Vianoce. Čas v roku pre mňa veľmi špeciálny. Teším sa na ne celý rok. Na svetielka na balkóne. Na koledy. Na všetko.

Vianoce skrátka milujem. Naozaj. Nepreháňam. Som takzvaná duša vianočná. Zbožňujem ten gýč. A dokonca aj nákupy. Srdce mi poskočí, keď vidím svetlá. Stromčeky. Ozdoby. Sviečky. Dedov Mrázov. Sobov. Medovníky. Anjelikov. Stužky. Baliace papiere. Červenú farbu. Keď začujem rolničky. Len tak kráčam vianočným mestom a usmievam sa. Tiež darčeky. Rada ich dostávam, ale hlavne rada obdarúvam druhých.

Čo však milujem najviac – vianočnú atmosféru. Ten pokoj. Ticho. Padajúce vločky. Vŕzgajúci sneh pod nohami. Skorú tmu. Mráz v tvári. Teplý čaj. Čas strávený s rodinou. Plný lásky. Úsmevov. Pohladení. Pochopenia. Rozprávok. Nekonečné vyvaľovanie sa. Šušťanie papiera. Radosť v očiach. Sálajúce teplo. Z krbu aj z duší. Vďačnosť. Nie len za darčeky, ale najmä za čas strávený spolu. Že nám bolo umožnené znovu sa stretnúť. A objať sa. Porozprávať. Posrandovať. Alebo len spolu mlčať. Vďačnosť za život. Za rodinu.

A viete čo? Vianoce aj krásne voňajú. Zimou. Škoricou. Jablkami. Pomarančmi. Ihličím. Sviečkami. Vaječným likérom. Kapustnicou. Medom. Dokonca sú prevoňané aj tým gýčom. A láskou. Akoby ju bolo cítiť všade naokolo. A pečením.

Pri pečení moja vianočná duša plesá. Pečenie pre mňa totižto zosobňuje Vianoce. Príprava je síce ťažká, no výsledok rozhodne stojí za to. Všetko smeruje k tomu jednému dokonalému momentu.

Keby som mala Vianoce popísať jediným slovom, to slovo by bolo pečenie. Skrýva sa v ňom všetko, čo mám na Vianociach rada. Vizuálne nádherné. Nedokonalé. Úsmevné. Neobyčajné. Voňavé. Chuťovo výnimočné. A tá atmosféra je neopísateľná. Rodina pokope. Líca zafúľané od múky. Ruky ulepené od cesta. Tajné ochutnávanie a kradnutie už upečeného. Pokoj. Radosť. Prekvapenie. Spolupatričnosť. Sprisahanectvo. Spojené srdcia. Smiech. Láska.

Darčeky. Niekedy mám pocit, že celý rok nejaké nakupujeme. Vždy sa nájde príležitosť. Narodeniny. Meniny. Povýšenia. Svadby. Výročia. Promócie. Maturita. Nový prírastok do rodiny. Stretnutia po rokoch. A ku koncu roka – Vianoce.

Musím povedať, že darčeky veľmi rada dávam. Naozaj. Milujem obdarovať svojich blízkych a pozerať sa, ako sa tešia. Vlastne mám rada celý ten proces. Od prvotnej myšlienky až po realizáciu. A reakciu.

Čo som však odsledovala vo svojom okolí je to, že s nákupom darčekov sa skoro vždy spája stres. Zhon. Nákupy na poslednú chvíľu. Rýchly výber. Nervozita. Nechuť. Nechce sa nám do toho. A nakoniec ani z toho darčeka nemáme dobrý pocit.

A vlastne netýka sa to len darčekov. Spomínaný stres a zhon sa bohužiaľ vkradol do našich každodenných životov. Sprevádza nás celý rok. Nemáme čas si všímať ľudí naokolo. Stále sa niekam ženieme. Utekáme z miesta na miesto. A nemáme čas ani na seba. A mnohokrát sa potom nemateriálno snažíme nahradiť materiálnom.

Nemalo by to tak však byť. Zastavme sa na chvíľku. Teraz na Vianoce. Ale aj po nich. Pred nimi. Každý deň. Poobzerajme sa. Zistime, čo by koho potešilo. Zistime, čo by potešilo nás samých. A odhalíme, že nám chýbajú obyčajné, malé veci, ktoré žiadne peniaze nevyvážia. Dožičme ich sebe aj druhým. Stojíme za to. Oni za to stoja.

Hodnota darčeka totiž nespočíva v darčeku samotnom. Spočíva v tom, čo tým darčekom chceme povedať. Mám ťa rád. Všímam si ťa. Blahoželáme. Viem, čo máš rada. Vážim si ťa. Si môj priateľ. Rád s tebou trávim čas. Ľúbim ťa. Chcem ťa potešiť. Som rád, že si zdravá. Stojíš mi za to.