Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    miraella
    14. dec 2021    Čítané 100x

    Vianočná hviezda

    Už to nechávame na náhodu. Prestávame sledovať mesiace. Ani dni sa nerátajú. Iba tie do Vianoc. A tak to má byť.

    Tento mesiac som sa cítila zvláštne. Dokonca sa mi párkrát zatočila hlava. Bolo mi i niekoľko dní zle. Nechcela som na to veľmi myslieť, aj keď som bola skoro presvedčená, že to asi vyšlo. Samozrejme som vždy s napätím chodila na toaletu, či sa náhodou na nohavičkách neobjaví nepríjemné prekvapenie. Meškalo mi to už druhý deň. Normálne sa to veľmi ponáhľa, nedáva mi to ani štipku nádeje a príde to aj o tri dni skôr. Začala som sa tešiť. Vyrábala som vianočnú hviezdu a medzitým som si odskočila na toaletu. Vyšla som odtiaľ s plačom. Manžel vedel koľká bije.

    Pochopila som. Všetko má svoj čas. Všetko je tak, ako má byť. Ale už sme blízko. Verím tomu.

    Idú Vianoce. Všetkým mamičkám, nemamičkám, čakateľkám, i tým utrápeným, zmietajúcim sa v zúfalstve a beznádeji prajem pokoj na duší a radosť v srdci. Majte krásne sviatky v kruhu najbližších, obímajte sa, tešte sa, bozkávajte sa, veseľte sa, prejedajte sa, leňošte, sánkujte sa. A nezabúdajte na to, že všetko sa deje z určitého dôvodu.

    Krásne Vianoce 🙂

    miraella
    29. nov 2021    Čítané 136x

    V čakárni

    Dni plynú. Niektoré pomalšie, niektoré rýchlosťou blesku. Stále ich rátame na plodné, menštruačné, na tie s bolesťami brucha a na tie, kedy som skutočne strašne pažravá. Už však veľmi nesledujem pozorne všetky zmeny alebo nezvyčajné znaky. Nebežím rýchlo k počítaču a nezadávam do vyhľadávača spojenia ako: točenie hlavy, pichanie v boku či nevoľnosť. Jednoducho už nie som taká ostražitá a čakám. Som v čakárni.

    Zamestnávam si hlavu inými vecami. Dnes tu veľmi fúka. Dokonca zrušili premávku lodí cez Bospor. Chcela som dnes na balkónové zábradlie nainštalovať vianočné osvetlenie, ale asi by ma odfúklo i s ním. Nevadí, pustím sa do výroby vianočných ozdôb z drevných korálok. A budem čakať. Už len niekoľko dní.

    miraella
    Správa bola zmenená    19. nov 2021    

    Ahojte🙂
    Máme doma kocúra. Našťastie ho nikdy nezaujímali vianočné stromčeky, ozdoby a vlastne nič spojené s Vianocami. Dokonca ani losos. Včera som však mala kreatívnu chvíľu a pustila som sa do majstrovania vianočného stromčeka z makramé. Máme doma jeden živý v črepníku, ale myslím, že tento môj netradičný skvele vyznie na stene (nie na tej na fotke). Chystáte sa aj vy ozdobiť si tento rok alternatívny vianočný stromček?

    miraella
    15. nov 2021    Čítané 153x

    Podarená rutina

    Vytvorila som si takú rutinu. Ráno vstanem okolo siedmej. Vytackám sa z postele, umyjem si tvár, prezlečiem sa do cvičiaceho úboru a trochu sa popreťahujem. Aj keď je už vonku dosť zima, pootvorím balkónové dvere a pustím sa do rannej hormonálnej jogy. Na ulici zrovna vypínajú pouličné lampy. Tma sa pomaly rozpúšťa a svet sa prebúdza do nového dňa. Popri tom premýšľam. Aj keď by som sa vlastne mala asi sústrediť len na tú jogu. Ale poznáte to, hneď vám napadne vtip, čo ste včera čítali na internete, prebehnete si v hlave nákupný zoznam a stihnete si pripomenúť aj to, že máte dnes objednať darčeky. Veď Vianoce sú za dverami.

    Po dvadsiatich minútach sa pozbieram z koberca (podložku ešte nemám a možno si ju ani nekúpim lebo koberec je príjemne mäkký) a idem si do kuchyne uvariť čaj z alchemilky. Narátam si 5 lístkov a zalejem horúcou vodou. Manželovi tiež uvarím čaj. Sadnem k počítaču a zapnem aj ten jeho. Prečítam si niekoľko článkov, pozriem čo je nové na Slovensku a nevynechám ani Pinterest s nápadmi na vianočné dekorácie v škandinávskom štýle. Vypijem čaj.

    Okolo obeda si naberiem tinktúru z alchemilky drevenou lyžičkou a šup s ňou čo najhlbšie do hrdla. Niekedy mám pocit, že mi tých pár kvapiek uschne priamo na jazyku a nedostane sa tam, kam má. Potom sa asi pol hodinu nerozprávam s manželom, aby neomdlel z môjho silného alkoholového dychu. Posledná dávka tinktúry je večer. A ráno zase odznova. 

    Nemám veľmi rada rutiny, ale zvykla som si, a keď to človek robí pre vyšší cieľ, tak to ide celkom hladko. Musí. Len neviem úplne, ako sa mám zbaviť tej obrovskej chuti na sladkosti. Jednoducho nevydržím bez čokolády či dobrého koláčika. Chytí ma to najmä večer a vtedy by nepomohlo ani to, keby ma manžel priviaže ku stolu. Máte nejaké overené tipy, ako zahnať chuť na sladké? Prípadne recepty na zdravé "sladkosti"?

    miraella
    11. nov 2021    Čítané 195x

    Všetko podľa plánu

    Uvarila som si kávu a začala premýšľať nad Vianocami. Takto pár týždňov pred sviatkami začíname byť všetci sentimentálni. A samozrejme nervózni. Preklikávame jednu stránku za druhou s akciami na elektroniku a iné darčeky, pozorne sledujeme letáky známych reťazcov, aby nám nevykúpili pistácie a najsladšie mandarínky, plánujeme predvianočné upratovanie. Zo všetkých strán na nás kričia vianočné reklamy, plagáty s bradatým Santa Clausom, výklady s obrovskými guľami a farebným Luskáčikom. Mnohí si želajú vypadnúť na sviatky niekam preč. Preč od toho všetkého zhonu, stresu, naháňania, pečenia, vláčenia sa po obchodoch. Najlepšie niekam do tepla, bez žiadnych starostí. Niečo vám však poviem: užívajte si to. I to generálne upratovanie, vyváranie, nákupy, zdobenie perníkov s vnúčatami, vešanie ozdôb na vianočný stromček, prezliekanie posteľnej bielizne do mäkkých červených návliečok so snehovými vločkami, počúvanie vianočných kolied, posielanie pohľadníc a vinšov, jednoducho všetko do bodky. 

