Denník jednej matky: Tajomstvo stratenej plienky
"Odkedy som matkou, nerobím nič iné, iba plienky periem." Myslela som, že toto bude veta, ktorú raz vyslovím. No všetko prišlo inak.
Nie. Nepatrím k tým ženám, čo deťom dávajú látkovú plienku. Na to som ja primoc pohodlná. Ja látkovú plienku používam len v oblasti úst môjho syna. Čiže. Plienku pod bradu, malého nakŕmiť, utreť pusinku, plienku cez plece, malého na to, nech si odgrgne. Koniec. Ako z knihy o bábätkách. Lenže ono to nie je také jednoduché. Plienku pod bradu? Žiaden problém. Skôr je ťažké to, čo tomu predchádza.
Malý plače ako o život. Mlieko je hotové, má dokonalú teplotu. No nemôžem začať kŕmiť, lebo neviem nájsť tú prekliatu plienku. Behám po byte ako zmyslov zbavená, malý stupňuje decibely, nech mi je jasné, že nejde o planý poplach a že situácia je vážna. O chvíľu vyhladuje. Lietam hore dole. Plienky nikde. Prepadá ma zúfalstvo. Veď pred pár hodinami som ju ešte mala. Malý šermuje ručičkami, aby podčiarkol dramatickosť situácie, ujde sa mi pár faciek. (Ja viem, nie naschvál, no aj tak mám občas pocit, že to spadá pod domáce násilie a pritom ja sa tak snažím.) V jednej ruke fľaša, v druhej dieťa. Len plienky nikde. No dobre. Vyberám čerstvú a zachraňujem svoje dieťa pred istou smrťou hladom. Stihla som to len tak tak. Pot mi tečie po chrbte...
Kým malý spokojne cucká z fľaše premýšľam nad stratenou plienkou. S precíznosťou špičkového pátrateľa rekonštruujem moje kroky po poslednom kŕmení. Nič. Žiaden plán, kde by mohla byť. S podozrením v očiach pozerám na svojho psa. Možno ju on odvliekol. Možno si tajne buduje nový pelech. No túto myšlienku hneď zavrhnem. Nemá veľmi kde si ho budovať. Náš byt je priehľadný a nie natoľko zaprataný, že by sme si v ňom nevšimli nový pelech...
Keď je fľaša prázdna a rituál odgrgnutia za nami, veľmi koncentrovale odložím plienku a zapamätám si kde. (O tri hodiny neskôr tam ešte stále je! Prepadne ma hrdosť.) No pri všetkom snažení čierna diera, v ktorej miznú plienky, je stále tu. V mojom byte. A ja neviem, kde.
3 hodiny ráno. Po kŕmení sa polozaspatá trepem na wc. Cestu poznám po slepiačky. Zrazu cítim pod nohou niečo mäkké. Pes to byť nemôže, ten leží v svojom košíku pri posteli. Otvorím oči a čo vidím? Plienka. Na chvíľu mi prebehne mráz po chrbte. Paranormálne aktivity? Alebo plienka s vlastnou dušou? Zavrhnem také myšlienky a hodím ju do prania. Spokojne pokračujem v ceste na wc a krátko na to zaspávam.
Denník jednej matky: Niet nad nočné zábavky
3:45h. Budím sa na to, že moj synček nespí. V prvom momente sa už pripravujem na ďalšie kŕmenie. "Hurá, zas spinkal tri hodiny." Teším sa v duchu. Otváram oči a vidím ten najväčší úsmev, akého je môj jedenásť týždňový synček schopný. To zas bude párty!!! Žiaden hlad, iba pravá nefalšovaná dobrá nálada. O štvrtej v noci!!!
Samozrejme, že som to čakala, veď celý večer spinkal. Mala som ho zobudiť, nejak ho zabaviť. Ale v kľude pozerať s mužom telku bolo tiež príjemné. To mám za to.
Synček nadšene pozoruje okolie ponorené do tmy, usmieva sa, krúti, kopká. "Aaaa, ou, uaaa." Rozmýšľam, či s ním ísť von z izby, ale manžel je "tvrdý", tak ostávam.
"Spinkaj!" Hovorím mu a on sa mi rehoce do tváre. "Spinkaj!" Opakujem už so smiechom a on ešte väčší rehot. No paráda. Toto bude na dlho.
Miestami upadám do kómy, malý zatiaľ papá svoju ruku a občas mi ju zaslintanú vrazí do tváre.
4:30h. Zábava pomaly končí a prechádza do sťažnosti. Rukou hľadám cumlík a snažím sa trafiť so zatvorenými očami jeho ústa. Začína sa jeho obľúbená hra s názvom "vezmem cumeľ, vypľujem cumeľ". A to čo najdalej, nech len mama hľadá. A ešte sťažíme podmienky, hlavu otočí na druhú stranu, nech tie jeho ústočká ale isto nenájdem. A mrnčí, kým sa ja snažím zdolať nový level tejto hry a zároveň sa celkom nezobudiť. Vtom ma napadne, že on musí byť hladný.