Dobré r á n k o ❤️🌞 s úsmevom a pocitom vďaky za všetký úžasné 'maličkosti' v našom živote.
„Buďte prítomní. Milujte sa. Urobte si čaj. Vyhnite sa všednému rozhovoru. Objímte konverzáciu. Kúpte si rastlinu a polejte ju. Usteľte si posteľ. Usteľte posteľ niekomu inému. Hovorte chytro a rýchlo povedzte vtip. Utekajte. Venujte sa umeniu. Vytvárajte. Plávajte v oceáne. Plávajte v daždi. Dajte si šancu. Pýtajte sa otázky. Robte chyby. Učte sa. Spoznajte vašu hodnotu. Milujte divokosť. Rýchlo odpúšťajte. Pustite to, čo vás nerobí šťastných. Začnite rásť.“
Nepotrebuje to žiadne ďalšie vysvetlenie. P. Coelho to povedal všetko sám.
🐣🐾Že nemáte nič napečené? 🌷🍀🦋Poradím vám.
Vyskúšajte tieto maslovo-citrónové sušienky... ❤️
Veľmi jednoduché na prípravu a zvládnu to aj deti! 🙂
Rozplývajú sa na jazyku, preto ich robte z dvojitej dávky.
V komentári dám aj foto z prípravy - aaa...
Chcete pečiatkové sušienky? Aaale, nemáte pečiatky na to určené?
Žiaden probleeeem! 😎🙂😉
Stačí použiť formičky, čo máte doma. Vidličku, tĺčik, špáratko a trošku fantázie.
V komente malé ukážky. 😁😋🤭
A samozrejme aj #recept 🐥🐰🐣
Začalo to nevinne. Synček mi ráno priniesol formu na bábovku a nenápadko ma vyzval, aby sme spolu strávili doobedie v kuchyni. Tak sme čosi vyčarovali.
❤ Mrkvovo-orechovú bábovku s mandľami. ❤
Teraz, zmorený ťažkou prácou
kuchtíka, spí aj s malým bračekom.
Mám pre vás jedno seriózne upozornenie. 😘🤗😉
V komentári sa nachádza niečo strašné, buďte opatrné. Alebo, radšej ani nenazerajte. V dobrom vás upozorňujem... 🌞❤🍵🙊
Keď do nemocnice príde tá najvzácnejšia návšteva
Stojím pri okne, so zatajeným dychom pozerám dole na parkovisko. Už ich vidím. Jeho malá rúčka v bezpečí v ruke babkinej. Pomaly kráčajú k autu, drobček sa ešte obzerá, možno ma spomína. Slniečko moje najjasnejšie.
Naše prvé veľké odlúčenie.
Chcela som ho ešte pred pôrodom vidieť, ale odkladali sme to, lebo som sa bála, ako to obaja zvládneme... Nešlo ani tak o mňa, ale o syna (3r.).
V poslednom období sa toho na nás nespočetne mnoho nahromadilo.
Bála som sa o jeho krehkú dušu, stále sa mi v podvedomí nekontrolovateľne natískali otázky, ako vníma, že mama zrazu nie je v jeho bezprostrednej blízkosti.
Hoci som vedela, že je o synčeka dobre postarané, emócia obáv bola silnejšia.
Bála som sa, ako zvládne byť bezo mňa, bez pusinky, pritúlenia, rozhovoru, bez našich spoločných aktivít, hier, vysvetľovaní, šalenstiev, jašenia, bez spoločného usínania, a ranného veselého vstávania; keď ako prvé započujem to jeho ma-ma, mama, mamaaa, tu si. TU SOM. To sú jeho prvé slová aj posledné slová každý jeden deň.
Tvár mám zaliatu slzami.
Je to môj veľký statočný chlapček. Zvládol to na výbornú.
Počas krátkej, ale o to silnej návštevy sa mi snažil všetko vyrozprávať, a stále to jeho krásne mama, a mama, mamiii, pozri mama, moja mama... Aha, mama!
Je to pre mňa až neuveriteľné, ako dobre to znáša celkom novú situácia, že neplače, netrpí, pociťujem za to nesmiernu vďaku a samozrejme aj úľavu.
Na neposedné dieťa, ako vydržal sedieť za stolom, nelietal, nevykrikoval, videl, že je na zvláštnom mieste, kde sú tety s bruškami...
Myslím na to, ako jemne mi hladkal brucho a prihováral sa bračekovi, tie jeho milené pusinky a šušušuuu, ako chápe, prečo som tu, že sa domov vrátim s voňavým batôžkom, bračekom, a začne sa nová, pozoruhodná, pre nás ešte len objavná a vzrušujúca etapa nášho života. 💕💖💗
Veľmi sa teším.