    Ja som vždy patrila medzi tých, čo otrávene miešali vianočný zemiakový šalát, kyslo sa tvárili pri fotení vo svetroch so sobmi, znudene vysedávali v kostole a čakali, kedy sa konečne poriadne najedia. Keď však človek žije ďaleko od domova, toto všetko mu zrazu veľmi chýba a je mu to vzácne. Áno, aj tu si môžem ozdobiť vianočný stromček, zapáliť adventné sviečky a pustiť z Netflixu film Sám doma. Ale to nie je to pravé. Tá pravá vianočná atmosféra.

    Kto vie, či sa mi tento rok podarí prísť na Vianoce domov. Mala som plán, že našich prekvapím. Obviažem si veľkú mašľu okolo pása a zaklopem na dvere. Snáď sa to vydarí. Ale viete, ako sa vraví: človek mieni, Pán Boh mení. A možno nebudem môcť prísť z jedného konkrétneho dôvodu...Možno predsa len sa objavia dve čiarky...

    miraella
    9. nov 2021    Čítané 392x

    Zase prišla

    Dostavila sa. Najskôr tak nesmelo, ale nakoniec predsa len to bola ona. Menštruácia. Vitaj teda. A zase ma s ňou dobehol i smútok a štipka zúfalstva. Spomenula som si na spolužiačku, ktorá vždy neoblomne tvrdila, že ona deti mať nechce. Včera som videla vianočné fotografie jej rodiny s manželom na rukách so štvorročným chlapcom a ona držala v náručí pol ročné bábätko. Potom tu máme druhú kamarátku, čo ani nevedela ako poriadne vyzerá jej gynekológ, pretože k nemu chodila raz za tri roky. S miernou nadváhou, bez žiadnych diét na prvý šup dievčatko, ktoré už chodí do piatej triedy. No a v modrom kočíku si vozí kučeravého chlapca. 

    Chce sa mi jednoducho kričať z celého hrdla. Je to nespravodlivé. Premýšľam, čo som komu spravila alebo komu ublížila. Samozrejme, teším sa so všetkými kamarátkami, sesternicami, spolužiačkami či susedami. To nie je o závisti, skôr mi je to ľúto. Nevadí, ideme zase ďalej. Verím, že nastane ten deň, kedy od radosti vyskočím z kože, kedy budem stále jesť a prepchávať sa, zväčšovať sa, a nakoniec tiež držať v náruči ten malý zázrak. 

    miraella
    7. nov 2021    Čítané 1015x

    Hormonálna joga

    Začala som cvičiť hormonálnu jogu. Nechala som sa inšpirovať. Zadala som si do vyhľadávača "hormonálna joga pre pcos". Vyskočilo na mňa asi tisíc videí so ženami ležiacimi na podložke, v pozícií mostíka alebo nohami uloženými do motýľa. Niekoľko z nich som pootvárala. Najviac ma zaujali tie s Indkami. Miestami som im úplne nerozumela. Niektoré cviky vyzerali pohodlne a ľahko, iné zase skutočne krkolomne a pri zopár z nich sa mi točila hlava a zavadzal mi pupok. Vždy som si myslela, že na joge predsa nemôže byť nič ťažké. Mýlila som sa. 

    Pod videami boli i stovky komentárov. Väčšina z nich bolo o tom, ako sa po cvičení hneď dostavila menštruáciu. Mnohé ženy sa pýtali, ďakovali a našla som i zopár takých, ktoré obsahovali slovo "PREGNANT"- otehotnela som! No, tak tie u mňa vyhrali. Preštudovala som si viacero videí i od odborníkov a nakoniec som vybrala niekoľko cvikov. Na moje počudovanie ma to zatiaľ baví. Cvičím tak 5x do týždňa približne 15 minút. V jednom predchádzajúcom článku som písala, že mi prišla ovulácia skôr. Neviem či je to zrovna tou hormonálnou jogou. Vlastne ani neviem, ako často by som ju mala cvičiť. Má s tým, prosím, niekto skúsenosti? Alebo nejaké overené video?

    PS: Ja však menštruáciu dostať nechcem. Dúfam, že ma teraz počuje. Chodí načas a vlastne nemám žiadne prejavy PCOS. 

    Ďakujem za každú radu a idem si ja pocvičiť.

    miraella
    5. nov 2021    Čítané 307x

    Maličkosti

    Prefarbila som si vlasy. Z blond na ryšavú. Asi som chcela zmenu. Nový nádych. Keď ma manžel uvidel, vyhlásil: "Znova som sa zamiloval:" Ráno sa niekedy na seba pozerám do zrkadla a snažím sa ešte na seba zvyknúť. Smiešne.

    Pani doktorka sa neozvala ako bol týždeň dlhý. O to lepšie. Nechcelo sa mi vysvetľovať, že potrebujeme dlhšiu prestávku. A vlastne týmto všetkým zakrývať to, že už k nej a do tej jej mega modernej kliniky nemáme chuť prísť. Neobviňujem ju, nehnevám sa na ňu. Veď koľkým párom pomohla. Len jednoducho tam už chodiť nechcem. Aspoň na nejaký čas. Veď kto vie...

    Začala som vnímať farby a vône jesene. Neviem či to bolo tým, že sa mi zachcelo ísť domov a práve tieto vnemy mi ho pripomínali alebo som začala byť viac vnímavá. Kedysi som sa jašila za letom, nemohla prečkať jar a vystáť studenú zimu. Zistila som, že každé ročné obdobie je nádherné a nie len obdobie, ale i každý mesiac či týždeň. Hľadala som krásu vo všedných dňoch, rátala som vrabce na našej parapetnej doske a sledovala, ako si pochutnávajú na omrvinkách, tešila sa z farebne vymaľovanej oblohy pri západe slnka a radovala z nového výhonku, ktorý vytlačili moje kvety.

    S každým mesiacom prichádza i nádej. Budem mať bolesti brucha? Mám vyhádzanú tvár? Bude to meškať? Ale veď čo tam po tom. Máme čas...

    miraella
    3. nov 2021    Čítané 207x

    Pokoj

    Celkom mi odľahlo. Nemala som zrovna chuť behať po doktoroch, naháňať sa po testoch, obchádzať všetky lekárne kvôli nejakým "zázračným" vitamínom. Manželovi sa tiež uľavilo. Ale len trochu. Úplne som mu videla do hlavy. Tie jeho prepočty plodných dní mu odtiaľ nezmizli. Nevadí. Lebo už prestal študovať po internete o tehotenstve a všetkým tým okolo toho. 

    U nás sa žiadne škatule, vínové fľaše či obaly z kytíc nevyhadzujú. Zvykol si na to aj manžel. "Toto nemám vyhodiť, však?" často sa ma pýta, aj napriek tomu, že pozná odpoveď. "Ty to zase na niečo použiješ." Viete ako sa vraví, pre jedného odpad, pre druhého poklad. "Necítiš sa dnes dobre?" To je jedna z ďalších otázok. "Prečo?" prekvapene na neho pozriem. "Lebo len tak nečinne sedíš a nevenuješ sa žiadnemu svojmu projektu."

    Áno, to som ja. Strašne ma baví niečo vymýšľať, pretvárať, zapletať, lepiť, uzliť, v strihaní nie som až tak dobrá, maľovať, posúvať, premiestňovať, pretvárať, recyklovať. Spomenula som všetko? Rada sa zahĺbim do takéhoto môjho sveta a na nič iné nemyslím.

