Keď do nemocnice príde tá najvzácnejšia návšteva

Stojím pri okne, so zatajeným dychom pozerám dole na parkovisko. Už ich vidím. Jeho malá rúčka v bezpečí v ruke babkinej. Pomaly kráčajú k autu, drobček sa ešte obzerá, možno ma spomína. Slniečko moje najjasnejšie.

Naše prvé veľké odlúčenie.

Chcela som ho ešte pred pôrodom vidieť, ale odkladali sme to, lebo som sa bála, ako to obaja zvládneme... Nešlo ani tak o mňa, ale o syna (3r.).

V poslednom období sa toho na nás nespočetne mnoho nahromadilo.

Bála som sa o jeho krehkú dušu, stále sa mi v podvedomí nekontrolovateľne natískali otázky, ako vníma, že mama zrazu nie je v jeho bezprostrednej blízkosti.

Hoci som vedela, že je o synčeka dobre postarané, emócia  obáv bola silnejšia.

Bála som sa, ako zvládne byť bezo mňa, bez pusinky, pritúlenia, rozhovoru, bez našich spoločných aktivít, hier, vysvetľovaní, šalenstiev, jašenia, bez spoločného usínania, a ranného veselého vstávania; keď ako prvé započujem to jeho ma-ma, mama, mamaaa, tu si. TU SOM. To sú jeho prvé slová aj posledné slová každý jeden deň.

Tvár mám zaliatu slzami. 

Je to môj veľký statočný chlapček. Zvládol to na výbornú. 

Počas krátkej, ale o to silnej návštevy sa mi snažil všetko vyrozprávať, a stále to jeho krásne mama, a mama, mamiii, pozri mama, moja mama... Aha, mama! 

Je to pre mňa až neuveriteľné, ako dobre to znáša celkom novú situácia, že neplače, netrpí, pociťujem za to nesmiernu vďaku a samozrejme aj úľavu.

Na neposedné dieťa, ako vydržal sedieť za stolom, nelietal, nevykrikoval, videl, že je na zvláštnom mieste, kde sú tety s bruškami...

Myslím na to, ako jemne mi hladkal brucho a prihováral sa bračekovi, tie jeho milené pusinky a šušušuuu, ako chápe, prečo som tu, že sa domov vrátim s voňavým batôžkom, bračekom, a začne sa nová, pozoruhodná, pre nás ešte len objavná a vzrušujúca etapa nášho života. 💕💖💗

Veľmi sa teším.