
20.05.2019
Budíček 3.30.
Dnes kontrola u obvodnej.
Z kávy vypijem 3 hlty a bežím rýchlo na autobus.
Prší a prší.
Ešte si len sadnem do autobusu a už spím. Budím sa až na Bajkalskej. Pomaly ideme s dcérou k nej do práce, uvarí mi čaj a počkám u nej polhodinu. Potom pomaly k obvodnej, je to 5 minút.
Fajn. Už som tu. Som druhá. Sadám si a čakám.
Sestrička vybehne a hovorí, pri strojčeku na časenky nečakajte, nefunguje. Zoraďte sa tak ako ste prišli.
Ešte že sme len traja.
Hej?
Ale dovnútra sa dostanem ako piata.
Prišli ďalší traja na krv.
Že iba na krv... Hmm... Už aj vbehli k doktorke... na sekundu...
Smutne sme všetci na seba v čakárni pozreli.
Škoda reči...
Škoda nervov...
Obvodná ma nepoteší, do roboty vás zatiaľ nepustím, dvíhať ťažké spisy ešte nesmiete a ja vás poznám, že? Ďakujem velice pekne...
Pomaly môžete začať doma bicyklovať na trenažéri. Pomaly, pokiaľ vás bolesť pustí. Asponže tak, teším sa. Ešte jej poviem výsledky z mamografu, a čo ma čaká. Zamyslí sa, a hneď si berie papiere a fotí si ich do karty. Vraj treba aby mala o všetkom vedomosť. A toto je vážne ochorenie. Tiež jej poviem, že čakám na telefonát z Heydukovej kedy presne budem musieť operačne absolvovať biopsiu. Obvodná len ticho skonštatuje, že ešte som sa z jedného nedostala, a už riešim ďalší zdravotný problém, mrzí ju to. Súhlasím s ňou. Kontrolu mi dá o 2 týždne, a povie, že mi drží palce aby to dobre dopadlo.
Aj ja dúfam, že to dobre dopadne.
Rozlúčim sa a odchádzam.
Vonku je taký hnusný lejak a vietor, že som rada, že sa dostanem na autobusovú stanicu a do autobusu.
Celú cestu sa rozprávam so šoférom autobusu. O strese, o práci, o ľuďoch, o všetkom. Prvýkrát ho vidím usmievať sa.
Vystupujem a ponáhľam sa domov.
Uvedomujem si, že mi zase nevolali z Heydukovej.
Čo už...
Som hladná a unavená.
Manžel už ma čaká vo dverách, zisťuje čo je nové. No čo? Nič. Ešte ostávam doma... Nepustia ma ešte do roboty. Ukľudni sa, hovorí mi, vydrž, a všetko bude dobré.
Hej.
Chcela by som už byť zdravá...
Nebáť sa, čo ma zajtra čaká...
Som unavená a ten prsník s ktorým idem na biopsiu ma dnes dosť silno bolí.
A bolí celé poobedie.
Aj pri chôdzi, aj keď ležím.
Mám z toho nervy...
Vonku prestáva pršať a vychádza slniečko.
Konečne.
Idem von.
Nadýchnuť sa.
A vniesť trošku pokoja do duše.
Zajtrajší deň prinesie niečo nové.
Určite.



Ďakujem za super čítanie na pokračovanie. Hoc žiaľ o smutnych veciach. Dúfam, že biopsia dopadne dobre a už si len budeš užívať všetko dobré v živote. Čítala som všetko od začiatku. Kvôli diagnóze, mávam problémy s menstruaciou, našťastie som to dostala pod kontrolu. Bola som ale zvedavá ako to riešia lekári neskôr a tak som sa zacitala. Je to proste jednoducho príbeh ženy, ktorá sa potrebuje vyrozprávať, dostať zo seba svoje trápenie. Čítalo za to dobre a komu sa nepáčilo, veď v pohode mohol kedykoľvek prestať. Takže hlavu hore,pevné nervy, úsmev na tvar. Dúfam, že sa po prsiach dočkáme pohodoveho ľúbostneho románu napr.😉lebo články pd teba sa dobre čítajú. Drž sa lubka.