Môj boj – diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysterektómia 25. časť

02.38 hod. - PONDELOK!!!

Dnes idem domov, dnes idem domov, dúfam... Veď mi to primár sľúbil.

Svitá. Pozerám z okna. Zase. Ľudia sa ponáhľajú do práce a ja tu stojím hore a pozerám.

Blíži sa 7 hodín a ja čakám na vizitu. Minúty ubiehajú, som nervózna a čakám, a čakám, a čakám.

Ozve sa rázne zaklopanie na dvere. Konečne! Vchádza primár. Teší sa, že ma vidí, lebo cez víkend tam nebol a hovorí mi, že žiarim ako slniečko. Je úžasné, ako sa ženské telo dokáže rýchlo zotavovať z operácie, hovorí mi. Súhlasím s ním, sama sa tomu čudujem. 

Chcete ísť domov? Áno, áno, áno!

No, no, no. Kľudne hovorí mi. Síce sa cítite lepšie, ale ono je to ešte klamlivé. Skľudním hormón a čakám. No tak, keďže všetky vyšetrenia sú v poriadku, zatiaľ... pustím Vás domov, ale za určitých podmienok. Súhlasíte? Áno! Na to dostanem pokyny o tom, nebehať, odpočívať, nedvíhať ťažké veci, odpočívať, sorry to som už hovorila, stravovať sa opatrne, lebo ešte trávenie nefunguje tak ako má, takže hlavne odpočívať! Jasné? Jasné! Sľubujem! Mám si počkať ešte na prepúšťaciu správu, samozrejme na ňu čakám, ale medzitým sa balím.

Pani Mária plače, že ona nechce, aby som išla domov, kto jej bude pomáhať, kto bude na ňu milý. Ona tiež pôjde domov zajtra, ale bude doma sama, nikto jej nepomôže, a ja som jej veľa pomohla. Hovorím jej, že veď má syna dcéru aj kamarátku, vždy sa niekto nájde kto jej pomôže. Ale bojím sa, že to tak ružové nebude. Strašné, keď starý človek zostane na starobu sám a nemá mu kto pomôcť. Dúfam, že ja sa toho nedožijem...

Teraz späť k baleniu. Pobalená som za 10 minút. Prichádza sestrička, dá mi podpísať správu, dostanem na rozlúčku štipľavú dávku Fraxiparinu, dve správy jednu obvodnej lekárke a jednu mne. V prípade silnejšieho krvácania svetlej farby okamžite utekať na pohotovosť Kramáre, Ružinov, Petržalka. Fúha. Skoro ma kleplo, ale sestrička hovorí, že to sa nestane, ak dodržím všetko čo mám. Dodržím. Ale keby niečo, aby som vedela, kam sa obrátiť, u sv. Michala nie je pohotovosť. Medzitým ma zavolajú na vyšetrovňu, kde mi sestrička vyberie fakt bezbolestne kanylu, ktorú som tu mala počas celého pobytu.

Odchlpila mi síce pol zápästia, ale nevadí.

Po ceste späť na izbu zavolám manžela dovnútra na oddelenie, aby mi pomohol s taškou a kabátom. Po ceste z izby sa poďakujeme sestričkám za to, že sa o  mňa počas operácie a po operácii starali. Sú prekvapené, lebo ľudia po operácii a následnej hospitalizácii sa väčšinou nezastavia. Ponáhľajú sa preč. Preto boli veľmi prekvapené, že sme sa spolu s manželom zastavili a poďakovali. Obaja. 

Zatvárajú sa za nami dvere chirurgického oddelenia. Poprosím manžela, aby chvíľu počkal. Otočím sa a počkám, kým sa dvere úplne zaklapnú.

Tak a ďalšia ťažká kapitola môjho života je za mnou.

Dúfam, že takáto už fakt posledná.

Myslím, že už som si toho za svoj život prežila dosť - 2 pôrody, 2 samovoľné potraty v 6 mesiaci, laparoskopická operácia endometriózy, operácia polypu a myómu, diagnostická kyretáž a nakoniec hysterektómia maternice.

Z môjho pohľadu je to dosť. Neviem čo vy na to, ale ja už toho mám dosť. Dúfam, že touto poslednou operáciou sa moje problémy už definitívne vyriešili...

Manžel ma berie za ruku, pobozká ma, pozdravíme ľudí čakajúcich na príjem a šťastní odchádzame. Sadáme do auta a odchádzame domov.

Cesta domov bola trochu náročná, cesty z Bratislavy nič moc, ale doma som si odpočinula a veru aj pospala. Som unavená, ubolená, ale šťastná.

Je to úžasný pocit byť doma s rodinou.

Poobede prichádza syn zo školy, svokra a svokor. Obklopená rodinou sa cítim znova šťastná. Rozprávam zážitky z nemocnice, svokra svoje príbehy, svoje zážitky z nemocnice, svokor tiež to isté. Na večer odchádzajú.

Manžel ide kosiť a ja na neho pozerám spoza okna terasy ako väzeň. Po dvoch smutných pohľadoch ma berie von, zabalí do deky a z terasy sa na neho pozerám. Je to krásne byť na slniečku, užívať si jeho lúče, obdivovať kvety, stromy, vtáčiky, prírodu. 

Som rada, že ho mám, že sa mám na koho obrátiť, keď potrebujem pomoc, sme spolu už 25 rokov, a zatiaľ ma vždy podržal. Nehovorím, tiež sme mali svoje problémy, ale naučili sme sa rešpektovať jeden druhého, a takto to spolu ťaháme už 25 rokov. 

Som šťastná, že som doma, že som s ním.