Prsia 11

21.05.2019

Utorok.

Budím sa o piatej.

V dome je ticho. 

Idem dolu, muž mi zabrble, že nemôže spať a kým vyjdem z izby už krásne nahlas dýcha.

A že nemôže spať...

Odostriem závesy v obývačke a idem na terasu vypiť si kávu. 

Je pod mrakom.

Som zvedavá, či dnes zavolajú. Asi nie.

To by som asi moc chcela, aby ten čas na biopsiu uplynul tak rýchlo.

Prsník ma bolí tak ako včera, začína byť veľmi teplý.

O ôsmej zavolám do prsníkovej ambulancie, a opýtam sa či s tým treba prísť. 

Za chvíľu je osem.

Volám. Nič.

O deviatej nič.

Volám každú hodinu až do tretej poobede a zase nič...

Akože o čom tento systém je?

Ide ma šlak trafiť!

Z Heydukovej tiež nevolali...

Načo stále čakám?

Neviem.

Jesť mi nechutí, dám si iba suchú ryžu na obed a k večeri vločky s jogurtom.

Poobede ma prsník už dosť silno bolí, píšem si so Zuzkou a poradí mi, aby som si dala tabletku od bolesti.

Uľaví sa mi, je to lepšie.  

Zajtra idem do prsníkovej ambulancie nech mi s tým pomôžu, alebo nech mi nato niečo dajú.

Takto sa to nedá.

Nemôžem nič robiť, lebo pri každom pohybe ma to bolí. Začína ma bolieť aj hlava a začína mi byť teplo. 

Idem si zmerať teplotu 37,5. 

Zvýšená. 

Po hodine teplota klesne a je mi lepšie. 

Manžel má starosti, vypisuje mi smsky z roboty , ako mi je. 

Píšem mu, že dobre, načo ho budem stresovať v robote. 

Zopár krát idem na dvor a do záhrady sa prejsť s Benym,  teda keď akurát neprší. 

Dcéra vymyslí so synom spoločný večer u nej v izbe.  

Pozeranie fotiek.  Klasických. 

Smejeme sa ako sme vyzerali voľakedy. 

Spomíname na zážitky z ich detstva a rozprávam im príbehy z môjho detstva. 

Všade sú porozkladané albumy a my sme si zrazu bližší ako už dávno nie. 

Krásny večer.