A noci sú tu tiché
Posledná infúzia pred spaním. Sledujem posledné kvapky, kým zazvoním na zdravotnú sestru.
Sestrička je naozaj jemná, keď mi príde vymeniť kanylu. Nerobí to rýchlo, ale predcízne, pýta sa, či neštípe, nebolí...
Ako mladá mamička má však - ako človek - veľa porozumenia, keď cítim nepokoj, obavy, strach... Všetko ma to zaskočí. Usmieva sa na mňa, je milá. Keď ležím v bolestiach, a ešte neviem, čo bude...
Drží ma za ruku a pozerá na prasknutú žilu.
Všetko bude dobré, tu som na správnom mieste, tu ma 24 hodín denne monitorujú, sledujú, dávajú, čo treba. Ubezpečuje ma, a ja iba súhlasím.
Ďakujem.
Za každým úkonom ďakujem.
Nechá pootvorené dvere, z dola zvonia, ohlasujú ďalší príjem. Po chodbe počuť náhlivé kroky, to bude doktor, pozdraví sa okoloidúcej pacientke, ktorá sa v tichých papučkách presúva do izby. Na chodbe, celom oddelení zavládne úplné ticho. Po chvíľke prichádza na izbu ďalšia mamička; v strachu o bábatko plače, nedá sa to ovládať.
Ešte chvíľku myslím na sestričku, na jej nehu, úsmev, na láskavosť, ktorou nás častuje, jej veľké porozumenie, ako chápe matka matku, že som prvýkrát v odlúčení od prvorodeného dieťaťa, môjho synčeka, aké je to ťažké pre nás oboch...
Z prvých hodín hospitalizácie sú dni, čoskoro týždeň.
Babatenko v brušku cíti nepokoj, prihováram sa mu, nech ešte vydrží, kým sa stav stabilizuje, sby mohlo prísť k mamičke, ku mne do náručia.
Po chvíli sa upokojí, driemka si, a ja sa utiekam myšlienkami k prvorodenému.
Myslím na jeho pocity, čo sa odohráva v jeho hlavičke.
Chápe to, viem to.
Po pár minútach príde správa od mojej mamky, že zaspal pokojne a so slovami mama, príde, mama...
Tečú mi slzy od dojatia, a som nesmierne vďačná za symbiózu medzi nami, že sme takto prepojení...
Všetko zvládneme, a budeme v poriadku, s takými myšlienkami na hodinku zaspávam...
...pokračovanie nabudúce...
A večer plynie svojim tempom
Počúvam Simu Martausovú, jej skladbu Nenahraditeľná:
„Zabojuj o mňa, keď sa strácam,
po tvojom boku neviem báť sa,
miluj ma dokopy a predsa zvlášť.“
Večer plynie svojim tempom. Vôňa pokožky po kúpeli, na ktorej ostanú stopy po zaváraní, a spomienka sa hry s farbami spolu s dieťom; keď všetko ustane a v ušiach už znejú prvé tóny melódie, a duše sa dotýka slovenský text pesničkárky Simy. A ja pocítim taký krásny pocit, pohladenie poznania, a samozrejme aj vďaku za to, že to so slovenskou hudobnou scénou nie je stratené...
September v nás, už len tá predstava, že dnešným dňom prichádza jedno magické obdobie. Zacítili ste dnes jeho vôňu? Ten náznak... Milujem príchod septembra.
Obliekam si myšlienky do snov, neskrývam nadšenie, ktoré však nemusí sprevádzať vždy iba veselosť, životný elán a optimizmus. Je to aj o zahĺbení sa do svojich myšlienok, nostalgii, emóciách, snoch, či odpustení, dotknúť sa bolesti a ísť až za brány...
Pijem šípkový čaj s ibištekom, sledujem, ako sa hýbu v hrnčeku sušené plody, med sa už rozpustil. Mám rada túto kombináciu. S prvým hltom, prichádza spomienka na uplynulé dni, na tie malé nedorozumenia, plynúce zo stretu dvoch rozličných pováh, na drobné nejasnosti, ktoré sa zvyknú nafúknuť, a nepochopené strpnú na jazyku, a nám je ľúto, že sme rozhovor nestihli dokončiť, pre horlivosť témy, vášeň z nej vyplývajúca.
To už počúvam Peter Bič Project - Skúšame sa nájsť...
Táto skladba ma dostáva do kolien pre svoju silu a precítenie, je to ako keď tneš do živého, a iba mlčky prežívaš všetko odznova, nedotknutá, celá v úplnej intimite...
