Tak konečne je koniec... V pondelok som ukončila liečbu. Posledný ožiar. Bol to neopísateľný pocit výjsť z ústavu s tým,že tam prídem až v decembri na kontrolu. Bolo to najdrahších 5 týždňov v mojom živote v kolobehu nemocnica domov. Človek dostane úplne iný pohľad na život a na ľudí. Je mu strašne ľúto ostatných okolo neho,lebo ich vidí v bolestiach a ako sa trápia, ale pri tom si väčšina z nich nepripustí,že majú RAKOVINU!... Človek si ju nesmie pripustiť,musí bojovať a povedať, že ju porazí a dá. Vždy som stretla každý týždeň na chemoske niekoho nového, nový príbeh životný. Ubehol nám čas, popriali sme si vždy hlavne zdravie, podporili sa, utešili, zasmiali. Som rada, že som mohla vždy niekoho nového spoznať. Je to ťažké na psychiku, ale pokiaľ si to človek nepustí všetko moc k telu,tak sa mu to podarí zvládnuť. Ľahko sa to hovorí, ale ťažšie sa to robí. Mám sem tam chvíľky, že keď si spomeniem na ten deň,keď mi to doktor povedal, tečú mi slzy potokom, lebo na takúto vec sa jednoducho nedá pripraviť... Človeku sa zrúti svet v tej chvíli a nevie, čo ďalej... Liečbu som zvládla, moc zle mi našťastie nebolo, ale boli aj také dni sem tam a jeden týždeň bol opúšťací, že sa mi nechcelo ísť... Každý den 5 dní v týždni. -uff-....
30 októbra som teda skončila, môžem povedať,že úspešne, ale nemôžem povedať, že NAVŽDY... Aj keď by človek chcel. Pretože už je tam vždy tá možnosť,že sa tá mrcha vráti v inej podobe, sile, orgáne...
Ale verím a dúfam, že nie. Krásny deň prajem🍀🌻😊💜
Veľa zdravíčka ti prajem, nech sa tá mrcha už nevráti 😉