03.06.2019
Deň D je tu.
Budím sa už o piatej.
Manžel mi hovorí, pospi si ešte, ale nedá sa.
Žalúdok mám niekde medzi lopatkami zatlačený a nervózna som ako pes.
Idem do kuchyne, uvarím si kávu a púšťam sa do veľkej kopy žehlenia.
Ožehlené.
Beriem šitie a zašívam drobné defekty na šatách.
Hotovo.
Pozerám von na terasu.
Slniečko, ranná rosa, drozdy.
Taký krásny deň a taká hnusná vec ma čaká...
Hnevám sa.
Nepýtajte sa na čo.
Neviem.
Viniť z toho nikoho nemôžem.
Jednoducho sa to stáva a musím to zvládnuť.
Inak to nejde.
Zase mi ide po rozume tá pesnička "To musíš zvládnout sám"...
Čas pomaly plynie.
Je mi na vracanie.
To čakanie je najhoršie.
Do prdele aj s takou robotou!
10.00 vyrážame.
V aute je ticho.
Hnusné tiché ticho.
Celú cestu ma manžel drží za ruku a upokojuje ma, neboj sa to dáš.
Už ho ani nevnímam.
Myšlienkami som niekde úplne inde.
Bolí ma hlava.
Najprv do práce odniesť peňažný lístok.
Vybavené.
Pomaly ideme do onkologického ústavu.
Prišli sme skoro.
11.30.
Čakáme.
Čas plynie.
Pacienti prichádzajú a odchádzajú a chodba sa vyprázdňuje.
Zostávame tam tri.
Dve idú na ľahšiu biopsiu a ja na tú ťažšiu.
Oni to už majú za sebou.
Bože, nech už mám potom.
Volajú ma na chvíľu dovnútra.
Dostávam tabletku Diazepamu.
Pýtam sa na čo?
Vraj na upokojenie.
A von na chodbu, zase čakať.
Manžel nesmie odísť, má tu byť so mnou.
Nevie sa ako dlho bude zákrok trvať, musí čakať a vraj ma bude strážiť.
Môže to byť polhodina, 2 hodiny, 3 hodiny.
Ou ou.
Tabletka začína účinkovať, zíva sa mi, a hlava mi začína padať.
Drieme sa mi.
12.15 ma volajú dovnútra.
No a je to tu!
Motá sa mi hlava, sestrička si ma prevezme od manžela a zatvoria sa dvere.
Na toto som asi sama...
Blúzku dole aj podprsenku a vyzujte sa.
Poďte sem, vylezte si na stôl.
Prsník do otvoru, ruku pozdĺž tela.
Prsník mi uzavreli do tesnej klietky a snímali ultrazvukom aj mamografom niekoľkokrát.
Kým bol prsník pripravený na odber vzoriek vákuovou mamotómiou prešlo asi 10 až 15 minút.
Je to také divné a nepríjemné tam takto ležať.
Potom prsník sestrička vydenzifikovala a ostalo ticho.
Doktorka ma upozornila, že pichnutie injekcie do prsníka zabolí, aby som sa nemykla.
Ak sa myknem, ublížim sebe, a odber bude trvať dlhšie.
Samozrejme som si myslela, že to bude bolieť menej.
Veď čo môže injekcia tak strašne bolieť?
Bolela teda fakt dosť.
Ale preto, lebo ju na 4x postupne vpichovali vždy hlbšie a hlbšie.
Aj som si 2x zjajkla.
Jajkala alebo stonala by som viac, ale snažila som sa to vydržať čo najdlhšie.
Nebudem tam predsa plakať!
To musím vydržať!
Povedala by som, že som nejaký chlap, ale nie som...
Potom ma upozornila doktorka, že zapli prístroj ktorým mi budú odoberať vzorky z prsníka.
Podobalo sa to zubárskej vŕtačke.
Ešte že to nevidím, ako to robia.
Sestrička mi vzala okuliare, lebo som si ich trošku krivila, keď som si pri bolesti tlačila hlavu do lehátka.
Keď sa mi to začalo zavŕtavať do prsníka, bolo to veľmi nepríjemné.
Fakt.
Doktorka ma chytila za ruku a držala ma vždy, keď sa prístroj zavŕtaval do prsníka.
Celý čas ma upokojovala.
Zavŕtaval sa postupne na etapy.
Prestala som tie etapy rátať asi pri dvanástej.
Bolela ma hlava a modlila som sa, aby už bolo potom.
Keď už prišli k tomu miestu odobrali vzorky podtlakom.
Prišlo mi to ako večnosť.
Ani neviem ako a už bol prístroj vonku.
Zaujímavé, že vyberanie prístroja som už necítila.
Potom mi to doktorka obviazala, a odviedli ma do vedľajšej miestnosti, kde som ležala asi hodinu s ľadovým obkladom na prsníku.
Hlava ma bolela stále a motala sa mi.
Po hodine ma prišla sestrička skontrolovať.
Keďže to nekrvácalo, pustili ma domov.
Ešte predtým sme museli ísť do suterénu pre žiadanku na ultrazvuk do prsníkovej ambulancie.
Doktorka ma zobrala hneď dovnútra a vytlačila mi žiadanku na ultrazvuk.
Termín mi dali 17.6.
Zároveň ma poprosila, aby som sa na ňu nehnevala, ale priznala sa mi, že teraz mám super krátky účes a že mi pasuje viac ako ten účes predtým.
Teším sa, lebo teraz mi už vlasy nepadajú a cítim sa fajn.
Rozlúčili sme sa a išli sme už konečne domov
Išli sme suterénom a vyšli sme skoro až pri parkovisku.
Keď som vyšla von na horúci vzduch, prislo mi zle.
Trochu vody a predýchavanie zabralo.
Sadám do auta a teším sa domov.
Žalúdok začne ceste štrajkovať, a som rada, keď prídem domov a idem na WC "telefonovať".
Prsník začína bolieť, a aj hlava bolí.
Uľaví sa mi po tabletke Novalginu.
Pospím si hodinu a svet je kapánek krajší.
Vonku je krásne, idem sa tam pozrieť.
Pomaličky.
💕🐶🐦🦋🐌🐛🐸🦎🐞🐝🐜🕷🌺🥀🌹🌸💐🌻🌼🌷🌳🍀
Ešteže tak.
Doktorka mi nariadila 24 hodinový totálny kľud, ležať, ležať, ležať.
Pri bolesti tabletku, pri horúčke a veľmi silných bolestiach hlásiť sa okamžite na pohotovosti a potom u nej.
No a zase ležím.
Nevadí, hlavné je, že to mám za sebou a bolesti už s liekmi nejako zvládnem.
💕❤🐞
❤️❤️❤️