Nedá mi, idem skontrolovať spiace dieťa, prikrývam ho, vrabča moje, vtískam bozk do vláskov, hladím, a šepkám. Nedá sa bez toho odísť.
Privieram dvere, prechádzam izbami, hľadám v nich stopy vône, hľadám jeho pohľad, keď si ma s obdivom prezerá, keď si prezerá moje staré maľby, keď má otvorené moje dosky, keď zaujato číta príbehy, ktoré som napísala, keď si prezerá tie moje tiché fotografie, keď mi čosi, čo z toho všetkého sála, opisuje, a chce, aby som si sadla vedľa neho, aj keď nič nepovie.
Stačí iba ten pohľad.
Zhasínam svetlá, čítam správu, nechávam ju v sebe doznieť, kým odpíšem.
Mať rád je ten najväčší záväzok, deliť sa o kúsok svojho intímneho sveta, odhaľovať neprebádané, keď sa skúšame nájsť, keď k sebe hľadáme cestu, keď sme takí krehkí a zraniteľní, že na tom bode nachádzame to najlepšie zo seba, keď v zrkadle vidíme človeka...
Prajem krásne septembrové po-večerovanie...
🍏 Život je krásny. Tu a teraz. Buďme šťastní. 🍀 Obyčajne šťastné deti. A ďakujme za to, čo máme, lebo to nemusí byť samozrejmosť. Človek, ktorý pociťuje vďaku, nemôže byť nešťastný. 😉
Som vďačná za to, že hoci som vstávala ako zbitý pes, akoby mnou prešiel parný valec, s pocitom, že som sotva zatvorila oči, a už ich musím otvoriť, ale aj tak som sa začala tešiť na tento deň, iba tak, že je, že sme sa doň zobudili s myšlienkou, že dnes niečo vymyslíme, že si pozrieme, čo je nové vonku predpoludním, či sú kačky ešte na jazere, na koho každého sa dnes usmejeme a urobíme mu krásnu chvíľku. Blízkosťou, slovom, úsmevom. Kvietkom. Obedom. Kresbou.
Za čo ste dnes vďačné? Poďme mať krásny zimný deň. ❤ ❄ ☃
Život je krásny.................... Zdieľaš? 🍂 💃
🌷 Určite dnes zažiješ niečo výnimočné... 🌞 Pozri sa do zrkadla a pozvi tú najlepšiu kamošku uvítať nový deň. Tešíš sa na ďalší deň, ktorý s ňou prežiješ? 🍒 Už si sa na ňu usmiala? Nie? Tak to rýchlo naprav. 😉 😘
Krásne dobré ráno! ☕ A nech máš usmiaty celý deň... ❤
❤ Dnes myslím na jedno dievča zo zastávky. Stalo sa to asi pred ôsmymi rokmi. Na tento môj zážitok som si spomenula v nedeľu, keď tak rozprávkovo padal sneh. Pretože som sa vracala z práce a pred snehom som sa schovala v tom úkryte na zastávke. ☃ ❄
V kúte plakalo dievča. Netuším, koľko malo rokov. Možno 25, áno, lepšie povedané žena, ale tvár mala takú naozaj dievčenskú. Najprv som k nej stála chrbtom. 😢 Plakala najprv tak šepotom. Ono, je to taká nepríjemná situácia, aj by ste zakročili, ale na druhej strane nechcete zasahovať do súkromia, otázkou: Stalo sa niečo? 🌧 Keď veľmi dobre vidíte, že sa naozaj niečo stalo, tichý ston prešiel do ozajstného výbuchu plaču. Osmelila som sa a podišla som k nej. 🌷
V nedeľu som si na ten príbeh spomenula. Možno to bolo aj tým, že práve to počasie vo mne vyvolalo túto rozspomienku. Možno práve aj to dievča, žena, si na mňa spomenulo. Až také to bolo intenzívne. Ja som ju úplne na tých osem rokov vypustila z hlavy. 😔
A tak by som si priala vedieť, či má dievčatko a či chlapca. 🙏 Pretože verím, že ten jej smutný príbeh mal šťastný koniec, a žije spokojný život so školopovinným dieťaťom, či našla toho pravého muža, ktorý ju prijal aj s drobcom. 🏡 A že je teraz šťastná. Možno pribudli aj súrodenci... A možno je aj na MK...
