Život je krásny. Tu a teraz. Buďme šťastní. Obyčajne šťastné deti. A ďakujme za to, čo máme, lebo to nemusí byť samozrejmosť. Človek, ktorý pociťuje vďaku, nemôže byť nešťastný.

Som vďačná za to, že hoci som vstávala ako zbitý pes, akoby mnou prešiel parný valec, s pocitom, že som sotva zatvorila oči, a už ich musím otvoriť, ale aj tak som sa začala tešiť na tento deň, iba tak, že je, že sme sa doň zobudili s myšlienkou, že dnes niečo vymyslíme, že si pozrieme, čo je nové vonku predpoludním, či sú kačky ešte na jazere, na koho každého sa dnes usmejeme a urobíme mu krásnu chvíľku. Blízkosťou, slovom, úsmevom. Kvietkom. Obedom. Kresbou.
Za čo ste dnes vďačné? Poďme mať krásny zimný deň.

Život je krásny.................... Zdieľaš?

Určite dnes zažiješ niečo výnimočné... Pozri sa do zrkadla a pozvi tú najlepšiu kamošku uvítať nový deň. Tešíš sa na ďalší deň, ktorý s ňou prežiješ? Už si sa na ňu usmiala? Nie? Tak to rýchlo naprav.
Krásne dobré ráno! A nech máš usmiaty celý deň...

Dnes myslím na jedno dievča zo zastávky. Stalo sa to asi pred ôsmymi rokmi. Na tento môj zážitok som si spomenula v nedeľu, keď tak rozprávkovo padal sneh. Pretože som sa vracala z práce a pred snehom som sa schovala v tom úkryte na zastávke.

V kúte plakalo dievča. Netuším, koľko malo rokov. Možno 25, áno, lepšie povedané žena, ale tvár mala takú naozaj dievčenskú. Najprv som k nej stála chrbtom. Plakala najprv tak šepotom. Ono, je to taká nepríjemná situácia, aj by ste zakročili, ale na druhej strane nechcete zasahovať do súkromia, otázkou: Stalo sa niečo? Keď veľmi dobre vidíte, že sa naozaj niečo stalo, tichý ston prešiel do ozajstného výbuchu plaču. Osmelila som sa a podišla som k nej.

V nedeľu som si na ten príbeh spomenula. Možno to bolo aj tým, že práve to počasie vo mne vyvolalo túto rozspomienku. Možno práve aj to dievča, žena, si na mňa spomenulo. Až také to bolo intenzívne. Ja som ju úplne na tých osem rokov vypustila z hlavy.

A tak by som si priala vedieť, či má dievčatko a či chlapca. Pretože verím, že ten jej smutný príbeh mal šťastný koniec, a žije spokojný život so školopovinným dieťaťom, či našla toho pravého muža, ktorý ju prijal aj s drobcom. A že je teraz šťastná. Možno pribudli aj súrodenci... A možno je aj na MK...


A vždy, keď v nedeľu nasneží, spomeniem si ňu.

Zobudiť sa do zasneženého nedeľného rána. Nadherný pocit. Síce, mne nemá kto zaliať kávu a pripraviť raňajky, ale aj tak si tieto chvíľky viem maximálne vychutnať... S horúcou kávou, úsmevom a hatlaninkou v podobe reči môjho junáčika, po telefonáte od môjho drahého, ktorý je od nás vzdialený tisícky km, s myšlienkou na MK kamarátky, v pocite vnútornej pohody, napriek všetkým okolnostiam... Prajem aj vám aspoň sčati také príjemné naladenie, ak je to možné. Užite si dnes sánkovačku, a či lyžovačku, len v zdraví, užite si pohodu a lásku. S úsmevom v duši...

Ráno bez kávy a bez spoločnosti môjho malého indiána, s ktorým buntošíme už od pól piatej, by ani nebolo skutočným ránom a deň by sa ani nezačal. Ale mám dojem, že dnes bude pre mňa deň lenivec, ale tak, neklesajme na duchu, nejako sa už len premôžem. Možno. A vy ste na tom ako? snáď ste dnes čipernejšie a aktívnejšie. No šup, povedzte, že áno, nech ste pre mňa motiváciou. Asi si urobím radosť a prehodím detskú izbu, pretriedim hračky, vytapetujem skrinku. Však nebuďte labute, povedzte, že v tom nie som sama. Plííííís.......

Mať dobrú priateľku je na nezaplatenie. Je to zvláštne, ako časom, rokmi z nášho života postupne kamarátky odchádzajú. Kvôli drobným nedorozumeniam, vďaka diaľke, klamstvám a naštrbeniu dôvery. Lebo najviac zraní rana od osoby, ktorej bezvýhradne dôveruješ, vie o tebe všetko a potom to sprosro využije... Nie je to môj prípad, ale ako som objavila tento "citát", platí to, je to tak, čo pozorujem. Ak máte ozajstnú kamarátku, tak buďte úprimne rady. ️ Krásny deň vám prajem... A mávam mojim koníkovským kamkám. ️

Také dôležité je nevzdávať sa. A mať rád život. Usmiať sa. Odľahčiť krízovú situáciu.
Niekedy si fakt pomyslím, a pozná to, myslím si, každá jedna z vás, kedy si poviete, aký ťažký život máte, kedy sa zdá byť všetko zlé, nič sa vám nedarí, deň blbec, možno aj celý týždeň. A potom si vo svojom okolí všimnete niekoho, kto sa vonkoncom nemieni vzdať, a napriek nemilému údelu od života, či naštrbenému zdraviu, alebo dieťatku, ktoré je niečím iné, výnimočné, ale okolie si naň ukazuje a potichu šušká, ak taká maminka s dieťatkom prechádza okolo nich, a vy si s otvorenými očami všimnete, s akým úsmevom, a veľkým srdcom nie prežívajú, ale ŽIJÚ, naplno, každý jeden deň.

Hneď zrána sme sa vybrali na prechádzku, po snehu, do snehu a tak naplno som to prežívala, všetko, čo sme videli. Také všedné okamihy. Dôchodcovia na prechádzke. Deti so sánkami, mamičky veselo sa rozprávajúce, a spokojné, lebo detičky mali červené líčka od mrazu, detičky spokojné, bežkajúce, džavotajúce. Odhŕňači snehu, postávajúci, rozprávali si nejaké storky z predošlého dňa. Ľudia, ktorí kamsi kráčali. Na zastávku, po vyšetreniach, do obchodu. Psíčkari. Štvornohí kamoši, malí veľkí, v kabátoch aj bez. ;o)
My sme sa len tak prechádzali s drobčekom. A ja som cítila také nevýslovné šťastie, ktoré išlo z vnútra. Nič konkrétne ho nespôsobilo. Nikto konkrétny, aj keď mám každý deň, za čo byť vďačná. Je to nádherný pocit, byť tak obyčajne šťastným človekom. Vidieť. Kráčať. Chodiť po snehu, prečítať si krásny mail, alebo odkaz.

Majte krásny deň. Každý jeden okamih. A aj keď prídu problémy, tie vždy prídu, tu a tam, vnímajme ich ako VÝZVU. Úsmev a ľahký krok. Tiež vám zo srdca želám, aby ste mali dostatok vnútornej SiLY a ODVAHU ísť ďalej, nech už tá cestička vyzerá akokoľvek neschodná.

Žiť je krásne!