    Za niekoľko týždňov sú Vianoce. Napadlo ma vyrobiť si anjelov. Veď to k tomu patrí. Teda nie pre seba, ale myslím, že by to bol i pekný darček. Len tak. Niekoho potešiť. Vtedy mám z toho najväčšiu radosť. 

    A čo vymyslím zajtra? 

    miraella
    2. nov 2021    Čítané 243x

    Nový pán doktor

    Nebola to síce klinika, ale kreslá tiež vyzerali veľmi pohodlne. Cez pootvorené okná sa predieralo niekoľko slnečných lúčov a vo vzduchu bolo cítiť, že jeseň už prišla. Miestnosť voňala po vanilke a recepčná sa pekne usmievala. Sedeli sme vedľa seba a čakali, kedy na nás príde rada.

    "Nech sa páči," zrazu sa otvorili dvere. Pán v okuliaroch okolo 45 rokov nás kývnutím jemne prešedivelej hlavy pozval do jeho kancelárie. So všetkými výsledkami testov a nádejou vo vreckách sme vošli do priestrannej bielej miestnosti. 

    Po tom, ako pán doktor zamyslene prezrel všetky papiere a dokumenty, založil rukami a pozrel na nás. "Nevidím tu žiadny veľký problém," poznamenal, "nemuseli ste sa hneď púšťať do umelého oplodnenia." Nemuseli, ale chceli lebo sme nechceli čakať. Nechceli sme byť starými rodičmi, ktorí nevládzu behať po svojich deťom a ktorých v potravinách zastavujú so slovami: "aké máte krásne vnúča." Chceli sme dieťa. A to hneď. "Poďte, pozriem sa na vás." 

    Po podrobenej prehliadke, ktorá trvala asi 20 minút, sa znova doktor usadil do svojej otočnej stoličky. "Všetko je v poriadku," skonštatoval, "dokonca prebehla ovulácia." Začudovali sme sa. Pretože podľa našich výpočtov mala byť až o päť dní. "Už vás nechcem vidieť," usmial sa pán doktor, "príďte len ak uvidíte na teste dve čiarky alebo až o šesť mesiacov." Začudovali sme sa. "Jednoducho sa nestresujte, užívajte si, veď ste ešte mladí." Pán doktor nás s týmito slovami vyprevadil a my sme od neho odchádzali s príjemným pocitom. 

    miraella
    31. okt 2021    Čítané 269x

    Nový deň

    Mala som zo seba dobrý pocit. Prestala som sa trápiť myšlienkami. Prestala som myslieť na to, prečo to nejde, prečo sa nám nedarí, prečo niekto má razom tri deti a my ani jedno. Jednoducho som to nechala plynúť. Nie, nevzdala som sa. Len som už nechcela cítiť žiadny tlak. Nehnevala som sa na nikoho a na nič. Nebola som smutná. Nebola som zúfala. 

    Manžel si spomenul na bývalú kolegyňu. Často plakávala v práci, že sa im nedarí mať bábätko. A dnes má krásneho syna. Zavolal jej. "V sobotu o jedenástej sme objednaní k jednému doktorovi," usadil sa do ratanového kresla pri balkónovom okne. Kolegyňa nám odporučila jedného doktorka, s ktorým sa jej podarilo otehotnieť a porodiť. Prirodzene. Je to síce muž, čo sa manželovi až tak nepozdávalo, ale to vôbec nevadí. Obaja sme boli veľmi zvedaví. Možno na niečo príde. Možno, ako aj tej kolegyni, nájde niečo v krvi a nadstaví liečbu. 

    Pípla mi správa. "Tento týždeň si dávame pauzu a na ďalší sa vidíme u mňa v kancelárií," po dvoch týždňoch sa ozvala naša doktorka. Prišlo mi to, že si uvedomila, že asi už nemáme v nej takú dôveru a pravdepodobne už nemáme záujem šúchať moderné kresla na jej klinike. Tú pauzu si nevymyslela ona, tú pauzu som si stanovila ja, ale postavila sa do takej pozície, že to bol vlastne jej návrh.

    Uvarili sme si dobrú večeru. Vianočný zemiakový šalát. Na trhu sme kúpili práve vylovené, čerstvé ryby. K tomu sme si otvorili víno a pustili si film. Mám pocit, že začína nová etapa. 

    miraella
    29. okt 2021    Čítané 351x

    Ostalo ticho

    Bolo mi smutno. Začala som premýšľať či tam, do vytúženého cieľa, nevedie iná cesta. Posledné mesiace sme nedýchali. Neustále návštevy na klinike, hodiny strávené na koze, modriny na bruchu, nekonečné vyčkávanie na výsledky testov, behanie po lekárňach. A tie peniaze. Naposledy za vklad embryí si klinika vypýtala v prepočte 400 euro. Nezdalo sa nám to, pretože sme predtým platili 200. Pri tomto všetkom, čo podstupujeme sú peniaze vedľajšie. Nepodstatné. Ale potom vám postupom času začína dochádzať, že vlastne platíte za vlastnú bolesť a sklamanie. Nejdem na nikoho hádzať vinu. Pani doktorka nie je čarodejníčka čo robí zázraky na počkanie. Alebo za peniaze.

    Po tom, ako sme jej poslali výsledky posledných testov, odpísala, že je to chemické tehotenstvo. Nič viac som sa nepýtala, iba som sa jej poďakovala. Čo iné som mala napísať? Odvtedy sa neozvala. Nenapísala nič utešujúce. Nenapísala, že sa vidíme u nej o týždeň. Na jej mäkkom kresle. Nenapísala, napíš mi, keď sa dostaví menštruáciu a potom sa dohodneme čo ďalej. Ostalo ticho. Vzdala to s nami?

    Už asi približne dva mesiace som pila čaj z alchemilky. Sesternica mi tiež poradila, aby som si z nej spravila tinktúru. Že vraj je to silnejšie. Našla som v chladničke ešte asi liter domáceho páleného, čo mi naši zbalili. Ešte že som to všetko nevypila. Aj keď teraz, v posledných týždňoch by sa to celkom hodilo.

    Medzi prstami som rozdrvila sušenú alchemilku na menšie kúsky. Údajne sa nemá používať kovový nôž na krájanie. Dala som ju do tmavej sklenej fľaše s korkovým uzáverom. Zaliala som alkoholom, ten môj mal statočných 52%, vďaka oci. Zmes som trochu potriasla a skryla do komory. Každý druhý deň po dobu 21 dní fľašu treba potriasť. Užíva sa nasledovne: 20-25 kvapiek trikrát za deň. Takže poctivo každý deň trasiem a čakám, kým ubehne 21 dní.

