„To je ten... Veď vieš... Ten, čo chodí k psychológovi...“ Veľavýznamné zaťukanie prstom na čelo, poprípade krúženie prstom pri hlave.
Ťuki ťuki. Šiši. Psycho. Cvok. Na hlavu. Špliecha mu na maják. Pomätený. Šialený. Blázon.
Podobných reakcií a hanlivých označení som už počula mnoho. Je to pre mňa vždy zarážajúce. Nepoznám ochorenie, ktoré by sa človek hanbil odkonzultovať s odborníkom. Pri ktorom by sa snažil naopak tej návšteve vyhnúť. Aby si na neho ľudia neukazovali prstom. Aby si o ňom nešuškali. Aby ho neodsúdili. Aby ho „neonálepkovali“.
Je na hlavu. Blázon. Kde berieme dojem, že takto niekoho môžeme označiť? A ako si dovolí niekto druhý takto označiť nás?

Vari je blázon ten, čo miloval, sklamal sa a teraz priveľmi smúti?
Alebo ten, ktorého prekvapila ťažká životná situácia a nevie čo s ňou?
Alebo snáď niekto, kto má obrovský, nevysvetliteľný strach?
Ten, kto zažil traumu a jej následky si nesie ďalej životom?
Niekto, komu správne nefunguje mozog a sťažuje mu to každodenný život?
Alebo ten, na koho je toho všetkého v dnešnej uponáhľanej dobe priveľa?
Či to je niekto, kto skrátka „len“ veľa pracuje?
Kto má rád poriadok? Chová príliš veľa mačiek?
Alebo mamička, ktorej hormóny začali riadiť život?
Niekto, kto prepadol návyku, ohrozuje najmä seba a stráca pôdu pod nohami?
Človek, ktorý na chvíľu prestane veriť, že žiť je krásne?
Každý kto má rád niečo iné ako my? Tancuje inak ako my? Behá po daždi?
Je to náš sused? Kamarát? Sestra? Brat? Sme to my? Buď nikto alebo všetci.
Vôbec sa od seba totižto nelíšime. Sme rovnakí. Pokiaľ nezachádzam do extrémov, zažívame podobné veci. Situácie. Míľniky. Každý ich však prežívame inak. Reagujeme inak. Môže za to genetika. Skúsenosti. Individuálne rozdiely.
Ako keď sme v obchode a niekto si kýchne. U niekoho sa nezmení nič. Niekto odíde s nádchou a nádcha ňou aj zostane. U iného prejde do chrípky. A ďalší si to odleží so zápalom pľúc.
Tak isto je to aj s duševnými ochoreniami. Niekto ochorie, iný nie. Niekto sa o tom potrebuje porozprávať, iný nie. Niekto to zvláda lepšie, druhý horšie. A tak je to v poriadku. Životne aj štatisticky.

Každý sme nejaký. A či už sa ako blázon cítime alebo nie, voľba je vždy na nás. Na nikom inom. Nenechajte o tom nikdy rozhodnúť nikoho iného. Za choroby nemôžeme. Nie sme našimi chorobami. Sme ľudia. Nezabúdajme na to. Neukazujme na seba prstom. Nenálepkujme sa. Uvádzajme veci na pravú mieru. Pomáhajme si.
A hlavne, prosím vás, hovorme o tomto! Je to životne dôležité.
Maťa




Je to smutna epocha, ked je lahsie rozbit atom ako ludske predsudky. (Einstein)