Ako dieťa som vyrastala na dedine v dome, kde sa kúrilo drevom. Pamätám sa, ako sme sa vždy zo školy vracali do studeného domu a tak som sa tešila, keď sme sa presťahovali do mesta, do činžiaka. Posledných desať rokov som v dome žila opäť a nakoľko už je iná doba, užívala som si to. Po rozvode som sa rozhodla, že chcem žiť v dome hlavne kvôli môjmu vlčiakovi. Nedávno som si kúpila pozemok v dedine, kde žije moja dcéra. Je tu kľud, krásna príroda, každý každého pozná a mnohí si ani nezamykajú dvere. Pred pár dňami však dedinou otriasla vražda deväťdesiatročnej starenky v jej dome. Už som si svojím rozhodnutím až taká istá nebola. Zamýšľam sa, či je správne, aby nás strach na toľko opantal, že si prestaneme plniť svoje sny. Nemať ďalší vzťah, lebo možno opäť nevyjde, nemať psíka, lebo bude ťažké uniesť jeho stratu ... Je toho toľko, čo mi naháňa strach a tak som sa rozhodla to zmeniť, lebo: „ Zistil som, že odvaha nie je neprítomnosť strachu, ale víťazstvo nad ním. Odvážny človek nie je taký, čo nepociťuje strach, ale taký, ktorý strach porazí.“(Nelson Mandela)