    Povedala som si, že to musím celé vypustiť z hlavy. Manželovi som navrhla, aby tak spravil aj on. Nebudeme počítať žiadne plodné dni. Ten sa trochu ofučal. On totižto má všetko prerátané, naštudované a preskúmané lepšie ako ja. On nad všetkým premýšľa viac ako ja. "Predtým, na začiatku, keď sme sa vzali, užívali sme si, nič sme nerátali. A podarilo sa nám to?" nervózne sa prechádzal po obývačke. Mal pravdu. Ani vtedy sa nám to nepodarilo. Tak čo máme robiť?

    miraella
    28. okt 2021    Čítané 198x

    Tretí pokus

    Nečakala som, že tak skoro sa zase pustíme do ďalšieho transferu. Po toľkých antibiotikách, infúziách, prebdených nociach, horúčkach, nízkom tlaku a hodín strávených na toalete. Pani doktorka bola zase plná energie, nápadov, riešení. Prišla s novým návrhom. 

    "Tentokrát nebudeme do teba pchať žiadne hormóny," usadila sa za svojím stolom. "Počkáme do ovulácie, budeme sledovať dominantné vajíčko," odpila si dôležito z kávy. "Praskneme ho a 5 dní na to do teba vložíme embryá." S manželom sme zase hltali každé jej slovo. "Tvoja maternica bude prirodzene pripravená na udržanie embrya," pokračovala. "I mne sa to takýmto spôsobom podarilo a teraz mám už 5-ročného synčeka." Zamyslela sa: "Na tretíkrát sa nám to podarilo." Zostali sme zarazení. Netušili sme, že i ona si týmto všetkým prešla. 

    Pár dní pred transferom sme boli na krvné testy. Pani doktorka si chcela byť istá, že v tele mi nezostal žiadny zápal. Ja som sa síce nebránila tomu, že by sme to odložili na ďalší mesiac. Ale ona bola tak nadšená a nedočkavá, až som cítila, že na nás trochu tlačí. Takým tým nenápadným spôsobom. 

    Vložili sme zase dve embryá. Jedno, to najlepšie vyzerajúce, ostalo ešte v laboratóriu. To posledné. Dni po transfere bežali celkom plynule. Nejako sme si už zvykli a vlastne sme len čakali na desiaty deň. Nedialo sa nič zvláštne. Cítila som, že mám zase teplotu. Pospávala som. Bolelo ma brucho. Asi na tretí deň, keď bolesť ustala, a to som sa zľakla, začala som mať v ústach nepríjemnú kovovú chuť. Neprechádzala ani po zjedení cibule, umytí zubov, pití čaju. Bola som rada, pretože som niekde čítala, že to tehotné mávajú. Hladkala som sa po bruchu, veľa som premýšľala. Začala som mať pocit, že asi to vyšlo. Konečne.

    Výsledkov testov sme sa báli. Spolu sme hľadeli na displej telefónu. Výška HCG hormónu: 16. Ešte menej ako naposledy. Mykli sme obaja plecami. Objali sme sa. Sadli sme si vedľa seba na gauč a chvíľu hľadeli pred seba. "Už si môžeš dať kávu," pohladil po kolene a jemne sa na mňa usmial. Tá mi veru poriadne chýbala. 

    Doktorka povedala, že to to bolo chemické tehotenstvo. Netreba robiť ďalší krvný test. 

    Muž zodvihol hlavu. Prešiel ku oknu a zahľadel sa niekam pomedzi koruny stromov tancujúce vo vetre. "Je čas na zmenu doktora."

    miraella
    26. okt 2021    Čítané 252x

    Máme jeden druhého

    Samozrejme, hnevala som sa na celý svet. Najmä však na seba. Modlila som sa. Prosila som Boha, aby mi ukázal tu správnu cestu. Plakala som. Utierala si slzy a vravela si, že to bude dobré. Potom som bola vďačná. Za to, že mám tak dobrého manžela a rodinu. Za podporu a lásku. 

    Zjedla som celú čokoládu. Na tom som si dala balík čipsov a celé to zapila dvoma kapučínami s poriadnou penou. S manželom sme si povedali, že máme jeden druhého a aj keby náhodou sa nám to nepodarí, adoptujeme si ďalšieho kocúra. 

    Snažili sme sa na to veľmi nemyslieť. Pani doktorka nám dala pauzu. Ja som šla na Slovensko za rodinou. Po dvoch rokoch som sa konečne dostala domov. Veľmi mi chýbali. Strávili sme veľa príjemných chvíľ a dobre mi to padlo. Potom sme šli s manželom na zameškané medové týždne. A celé by to malo skončiť takto: po návrate z dovolenky som si na teste našla dve čiarky. Nebolo to tak. Domov som sa vrátila so zápalom ucha a črevnou virózou. 

    miraella
    26. okt 2021    Čítané 216x

    Modlitba k Bohu

    "Pane Bože, prečo sa na nás hneváš? Čo robíme zle? Počuješ ma? Počuješ, ako každý večer k Tebe volám a prosím Ťa? Počuješ môj hlas?

    Povedz mi, prosím, čo robím zle. Čo mám robiť? Ja už neviem...Už nevládzem...

    Odpusť mi. Prosím Ťa, neodvracaj od nás svoju tvár. Netresci nás. Neopúšťaj nás. A zmiluj sa nad nami. Možno neprišiel ešte ten správny čas. Možno ešte nie sme pripravení. Prosím Ťa, nenechaj nás blúdiť v zúfalstve. Ukáž nám tu správnu cestu. Poteš nás. Ty vieš, kedy je ten správny čas. Vkladáme sa do Tvojich rúk.

    Amen.

    miraella
    25. okt 2021    Čítané 250x

    Druhý pokus

    Boli sme trochu smutní. Na jednej strane sme vedeli, že ešte máme 5 embryí, no na druhej strane sme mali aj obavy. Ak umelé oplodnenie je poslednou šancou otehotnieť, čo budeme robiť, ak sa to nepodarí? Kam pôjdeme ďalej? Je to už koniec cesty?

    Pani doktorka nám dodávala nádej. Zase a znova. A my sa namotali. Zase a znova. Čo nám iné ostávalo? Nezaháľali sme ani minútu a hneď sme sa hrnuli do druhého pokusu. Postup bol presne ten istý: hormóny, injekcie, plný mechúr, vloženie embryí. Tentokrát však doktorka trochu narezala stenu maternice a embryá umiestnila k rezu, aby sa ľahšie uchytili.

    Po zákroku som ešte niekoľko minút ležala. Priniesli nám dokumenty aj s fotografiou embryí. Že vraj boli po rozmrazení veľmi živé. Dokonca si ich pani doktorka i odfotila pre svoje prezentácie. Manželovi som povedala, že tentokrát to vyjde. Jednoducho som to tak cítila. Rozplakal sa.

    V škôlke som si vzala týždeň voľna. Nebola som až tak prehnane opatrná ako pri prvom vkladaní. Chodila som síce pomaly, schody som obchádzala a dávala som si aj pozor, čo jem. Žiadne štipľavé, polotovary, ananás, ani nič čo rozširuje cievy. Ani manžel ma toľko neobskakoval a nekontroloval každú minútu čo robím. Cítila som sa unavená, pospávala som a mala som zvýšenú teplotu. Povedala som si, že asi to teda vyšlo.

