj to čo som nechcela. Ale neskôr si uvedomujem, že má toho veľa, staral sa o mňa keď som prišla z nemocnice, varil, upratoval, pral, pomáhal mi keď som to potrebovala, chodil do práce a jednoducho si myslím, že už je unavený a ja som ho ešte uštipačne, aj keď som to nechcela tak povedať podpichla a on sa nahneval. Veď aj ja. A nie som hamižná. Len som sa pýtala.

Bože, takéto nálady som nikdy nemala, som tichá žienka, nekonfliktná, nie som zvyknutá na to, aby som sa s ním hádala...

Ľúbim ho...

Keď ma burina prestane baviť, a som vonku sama, bez neho, idem dovnútra.

Už po ceste cítim, že som unavená a radšej si dám sprchu, vyložím nohy v obývačke a pozeráme telku. Rozprávame sa, ale to čo sa stalo vonku radšej nepreberáme. Pripraví si desiatu do práce, najeme sa, pozeráme spolu telku a občas prehodíme slovko dve. 

Odchádza do nočnej, dám mu pusu a vyprevadím ho.

Chcem si ísť ľahnúť, keď vidím, že synátor mieri do kuchyne. Prečo? Lebo je hladný?! Doteraz sa mu nechcelo zísť dole. No tak si chystaj večeru môj zlatý sám.

Je možné, aby 18 ročný chalan ládoval do seba obrovské množstvo jedla a vyzeral, ako keby som mu jesť nedala??? 

Idem radšej spať.

Zase mám problém so zaspávaním, do polnoci nespím. 

Potom nejako zaspím, ako ani neviem. Nejako...

Zzzzzzz