Stojím pri okne, so zatajeným dychom pozerám dole na parkovisko. Už ich vidím. Jeho malá rúčka v bezpečí v ruke babkinej. Pomaly kráčajú k autu, drobček sa ešte obzerá, možno ma spomína. Slniečko moje najjasnejšie.

Naše prvé veľké odlúčenie.

Chcela som ho ešte pred pôrodom vidieť, ale odkladali sme to, lebo som sa bála, ako to obaja zvládneme... Nešlo ani tak o mňa, ale o syna (3r.).

V poslednom období sa toho na nás nespočetne mnoho nahromadilo.

Bála som sa o jeho krehkú dušu, stále sa mi v podvedomí nekontrolovateľne natískali otázky, ako vníma, že mama zrazu nie je v jeho bezprostrednej blízkosti.

Hoci som vedela, že je o synčeka dobre postarané, emócia  obáv bola silnejšia.

Bála som sa, ako zvládne byť bezo mňa, bez pusinky, pritúlenia, rozhovoru, bez našich spoločných aktivít, hier, vysvetľovaní, šalenstiev, jašenia, bez spoločného usínania, a ranného veselého vstávania; keď ako prvé započujem to jeho ma-ma, mama, mamaaa, tu si. TU SOM. To sú jeho prvé slová aj posledné slová každý jeden deň.

Tvár mám zaliatu slzami. 

Je to môj veľký statočný chlapček. Zvládol to na výbornú. 

Počas krátkej, ale o to silnej návštevy sa mi snažil všetko vyrozprávať, a stále to jeho krásne mama, a mama, mamiii, pozri mama, moja mama... Aha, mama! 

Je to pre mňa až neuveriteľné, ako dobre to znáša celkom novú situácia, že neplače, netrpí, pociťujem za to nesmiernu vďaku a samozrejme aj úľavu.

Na neposedné dieťa, ako vydržal sedieť za stolom, nelietal, nevykrikoval, videl, že je na zvláštnom mieste, kde sú tety s bruškami...

Myslím na to, ako jemne mi hladkal brucho a prihováral sa bračekovi, tie jeho milené pusinky a šušušuuu, ako chápe, prečo som tu, že sa domov vrátim s voňavým batôžkom, bračekom, a začne sa nová, pozoruhodná, pre nás ešte len objavná a vzrušujúca etapa nášho života.

Veľmi sa teším.

Posledná infúzia pred spaním. Sledujem posledné kvapky, kým zazvoním na zdravotnú sestru.

Sestrička je naozaj jemná, keď mi príde vymeniť kanylu. Nerobí to rýchlo, ale predcízne, pýta sa, či neštípe, nebolí...

Ako mladá mamička má však - ako človek - veľa porozumenia, keď cítim nepokoj, obavy, strach... Všetko ma to zaskočí. Usmieva sa na mňa, je milá. Keď ležím v bolestiach, a ešte neviem, čo bude...

Drží ma za ruku a pozerá na prasknutú žilu.

Všetko bude dobré, tu som na správnom mieste, tu ma 24 hodín denne monitorujú, sledujú, dávajú, čo treba. Ubezpečuje ma, a ja iba súhlasím.

Ďakujem.

Za každým úkonom ďakujem.

Nechá pootvorené dvere, z dola zvonia, ohlasujú ďalší príjem. Po chodbe počuť náhlivé kroky, to bude doktor, pozdraví sa okoloidúcej pacientke, ktorá sa v tichých papučkách presúva do izby. Na chodbe, celom oddelení zavládne úplné ticho. Po chvíľke prichádza na izbu ďalšia mamička; v strachu o bábatko plače, nedá sa to ovládať. 

Ešte chvíľku myslím na sestričku, na jej nehu, úsmev, na láskavosť, ktorou nás častuje, jej veľké porozumenie, ako chápe matka matku, že som prvýkrát v odlúčení od prvorodeného dieťaťa, môjho synčeka, aké je to ťažké pre nás oboch...

Z prvých hodín hospitalizácie sú dni, čoskoro týždeň.