    Krvný test sme sa rozhodli spraviť deň vopred. Nemám rada to čakanie na výsledok. Vždy sa mi potia dlane, keď na webovej stránke sa objaví záložka s hotovým výsledkom. "Poďme teda na to," povedal manžel, objal ma okolo pliec a klikol na odkaz. Postupne posúval dole a zrazu na nás zasvietilo číslo 19! Neverila som vlastným očiam. Manžel sa rozplakal. Neskutočne sa radoval. Ja som stále tomu nemohla uveriť. Výsledok sme poslali pani doktorke. Jej odpoveď znela: "Číslo by malo byť vyššie, o dva dni spravte ďalší test." Moje nadšenie spľaslo. Manžel začal niečo študovať na internete a utešovať ma, a seba presviedčať, že som TEHOTNÁ.

    O dva dni sme znova šli na krvné testy. Z čísla 19 bolo číslo 16. Skorý potrat. Boli sme nahnevaní, unavení, nešťastní, demotivovaní, bezradní. Pani doktorka nás utešovala, že pravdepodobne by bábätko nebolo zdravé. Telo sa rozhodlo ho nevyživovať. Okrem toho, ešte máme 3 embryá. Takto skončil náš druhý pokus.

    miraella
    23. okt 2021    Čítané 1678x

    Prvý pokus

    Cysta bola vonku. Maternica zahojená a pripravená. Vlastne som sa čudovala, ako moje telo dokáže zniesť toľko hormónov. Nikdy predtým som nebrala žiadnu antikoncepciu, žiadne iné podporné látky. A teraz taký nával. Nebola som ani náladová, nervózna či nevrlá, moje telo si asi zvyklo.

    Zase som ležala v tej istej nemocnici. Nohy roztiahnuté, mechúr plný, naľavo odo mňa malá čierna obrazovka, nad hlavou obrovské svetlá. Sestričky okolo mňa poletovali a jedna z nich mi behala po bruchu s ultrazvukovým prístrojom alebo čo to je za čudo. Ja som si len v duchu vravela, nech tá doktorka už konečne príde lebo sa im tu skutočne na tej koze pomočím.

    "Ako sa dnes máme?" pani doktorka sa objavila vo dverách a usadila sa tak, aby mala výhľad priamo na moju viete čo. "Prineste ich," natiahla si rukavice, vyčistila ma a zakričala na jednu zo sestričiek. "Ideme vložiť dve embryá," žmurkla na mňa, "ale oficiálne, i na dokumente, bude napísané len jedno." Tu je totižto nelegálne vkladať viac ako jedno vajíčko ženám pod 35 rokov. S pani doktorkou sa dopúšťame kriminálnej činnosti. Páči sa mi, aj keď väčšinou vždy mešká.

    Trvalo to asi 5 minút. Na izbe ma už čakal manžel. Dobehla i naša pani doktorka. Popriala nám veľa šťastia, vysvetlila, ako brať lieky a pichať injekcie, zamávala nám a bežala na ďalšiu operáciu. Ako zatvorila dvere, manželovi sa tisli slzy do očí. On patrí medzi tých citlivejších a často si pri ňom pripadám ako tvrdá ženská bez akýchkoľvek emócií. Nie som taká. Plačem, keď ma nikto nevidí. Ale je pravda, že tak ľahko ma nič nedojme. Po tejto etape nášho života sa to asi zmení. 

    Domov sme šli rýchlosťou 40 kilometrov za hodinu. Manžel obchádzal každú jamu na ceste, aby nám to náhodou zo mňa nevypadlo. V škôlke som si vzala pár dní voľno. Prvé dva dni som skôr ležala. A keď som sa aj postavila, šla po pohár vody, držala som si brucho. Bála som sa kýchnuť, zohnúť, robiť veľké kroky, dvíhať ruky, nahlas rozprávať, rýchlo prehĺtať, prudko sa otáčať. Tie, ktoré to zažili, asi vedia, o čom hovorím. Všetko to však bolo márne...Krvný test vyšiel negatívny. Teda hladina HCG hormónu bola presne nula.

    miraella
    22. okt 2021    Čítané 248x

    Bye bye cysta

    Žiadna sláva sa však v daný mesiac nekonala. Pani doktorka nechcela nič riskovať, preto navrhla, aby sme s vložením embryí počkali do ďalšieho cyklu. Necháme maternicu trochu vydýchnuť, skontrolujeme hladinu hormónov a potom sa pustíme do vkladania. Trošku sme boli sklamaní lebo sa nám už nechcelo čakať. Chceli sme jednoducho všetko hneď a rýchlo. 

    Prešlo pár týždňov a my sme zase zavítali na kliniku. Pani doktorka vybehla zo svojej kancelárie a veselo nás privítala. Asistentka ma zaviedla do miestnosti a ja som sa zase uložila do klasickej polohy na "obľúbenej" koze. 

    "Tá cysta je tam stále. A je dosť veľká," pozrela na nás a preložila si nohy. "Musíme ju dať von," pokračovala pani doktorka, "bude to pre mňa jednoduchšie zaviesť embryá do maternice." Ach, ďalší mesiac čakať? Zase? Už mi to pripadalo ako nekonečný príbeh. Nastalo ticho. Muž ma stisol za ruku a jemne sa usmial. Vtom doktorka zdvihla hlavu. "Zajtra čo robíš?" Zostala som v pomykove. Ideme si spolu sadnúť na kávu? "Vyberieme tú cystu." neverila som vlastným ušiam. "Zavolám do nemocnice, spravíme dnes rýchlo predoperačné vyšetrenia a zajtra sa jej konečne zbavíme." Máme veľmi akčnú pani doktorku, čo vám poviem. 

    Otvorila som oči. Zbadala som biely strop. Ovial ma jemný vánok a začula som aj štebot vtákov. Vtom som zacítila neskutočnú bolesť v podbrušku. Začala som sa zvíjať, stískať v dlani vankúš. "To prejde, vydrž, zavolám sestričku," utešoval ma manžel. Ja by som v tej chvíli najradšej oškrábala omietku zo stien nechtami. Neskutočná bolesť. 

    Cysta bola vonku. Pár nocí som sa budila a pochodovala hore dole po byte, aby som utíšila pichanie a tlak. Prešlo to. Muselo lebo sme chceli predsa bábätko. Kázala som mojej maternici, prosila som ju, aby sa dala rýchlo dokopy a bola pripravená na transfer. 

    miraella
    21. okt 2021    Čítané 279x

    Preživší

    Z 27 vajíčok vybrali nakoniec 15. Tých najkvalitnejších. Bolo mi ľúto tých zvyšných, ktoré sa nedostali do užšieho výberu, ale teraz sme sa sústredili na podstatne dôležitejšie veci. Každé ráno som sa budila s veľkým otáznikov v hlave - koľko ich prežije? Po ceste do škôlky som si predstavovala, ako na piaty deň ich je stále 15. Kvalitných, veselých, životaschopných embryí. No ale čo potom s toľkými? Veď toľko detí neuživíme. Rozdáme ich. V takomto rozpoložení vás už napadajú kadejaké hlúposti. A čo ak neprežije ani jedno?

