Prsia 4

14.05.2019

Budím sa na klopkanie dažďových kvapiek na strešné okno. Nechce sa mi ani len prst z postele vystrčiť. Žmúrim na budík... Rozmazané... Okuliare mám kde? Aha, tu sú. 5.15. Och božeeee. Zase skoro. Neviem spať dlhšie.

S kávou v ruke počkám v kuchyni na syna, "hodíme reč" o škole a vyprevadím ho do školy. Nechce sa mu, radšej by bol doma. Vo dverách skonštatuje, že to je nespravodlivé, že ja som doma a on musí chodiť do školy. Pýtam sa ho, či by radšej sedel doma a čakal na to, kedy si ho zavolajú do onkologického ústavu na biopsiu a potom nervózne znova čakal či budú výsledky zlé alebo dobré. Ostal ticho... Potom sa rozlúčil, zakýval a utekal na autobus. Vždy si poviem, panebože veď má 18 rokov, za chvíľu 19, ale niektoré veci ako keby mu nedochádzali.

Vraciam sa do domu a sadám si v obývačke do kresla a sledujem cez terasu počasie vonku. Zase prší a fúka. V tom si všimnem, že v tom nečase vonku poskakujú v tráve drozdy. Tri! Naše drozdy aj malý drozdík! To znamená, že Beny zlikvidoval iného vtáčika. Je mi to ľúto, ale zároveň sa teším ako malé decko, že ten náš žije. Dokonca provokuje Benyho cez plot.... Zatiaľ je mladý rýchly, len aby si ho Beny niekde nepočkal... Joooj, ale som rada! Hneď je ten deň krajší. Pozerám sa na nich tuším až hodinu, je to krásne mať kúsok prírody hneď za oknom či dverami. Medzitým sa k drozdom pridajú sýkorky, aj protivné vrabce, čo im tam robia zle, klbčia sa tam ako chlapčiská, aj červienka jedna prilietla. To je tuším vďaka za to, že som ich v zime každý deň poctivo kŕmila, či slnečnicou, zmesou pre zimné kŕmenie alebo lojovými guľkami. No moja, moc si sa zakecala o prírode, nemusí to každého baviť. Že? Ale keď tak pozerám von, konštatujem, že muškátom ale aj ostatným kvetom toto vytrvalé daždivé počasie pomohlo. Aj to sa tešíííímmm....

Rýchlo povysávam prízemie, kým nepríde manžel. Brblal by, čo sa s tým naťahujem, ale ja vysávam v rámci rehabilitácie. Za prvé si dávam pozor, veď viem, že som po hysterektómii, a za druhé sa predsa musím vrátiť do normálneho života. Že? Ženy moje.

Prichádza manžel z nočnej, oči sa mu zatvárajú už vo dverách, tak ho len odprevadím do spálne, dám mu pusu /ani ju tuším nevnímal/ a ticho za sebou zavriem dvere. Po schodoch mi na každom schode zapuká pravé koleno, obvodná doktorka povedala, že to je preto, lebo mám málo pohybu. No ja by som chcela cvičiť, behať a makať na sebe. Ale oni mi to ešte nechcú dovoliť! Vraj si môžem ublížiť. No som zvedavá, v pondelok mám kontrolu, tak uvidím čo mi povie obvodná. 

V rámci vychádzky idem do lekárne a kúpim si výživu na tie moje strašné vlasy. V tabletkách. Vonku mi napadne, že mi doktorka v prsníkovej ambulancii povedala, že až do odberov mi bola radšej, aby som nebrala žiadne tabletky. Aby to neskreslilo výsledky. Jedine v tom prípade, ak by som bola chorá odbery by si zrušili a dali mi náhradný termín. Jo. Odložím si ich na potom. Po odberoch. Potom nakúpim v jednote čo potrebujem a idem domov. 

Doobedie ubehne ako voda a už je doma syn. Čo budeš jesť? Vysmážaný syr s hranolkami a tatárskou. Dorazím ho! Ale s láskou mu ten syr upečiem. Len ma zaujíma, kedy ten chlapec priberie, keď zje za troch a váhu má stále rovnakú? Spokojný a najedený odchádza do svojej izby, slúchadlá na uši a relaxuje. Aj ja. Zjem pár hranolkov, čo po synovi ostali /veľa ich nenechal asi 7 - 8/ a priložím si k tomu kúsok mäsa z nedele /trošku obschlo/. Ale ináč bolo fajn, dalo sa zjesť. 

Uvarím si čaj, samozrejme aj kávu, bez tej nemôžem byť. Na chvíľu sa natiahnem k telke, a zatnem a spím až do tretej. Dobrá som, že? Za bieleho dňa spím... Ale dobre mi to padlo.

Po tretej sa idem do dediny prejsť, počkám dcéru kým vystúpi z autobusu a nakúpi si, a ideme domov. 

Keď si v obývačke sadnem, začne ma bolieť prsník. Ale nie ten ľavý, kde mám ložisko, ale pravý, tam ložisko nemám, ale ten mi pred rokom robil problém. Bolel ma, a dosť veľmi. Nevedeli zistiť prečo. Vtedy mi iná lekárka v prsníkovej ambulancii predpísala krém, ktorý sa zarábal a žiaľ v tom období jedna jeho zložka bola nedostupná. Takže som si ho nemohla v lekárni vybrať. Odporučila mi vyskúšať Indonal v balení na 3 mesiace. Verte či neverte, zabralo to. Prestal ma bolieť cca po 2 až 3 týždňoch. A ozval sa až teraz, keď som minulý týždeň v piatok povedala v prsníkovej ambulancii, že už to tak nebolí, že je to na ústupe. No nešľaktrafil by Vás??? Budem to sledovať. A potom to spomeniem v prsníkovej ambulancii, keď tam pôjdem. Ale keď to bude takto silno bolieť stále, pôjdem tam skôr. Určite.

Po hodine dvoch sa to ukľudnilo, ale večer to zase trochu bolelo. Od pravého prsníka, cez pazuchu, uzliny až pod lopatku. Išla som radšej pod sprchu a horúcou vodou som si to masírovala, zabralo to a ja som zaspala. Uvidím, čo mi prinesie streda...