Babatenko v brušku cíti nepokoj, prihováram sa mu, nech ešte vydrží, kým sa stav stabilizuje, sby mohlo prísť k mamičke, ku mne do náručia.

Po chvíli sa upokojí, driemka si, a ja sa utiekam myšlienkami k prvorodenému.

Myslím na jeho pocity, čo sa odohráva v jeho hlavičke.

Chápe to, viem to. 

Po pár minútach príde správa od mojej mamky, že zaspal pokojne a so slovami mama, príde, mama...

Tečú mi slzy od dojatia, a som nesmierne vďačná za symbiózu medzi nami, že sme takto prepojení...

Všetko zvládneme, a budeme v poriadku, s takými myšlienkami na hodinku zaspávam...

...pokračovanie nabudúce...

 Počúvam Simu Martausovú, jej skladbu Nenahraditeľná:

„Zabojuj o mňa, keď sa strácam,
po tvojom boku neviem báť sa,
miluj ma dokopy a predsa zvlášť.“

Večer plynie svojim tempom. Vôňa pokožky po kúpeli, na ktorej ostanú stopy po zaváraní, a spomienka sa hry s farbami spolu s dieťom; keď všetko ustane a v ušiach už znejú prvé tóny melódie, a duše sa dotýka slovenský text pesničkárky Simy. A ja pocítim taký krásny pocit, pohladenie poznania, a samozrejme aj vďaku za to, že to so slovenskou hudobnou scénou nie je stratené... 

September v nás, už len tá predstava, že dnešným dňom prichádza jedno magické obdobie. Zacítili ste dnes jeho vôňu? Ten náznak... Milujem príchod septembra.

Obliekam si myšlienky do snov, neskrývam nadšenie, ktoré však nemusí sprevádzať vždy iba veselosť, životný elán a optimizmus. Je to aj o zahĺbení sa do svojich myšlienok, nostalgii, emóciách, snoch, či odpustení, dotknúť sa bolesti a ísť až za brány...

Pijem šípkový čaj s ibištekom, sledujem, ako sa hýbu v hrnčeku sušené plody, med sa už rozpustil. Mám rada túto kombináciu. S prvým hltom, prichádza spomienka na uplynulé dni, na tie malé nedorozumenia, plynúce zo stretu dvoch rozličných pováh, na drobné nejasnosti, ktoré sa zvyknú nafúknuť, a nepochopené strpnú na jazyku, a nám je ľúto, že sme rozhovor nestihli dokončiť, pre horlivosť témy, vášeň z nej vyplývajúca.

To už počúvam Peter Bič Project - Skúšame sa nájsť...

Táto skladba ma dostáva do kolien pre svoju silu a precítenie, je to ako keď tneš do živého, a iba mlčky prežívaš všetko odznova, nedotknutá, celá v úplnej intimite...

Nedá mi, idem skontrolovať spiace dieťa, prikrývam ho, vrabča moje, vtískam bozk do vláskov, hladím, a šepkám. Nedá sa bez toho odísť.

Privieram dvere, prechádzam izbami, hľadám v nich stopy vône, hľadám jeho pohľad, keď si ma s obdivom prezerá, keď si prezerá moje staré maľby, keď má otvorené moje dosky, keď zaujato číta príbehy, ktoré som napísala, keď si prezerá tie moje tiché fotografie, keď mi čosi, čo z toho všetkého sála, opisuje, a chce, aby som si sadla vedľa neho, aj keď nič nepovie. 

Stačí iba ten pohľad. 

Zhasínam svetlá, čítam správu, nechávam ju v sebe doznieť, kým odpíšem. 

Mať rád je ten najväčší záväzok, deliť sa o kúsok svojho intímneho sveta, odhaľovať neprebádané, keď sa skúšame nájsť, keď k sebe hľadáme cestu, keď sme takí krehkí a zraniteľní, že na tom bode nachádzame to najlepšie zo seba, keď v zrkadle vidíme človeka...

Prajem krásne septembrové po-večerovanie...