    Pamätám si prvú správu som dostala, keď som medzi hodinou angličtiny a výmenou zababraného trička od jahodovej marmelády odskočila na záchod. Na displeji telefónu sa objavila správa od pani doktorky a znela: "Máme 15 embryí a krásne sa delia." Pridala k tomu i srdiečko. Hneď som vytočila manželovo číslo a podelila som sa s ním o túto skvelú správu.

    Na piaty deň ich bolo 11. Pani doktorka povedala, že im dáme ešte jeden deň, aby sa vyselektovali len tie najkvalitnejšie. Ostalo nám 7 utešených kúskov. A my sme boli šťastní. Po tom, ako sme počuli smutné príbehy o nedostatočnom počte embryí alebo o tom, ako žiadne neprežilo, sme sa naozaj radovali a boli sme vďační. Pani doktorke, mojej maternici a vede. Teraz už len ich tam vložiť. 

    miraella
    21. okt 2021    Čítané 224x

    Jedno vajíčko, dve, tri, štyri

    Samozrejme, nič sa nedialo. Žiadna radosť z dvoch čiarok. A tak veľa sme vkladali do toho sebeckého vajíčka. No nevadí. Už sme si zvykli. Pokračujeme ďalej. Veď umelé oplodnenie to vyrieši a tie dve čiarky sa tam jednoducho objaviť musia. Aj keby ich tam mám sama dokresliť.

    Pani doktorka nič nenechávala na náhodu. Keď som spomínala, že sme k nej chodili často, tak tentokrát sme tam boli ešte častejšie. Stále. Či to bolo v stredu o siedmej večer alebo v nedeľu na obed. Už sme si v čakárni dokonca obľúbili jedno kreslo, a keď náhodou tam na ňom niekto už sedel, tvárili sme sa urazene. 

    Boli sme presvedčení, že tento mesiac ideme na to. Vajíčka pekne všetky rovnako narastú, pani doktorka ich odoberie, oni sa budú poslušne deliť, rásť a šup s nimi do mojej maternice, so zvyškom do mrazničky. Aké jednoduché, však? Injekcie som si poctivo pichala. Brucho som mala také nafúknuté, že podľa mojich odhadov som tam mala minimálne 36 vajíčok vo veľkosti tých slepačích. Takže žiadne malé čierne, ale široké tričko s Mickey Mousom, ktoré ocenili najmä deti v škôlke.

    Tentokrát sme sa nemýlili. Ležala som na nemocničnej posteli s rukami preloženými na bruchu. Pribehli sestričky a už ma viezli na sálu. Tešila som sa. Pretože som vedela, že len tak nečinne nečakáme na zázrak a snažíme sa tomu dopomôcť. Že je tu nádej. A že veda je tak vyspelá a pomôže nám dostať sa do vytúženého cieľa. 

    Prebudila som sa v nemocničnej izbe. Vo dverách sa objavil manžel s prekvapeným výrazom. Ani si poriadne nestihol vonku dať cigaretu na ukľudnenie a už som bola späť. "Tak," prišla i pani doktorka, "všetko prebehlo hladko a bez problémov," Usmiala som sa. "Vybrali sme 27 vajíčok," usadila sa vedľa mňa na posteľ. Tak to som nebola až tak vedľa s tými počtami. 

    Bol to len začiatok. Počet pekný, ale uvidíme, koľko z nich vyberú a koľko z nich prežije. Ostávalo nám len čakať. Ako vždy. 

    miraella
    20. okt 2021    Čítané 307x

    Sebecké vajce

    Zvykla som si aj na tie nepríjemné injekcie. Prvú mi pichol manžel, ale keď som videla, ako ho pri tom zatackalo, radšej som sa do toho pustila sama. Na ňom ostala príprava. Zatriasť ampulkou, tekutinu dostať do injekcie, vymeniť hrubú ihlu za tenšiu. Nasledovalo meranie dvoma prstami, stlačenie kože, nádych, vpich, výdych. Raz napravo od pupka, potom zas naľavo. Nebolo to až také dramatické, ako to znie, ale niektoré injekcie fakt štípali. A tie obrazce v podobe modrín vo farebnej škále od bledožltej, cez zelenú, modrú až po sýtu purpurovú nevyzerali veľmi vábne. Nohavice a sukne som nosila pod pupkom alebo vysoko nad, doma radšej žiadne. 

    Nastal ten deň. Boli sme veľmi zvedaví a čakali sme, kedy sa na obrazovke objaví aspoň 20 veľkých vajec pripomínajúcich mini balóny. Uložila som sa do klasickej polohy na koze. Pani doktorka tiež neskrývala nadšenie. To však spľaslo po prvej minúte. "Hm, obleč sa a porozprávame sa," povedala mi a zase ma potľapkala po kolene. 

    Manžel už sedel v kresle. Usadila som sa aj ja. "Máme tu jedno dominantné vajíčko," oznámila nám, "ostatné nenarástli, takže tento cyklus, bohužiaľ, vajíčka odobrať nemôžeme. Bolo by zbytočne vybrať len to jedno." Bola som sklamaná. Ale i nahnevaná. Na to sebecké vajce, ktoré odobralo všetky hormóny a nepodelilo sa s ostatnými. 

    "A chcela by som ťa zbaviť aj tej cysty pretože narástla." Moja drahá cysta sa totižto pri ovulácii zväčšovala a po nej zase scvrkávala. Pani doktorka nám navrhla, že zase sa tento cyklus pustíme do organizovaných posteľových aktivít, praskneme to sebecké vajíčko a ak sa zase nevydarí, budúci mesiac vyberieme cystu a potom zvýšime dávku hormónov a odoberieme vajíčka. Zaúkolovaní sme sa vybrali domov.

    miraella
    20. okt 2021    Čítané 852x

    Nezvaný hosť

    Vybrali sme sa k našej doktorke. Už asi po 186krát. Navliekla som si papierovú sukňu a tie tenké papuče, z ktorých mali tuším len univerzálnu veľkosť. Natiahla som sa na kozu, rukami podoprela hlavu a zahľadela sa na čiernu obrazovku pred sebou. Pani doktorka vošla do miestnosti, potľapkala ma po kolene a natiahla si rukavice. Žmúriac hľadela na obraz mojej maternice a niečo tam začala pomocou myšky počítača premeriavať. Vitaj, cysta!

    Bola ešte malá. Zopár milimetrov. Aj tak sa mojej doktorke veľmi nepáčila. Samozrejme, že ani mne, ale nechcela som už nič odkladať a psychicky som bola pripravená na umelé oplodnenie aj s tými všetkými injekciami a vecami okolo toho. "Nie je to až taký veľký problém," poznamenala doktorka a pritom hľadela do počítača, "ale radšej by som bola keby ju dáme von." To znamenalo ďalší mesiac odklad. Potom sa otočila a vzala do rúk veľkú knihu. Sadla si pred nás a na obrázkoch nám začala vysvetľovať, ako vlastne umelé oplodnenie prebieha. Ja som to mala naštudované v troch jazykoch. Perom behala po šmykľavých stránkach knihy a my sme sústredene na ňu hľadeli. 