❤ 😘 🌞
A vždy, keď v nedeľu nasneží, spomeniem si ňu. 🤰 🌹
⛅ Zobudiť sa do zasneženého nedeľného rána. Nadherný pocit. 🌷 Síce, mne nemá kto zaliať kávu a pripraviť raňajky, ale aj tak si tieto chvíľky viem maximálne vychutnať... ☕ S horúcou kávou, úsmevom a hatlaninkou v podobe reči môjho junáčika, po telefonáte od môjho drahého, ktorý je od nás vzdialený tisícky km, s myšlienkou na MK kamarátky, v pocite vnútornej pohody, napriek všetkým okolnostiam... ❤ Prajem aj vám aspoň sčati také príjemné naladenie, ak je to možné. 😊 Užite si dnes sánkovačku, a či lyžovačku, len v zdraví, užite si pohodu a lásku. S úsmevom v duši... ⛄❄
☕ Ráno bez kávy a bez spoločnosti môjho malého indiána, s ktorým buntošíme už od pól piatej, by ani nebolo skutočným ránom a deň by sa ani nezačal. 🌞 Ale mám dojem, že dnes bude pre mňa deň lenivec, ale tak, neklesajme na duchu, nejako sa už len premôžem. 🙈 Možno. 😉 A vy ste na tom ako? snáď ste dnes čipernejšie a aktívnejšie. 😅 No šup, povedzte, že áno, nech ste pre mňa motiváciou. Asi si urobím radosť a prehodím detskú izbu, pretriedim hračky, vytapetujem skrinku. 😴 Však nebuďte labute, povedzte, že v tom nie som sama. 😂 🙏 Plííííís....... 🌹
Mať dobrú priateľku je na nezaplatenie. Je to zvláštne, ako časom, rokmi z nášho života postupne kamarátky odchádzajú. Kvôli drobným nedorozumeniam, vďaka diaľke, klamstvám a naštrbeniu dôvery. Lebo najviac zraní rana od osoby, ktorej bezvýhradne dôveruješ, vie o tebe všetko a potom to sprosro využije... Nie je to môj prípad, ale ako som objavila tento "citát", platí to, je to tak, čo pozorujem. Ak máte ozajstnú kamarátku, tak buďte úprimne rady. ❤️ Krásny deň vám prajem... 🙂 A mávam mojim koníkovským kamkám. ❤️
🍀 Také dôležité je nevzdávať sa. A mať rád život. Usmiať sa. Odľahčiť krízovú situáciu. 🐝
Niekedy si fakt pomyslím, a pozná to, myslím si, každá jedna z vás, kedy si poviete, aký ťažký život máte, kedy sa zdá byť všetko zlé, nič sa vám nedarí, deň blbec, možno aj celý týždeň. 😲 A potom si vo svojom okolí všimnete niekoho, kto sa vonkoncom nemieni vzdať, a napriek nemilému údelu od života, či naštrbenému zdraviu, alebo dieťatku, ktoré je niečím iné, výnimočné, ale okolie si naň ukazuje a potichu šušká, ak taká maminka s dieťatkom prechádza okolo nich, a vy si s otvorenými očami všimnete, s akým úsmevom, a veľkým srdcom nie prežívajú, ale ŽIJÚ, naplno, každý jeden deň. ❤ 🙂
Hneď zrána sme sa vybrali na ☃ prechádzku, po snehu, do snehu ❄ a tak naplno som to prežívala, všetko, čo sme videli. Také všedné okamihy. 🌷 Dôchodcovia na prechádzke. Deti so sánkami, mamičky veselo sa rozprávajúce, a spokojné, lebo detičky mali červené líčka od mrazu, detičky spokojné, bežkajúce, džavotajúce. Odhŕňači snehu, postávajúci, rozprávali si nejaké storky z predošlého dňa. Ľudia, ktorí kamsi kráčali. Na zastávku, po vyšetreniach, do obchodu. Psíčkari. Štvornohí kamoši, malí veľkí, v kabátoch aj bez. ;o) 🐶
My sme sa len tak prechádzali s drobčekom. A ja som cítila také nevýslovné šťastie, ktoré išlo z vnútra. Nič konkrétne ho nespôsobilo. Nikto konkrétny, aj keď mám každý deň, za čo byť vďačná. 🙏 ❤ 👶 Je to nádherný pocit, byť tak obyčajne šťastným človekom. Vidieť. Kráčať. Chodiť po snehu, prečítať si krásny mail, alebo odkaz. 😍
Majte krásny deň. Každý jeden okamih. A aj keď prídu problémy, tie vždy prídu, tu a tam, vnímajme ich ako VÝZVU. Úsmev a ľahký krok. Tiež vám zo srdca želám, aby ste mali dostatok vnútornej SiLY a ODVAHU ísť ďalej, nech už tá cestička vyzerá akokoľvek neschodná. 🌹 🍀
Žiť je krásne! 🌧 🌞 🍂
