Ani takto to nejde

Prešlo asi pol roka. Podrobila som sa mnohým vyšetreniam. Skúsila som diétu, dodržiavali sme všetky pokyny. Čítali sme, študovali, pýtali sa. V hlave sme mali len jednu jedinú vec: CHCEME DIEŤA. Lenže ako? Dobre, pol roka nie je až taká strašne dlhá doba. Slabšie povahy by možno už pravidelne večer plakávali do vankúša. No my sme sa držali. Plakávala som len keď sa dostavila. Veď viete čo.

V škôlke okolo vás lieta 30 detí a vy si jednoducho neviete zaobstarať ani to jedno. Samozrejme, nie sú všetky od jednej matky, ale predsa vás to tam niekde vzadu v hlave škrie. K pohodovej nálade a pozitívnemu mysleniu mi nepridávali ani nedeľné telefonáty s babkou, ktorá mi vlastne chcela pripomenúť, že by už rada bola prababkou. Aby sa toho dožila. Je to v poriadku. A má pravdu. 

Ale boli ešte ďalšie možnosti. Nie sme na konci cesty. Pani doktorka navrhla umelú insemináciu. My sme boli nadšení. Áno, presne, takto by to mohlo vyjsť. Muž mal trochu obavy. Čo ak zrovna v čakárni budú dvaja potenciálni oteckovia s rovnakým menom? Čo ak popletú materiál? Ja som sa smiala. A viete čo, veru boli. Mužove meno je veľmi zriedkavé, a predsa sa pri volaní sestričky postavili dvaja. Manžel bol viac v strese ako ja a radšej sa uistil i u pani doktorky, že má ten správny - náš materiál.

Ležala som na koze. Tak ako zvyčajne. Pani doktorka do mňa jemne vkladala mužove spermie. Videla som na monitore dlhé biele čudo ako si to šinie mojou maternicou. Za šesť sekúnd bolo po všetkom. Pohladila ma po bruchu, povedala, aby som ešte 20 minút poležala a poslala nás domov. A zabalila nám do tašky i poriadny kus nádeje.

Zase mi ostali oči pre plač. Nestalo sa to. Nepodarilo sa to. A ja som premýšľala, čo teda bude ďalej. Dá sa ešte niekam ísť?