    Pani doktorka nám všetko podrobne vysvetlila. Napísala nám recept, názorne ukázala, ako treba pichať injekcie- hormóny na zväčšenie vajíčok a pekne sa s nami rozlúčila s termínov ďalšej prehliadky. 

    miraella
    20. okt 2021    Čítané 480x

    Rozhodnutie

    Dni plynuli, týždne bežali, peniaze sa z účtov tratili a známi, ľudia v okolí sa viac vypytovali. Nikomu sme o tom nevraveli. Veď nie je sa čím chváliť. A nie je to ani na hanbu. Len o takýchto veciach sa ťažko rozpráva. A keď predsa len raz začne o tom rozprávať, nemá to konca kraja. Vedeli to len najbližší. Už to nebola len náhoda, že sa nám to nedarí, už to bol problém. A dobre sme si to uvedomovali.

    Po ďalšom neúspešnom IUI, moja mamina prišla s tým, aby sme skúsili umelé oplodnenie. Muž vravel, že je to ešte skoro, že je to úplne posledná možnosť. Doktorka tiež ešte chcela trochu počkať. "Možno tam u vás v Rusku sú ženy vo veku 33 považované za staré, ale tu sa väčšinou takéto veci riešia až po 38." Zvykla som si na to, že si myslí, že som Ruska. To nie je podstatné. 

    Bola som trochu vystrašená. Samozrejme som si niečo prečítala o umelom oplodnení. Mala som obavy najmä z ovariálneho hyperstimulačného syndrómu, z tých injekcií, anestézie. Na jednej strane som sa skutočne bála, ale na druhej strane som tento zákrok chcela podstúpiť. Veď moja doktorka je skúsená, uznávaná. A ešte k tomu dobre vyzerá. Padlo rozhodnutie: Ideme do toho!

    miraella
    20. okt 2021    Čítané 439x

    Ani takto to nejde

    Prešlo asi pol roka. Podrobila som sa mnohým vyšetreniam. Skúsila som diétu, dodržiavali sme všetky pokyny. Čítali sme, študovali, pýtali sa. V hlave sme mali len jednu jedinú vec: CHCEME DIEŤA. Lenže ako? Dobre, pol roka nie je až taká strašne dlhá doba. Slabšie povahy by možno už pravidelne večer plakávali do vankúša. No my sme sa držali. Plakávala som len keď sa dostavila. Veď viete čo.

    V škôlke okolo vás lieta 30 detí a vy si jednoducho neviete zaobstarať ani to jedno. Samozrejme, nie sú všetky od jednej matky, ale predsa vás to tam niekde vzadu v hlave škrie. K pohodovej nálade a pozitívnemu mysleniu mi nepridávali ani nedeľné telefonáty s babkou, ktorá mi vlastne chcela pripomenúť, že by už rada bola prababkou. Aby sa toho dožila. Je to v poriadku. A má pravdu. 

    Ale boli ešte ďalšie možnosti. Nie sme na konci cesty. Pani doktorka navrhla umelú insemináciu. My sme boli nadšení. Áno, presne, takto by to mohlo vyjsť. Muž mal trochu obavy. Čo ak zrovna v čakárni budú dvaja potenciálni oteckovia s rovnakým menom? Čo ak popletú materiál? Ja som sa smiala. A viete čo, veru boli. Mužove meno je veľmi zriedkavé, a predsa sa pri volaní sestričky postavili dvaja. Manžel bol viac v strese ako ja a radšej sa uistil i u pani doktorky, že má ten správny - náš materiál.

    Ležala som na koze. Tak ako zvyčajne. Pani doktorka do mňa jemne vkladala mužove spermie. Videla som na monitore dlhé biele čudo ako si to šinie mojou maternicou. Za šesť sekúnd bolo po všetkom. Pohladila ma po bruchu, povedala, aby som ešte 20 minút poležala a poslala nás domov. A zabalila nám do tašky i poriadny kus nádeje.

    Zase mi ostali oči pre plač. Nestalo sa to. Nepodarilo sa to. A ja som premýšľala, čo teda bude ďalej. Dá sa ešte niekam ísť?

    miraella
    19. okt 2021    Čítané 1144x

    Diéta - nie dieťa

    Nevzdávali sme sa. Nie kvôli našej pani doktorke, jednoducho sme verili, že sa nám to podarí. Čoskoro. Ruka v ruke a so sklopenými ušami sme nakráčali do tej super modernej vyvoňanej kliniky a usadili sa na tmavomodrý gauč. Pani doktorka už nemala rúško. Asi sme jej už neprišli ako cudzí. Vyzerala, ako keby zrovna prišla z hodiny pilatesu. Zahniezdila sa na svojej stoličke a pohodila do pľacu nápad s diétou. A hneď bezlepkovou a bezlaktózovou. No, a ja som začala premýšľať, čo vlastne budem jesť. A tri týždne. To zvládnem, povedala som si. 

    Na gaučoch v klinike sme vysedávali čoraz viac. Vajíčka sme obzerali, merali, skúmali, maternicu študovali, prehliadali každý jeden jej kút a zátišie. Zase injekcia, nútené posteľové hrátky, pri ktorých som myslela, že manžel dostane zástavu srdca. Nekonečné vylihovanie s nohami dohora, čakanie, pozorovanie sa, dúfanie, že tentokrát sa tá červená armáda nedostaví.

    V škôlke mi kolegyne povedali, že som schudla. Vypytovali sa, akú diétu to držím. Vymyslela som si červené fľaky. Kožná doktorka nevie, z čoho to je a tak mi nakázala diétu. A čo som mala povedať? Že sme neschopní splodiť dieťa? Že už začíname byť zúfalí? Že nič nepomáha a nás už nebaví sexovať na povel? 

    miraella
    19. okt 2021    Čítané 1333x

    Svitla nová nádej

    S príchodom každej menštruácie sa zmenšovala i naša nádej. Začali nám v hlave hmýriť otázky: "Prečo my? Ako to, že to nejde? Stane sa to vôbec niekedy?" A to sme nevedeli, že nie sme ešte ani poriadne na začiatku...

    Naša dokonale upravená doktorka, z ktorej pozitívna energia priam sršala, neustávala. Stále do nás hučala, že nakoniec sa to podarí. A my sme vždy z jej kancelárie vychádzali s tým, že tento mesiac to určite vyjde. Jednoducho nám počarovala a my sme sa vždy po jej  návšteve vracali domov o pár desiatok eur ľahší, ale s oprášenou nádejou.

    "Tentokrát to skúsime takto," usadila sa za svoj počítač a zamyslela sa. My sme hltali každé jej slovo. Že vraj tomu trochu dopomôžeme. Sama pani doktorka praskne dominantné vajíčko. Niečo načarbala na kus papiera a poslala nás do najbližšej lekárne. Inštrukcie zneli takto: kúpte túto injekciu a dva prsty od pupku si ju pichni. Do 36 hodín vajíčko praskne a vtedy treba začať konať. Vychádzalo to na piatu ráno. Manžel prevrátil očami. Už teraz tento naordinovaný sex mu nebol po vôli. Nečudujem sa. Úprimne, ani mňa to už nebavilo. Všetko to, o čom celá táto aktivita je, zrazu vyprchalo. Už to bolo nie, že chceme, ale že musíme. A basta. "Otvorte si k tomu vínko a pustite sa do toho," povedala. Pozreli sme sa na seba. To asi žartuje, nie? V pondelok ráno o piatej si máme k sexu dať vínko? 

