Najradšej by som vrátila čas a deti nemala, som preto zlá mama?

Linda* po deťoch nikdy netužila, ale známi ju presviedčali: "Ak nebudeš mať deti, budeš to neskor ľutovať. Skus to a uvidíš, aká budeš šťastná." Tak to teda, skúsila, ma dve deti a dnes to strašne ľutuje. Nič k nim necíti, zaťazuje ju ich prítomnosť. Mladší ma len necelý rok a starší ma navyše autizmus. Muž pracuje v zahraničí a tak je na deti sama. 

Je nešťastná a najradšej by vrátila čas a žiadne deti nemala. Rada by z domu utiekla niekam veľmi ďaleko. Hovori, že deťom nič nechýba, majú všetko materiálne zabezpečenie, len ona strašne vnútorne trpí a miestami by najradšej zomrela. 

Tento článok je odpoveďou do diskusie na tuto tému. *Meno Linda je náhodne vybraté. https://www.modrykonik.sk/forum/o-tom-sa-tazko-rozprava/najradsej-by-som-vratila-cas-a-deti-nemala/ 

Je lahke ju odsúdiť a povedať, že načo deti vôbec mala, však ju nikto do toho nenútil. 

Mala deti, pretože to je v spoločnosti norma. Od ženy sa to očakáva, že bude ako všetky ostatne. Je tažke isť proti prúdu, hlavne keď človek nevie, prečo je v niečom iný. Nie sme naučení počúvať svojmu vnútro, intuíciu a robiť rozhodnutia podla toho. A tak sa rodia deti tam, kde nie sú vítane a samé si ponesú do života krivdu neprijatia. 

Kedže je na deti sama, je preťažená, a pravdepodobne vyhorená. 

To je isto súčasťou problému. Nejedna mama sa tak cíti a chcela by na týždeň niekde zmiznúť a oddýchnuť si. Ale máloktorá by chcela rodinu skutočne opustiť na trvalo, takže problém bude ešte niekde inde. 

Niektorí jej radia, aby pár rokov počkala a potom začne cítiť lásku k deťom. 

Práve teraz však potrebujú deti najviac starostlivosti a obety. Kde však zobrať energiu a motiváciu obetovať sa pre niekoho ku komu nič necítim a kto mi lezie na nervy? Rodičia, čo ľúbia svoje deti si možno neuvedomujú koľko energie dostavajú spať za svoju snahu v podobe úsmevu dieťaťa, z jeho radosti a napredovania. Bez nekonečnej rodičovskej lásky je to však veľmi tažke. 

Neľúbi svoje deti, je teda zlá mama, však? 

Zbytočne robiť takéto posudky. Zaujímave je skôr prečo neľúbi svoje deti, však to pokladáme za samozrejmosť, pocit ktorý príde automaticky. Podľa všetkého je v podobnej situácii ako Erika. 

Erika ma nevyvinutý zmysel pre city a empatiu. Dokáže citit len pocity voči sebe. 

Pre porovnanie s fyzickým telom, jej emocionálna úroveň je ako by mala len kýptiky miesto paži. Akurát, že tento handicap je neviditeľný. Ťažko niekoho objať, keď nemám čim... ťažko niekoho ľúbiť, keď nemám čim...  

Erika si svojho partnera vybrala logicky a hlavne preto, že mal on o ňu záujem. Niečo k nemu síce cítila, ale v porovnaní s emóciami iných žien to nebola žiadna náruživá láska.

On bol rodinne založený a tak súhlasila, že budu mat deti, dokonca až tri! 

Na materskej bola s každým len tri mesiace a aj to sa jej zdalo strašne dlho. Mesiac po narodení už odstavovala dieťa od mlieka a nevedela sa dočkať kedy pôjde do práce. Cítila sa zavalená rodinou, napriek tomu, že muž jej so všetkým pomáhal. Manželovi sa priznala, že občas fantazíruje o tom, že by opustila rodinu a utiekla niekde veľmi ďaleko. 

Erika necítila lásku k deťom ako iné mamy. 

Nemala v sebe materinskú starostlivosť, aby si všimla, že potrebujú ostrihať nechty, či umyť pusinku. Snažila sa však napodobniť iné mamy, lebo nechcela aby sa o nej hovorilo ako o zlej mame. Ked videla, že iné mamy napr. objímajú svoje deti, tak aj ona to robila, ale bez toho, aby to cítila. 

S pribúdajúcimi deťmi trávila Erika stále viac času na služobkách. 

Bežne prespávala 3-4 noci týždenne v hoteloch. Manžel tiež pracoval a zároveň bol sám na novorodeniatko a dve ďalšie malé deti. Nepáčilo sa mu to a tlačil na ňu aby zmenila prácu a necestovala toľko. Ona však o tom nechcela ani počuť a radšej sa s nim rozviedla. Manžel a deti boli nešťastní, ale jej sa uľavilo. Deti si striedali po týždni a ona sa už necítila previnilo, že je odcestovaná. Týždeň s deťmi vykrývala družinou, starými rodičmi, babysiterkou a podobne. 

Deti ťažko znášali, že sa im rozpadla rodina a bola by im dobre padla profesionálna psychologicka podpora. 

Ale mama neschopná empatie usúdila, že deťom nič nie je, však majú všetky materiálne veci zabezpečene a teda nevidí dôvod, aby deti chodili k psychologičke. Nechcela nijako pripustiť, že by jej rozhodnutie by mohlo mat negatívny vplyv na deti. Veci emocionálneho charakteru pre ňu proste neexistujú. Existuje len jen vnútorný pocit a ten sa jej podarilo naplniť. 

Je lahke ju obviniť, že sa takto správa. 

Ale prečo je taká? Prečo sa stalo, že sa jej nevyvinuli pocity a empatia ako iným ľudom? Ake mala ona detstvo? A aké psychické zátaže si do dospelosti zoberú jej deti? Dá sa na tom vôbec niečo zmeniť? 

Prave týmito témami sa zaoberám pri koucingovej práci so ženami. Vrámci praxe som si všimla, že situácie, kde sa moje klientky mentálne zablokovali, vznikli v podobných situáciach v detstve. Zozbierala som teda tieto situácie a píšem o tom knihu (kniha "Som skvele dieťa"), aby som naopak podporila rodičov v ich snahe zabezpečiť svojim deťom rozvoj láskyplného sebavedomia. Viac info na www.sebavedomie.com