    Všetko sme splnili do bodky. A viete čo? Menštruácia prišla. Znova.

    miraella
    19. okt 2021    Čítané 320x

    Ideme ďalej

    A zamotali sme sa do toho ešte viac. Úplne až ponorili. Neboli sme v tom však sami. Už aj pani doktorka s nami poctivo rátala plodné dni, a dokonca nám začal organizovať i naše posteľné hrátky. Ak sa to tak dalo ešte vôbec nazvať. Boli sme u nej častejšie ako na veľkých týždenných nákupoch a ja, keď som zbadala kozu, už som automaticky roztvárala nohy. Ale cítili sme, že to má pod kontrolou. Že takto to má byť. Neustále prehliadky, sledovanie hrúbky maternice, veľkosti vajíčok, ich počet. Avšak stále nič. 

    Hormonálne testy sme mali za sebou - diagnóza sa nezmenila, PCOS. Ale údajne žiadna veľká tragédia. Má to každá druhá a môj level nie je veľmi vysoký. Pani doktorka nás poslala na vyšetrenie priechodnosti vajíčkovodov. Išla som tam s obavami, lebo samozrejme, človek si predsa na internete prečíta, čo to obnáša. A niekedy je lepšie radšej nič nečítať. Výsledok: všetko v poriadku. Aj muž si dal spraviť spermiogram. Výsledok: všetko v poriadku. Teraz som nevedela, či sa mám tešiť alebo plakať. Všetko je jednoducho tak, ako má byť. Žiadny problém, chyba. Ale ono to stále nejde. 

    Naša optimistická pani doktorka s vybieleným chrupom to nevzdávala. Oceňujem. Stále nám dodávala nádej. Veď je to v náplni jej práce, či? My sme poctivo šúchali moderné gauče v čakárni kliniky minimálne osemkrát do mesiaca. Dokonca i recepčné a asistentky sa naučili vyslovovať moje meno. Ideme ďalej. 

    miraella
    18. okt 2021    Čítané 443x

    Doktor č. 2- klinika

    Tabletky som poctivo jedla, vyhýbala som sa v potravinách regálom so sladkosťami na 100 metrov, kalendáre s poznámkami na A4 sa hromadili v odpadovom koši. Naše dni sa rátali na ovulačné testy a mesiace na nešťastné príchody menštruácie. Už sme si obaja prestali myslieť, že pani doktorka je super hrdinka a zázračne nás vytrhne z tohto nášho začarovaného kruhu. Už sme k nej nešli. Trochu nás nahnevala s akou eleganciou a ľahkosťou nás odpinkala. Už som ani neverila tým kvetom, čo mala na stole, a dokonca som bola presvedčená, že si ich kúpila sama, aby svojich pacientov usvedčila o tom, aká je úspešná.

    Manžel zobral telefón a obvolal niekoľko známych. Že vraj kúsok od nás je veľmi známa klinika. A bábätká sa tam rodia na bežiacom páse či máš PCOS, si stará alebo muž nemá kvalitný materiál. Tam nám určite pomôžu. Veď to povedala žena jeho kamaráta a aj jeho kolegu. A majú už krásne detičky. Neváhali sme. Tu však musím poznamenať jeden dôležitý fakt- nežijeme na Slovensku. 

    S veľkou nádejou, nadšením a očakávaniami sme si zajednali termín u doktorky. Už na recepcii nás zahalila opojná vôňa. Ako keby zrovna niekto tam vedľa výťahov žehlil čerstvo vypranú bielizeň. Mramorové schody nás vyviedli na prvé poschodie. Usadili sme sa v priestrannej čakárni, ktorá skôr pripomínala hotelovú halu. Nakukla som do jednej z ordinácii. Veľký konferenčný stôl, tlmené svetlá, mäkký, na pohľad pohodlný gauč v smaragdovej farbe, obrovské vázy s umelými kvetmi. Za dverami z mliečneho skla sa zaleskli monitory, veľké obrazovka a kohosi maternica s práve dozrievajúcim vajíčkom. Keď sa ocitnete na takomto príjemnou mieste, tak máte pocit, že po prvej návšteve otehotniete. 

    Pani doktorka dokonca vedela po anglicky. Veľmi milé prekvapenie. I cez rúško bolo vidieť, že sa usmieva. Vtedy aj mne naskočil úsmev na tvár, aj keď som videla zoznam testov a faktúru za prvú návštevu. Prehodila blond vlasmi na druhú stranu a dala mi svoju vizitku so slovami: "Hocikedy mi napíš správu. Keď ťa niečo napadne, keď ti skončí menštruácia, keď budeš niečo potrebovať." S týmito slovami a pocitom, že tak teraz sme už určite na tom správnom mieste, sme vykročili domov.

    miraella
    18. okt 2021    Čítané 375x

    Doktor č. 1

    Po 15 minútach strávených na koze nás poslala na hormonálne testy, ktoré boli za hodinu hotové. Dali sme si v nemocničnej kaviarni kávu a obaja sme sa zhodli na tom, že pani doktorka je sympatická. Sestrička sa mi veľmi nepozdávala. Po tom, ako mi povedala, že na 37 vyzerám super, to som mala 32 - zrejme matematika nebola jej silná stránka, celý čas sa nepohla od doktorky a počúvala každé slovo. Asi bola len jednoducho zvedavá. 

    Že by som mala schudnúť, povedala doktorka pri tom, ako jemne položila papier s výsledkami na stôl prezdobený orchideami a črepníkmi s bonsajmi. Asi od spokojných pacientov. Zrejme aj to ma pravdepodobne utvrdilo v tom, že sme na správnom mieste. Zostala som zarazená. Veď, preboha, nemám nadváhu. Dobre, nie som chudá ako tie hladné slečny z tituliek časopisov, ale zase nepatrím medzi tie obézne. A vtedy padlo prvýkrát slovné spojenie: PCOS. Máte ho aj vy. Nevedela som, čo to je. Ochotná pani doktorka nám predpísala kyselinu listovú vo forme nejakých tabletiek a s úsmevom nás vyprevadila. Veď bábätko sa vám podarí. Papkajte vitamíny, súložte, schudnite a keby niečo, zase príďte. Sestrička nám zamávala na odchod a čauko. Boli sme vybavení.

    miraella
    18. okt 2021    Čítané 387x

    Ako to celé začalo

    Začalo to slovami: "Pustime sa do toho." Viete, čo mám na mysli. Jednoducho posteľová rozkoš končiaca sa bolestivým pôrodom a krásnym pocitom užitočnosti v znamení matky. Lenže, náš príbeh presne takto začal, ale tým "happy endom" sa neskončil. Teda, dúfam, že ZATIAĽ sa ešte tak neskončil.

    Myslel si, že sa to hneď podarí. A ja tiež. Aj keď som nemala predtým páru, ako presne funguje ovulácia a čo sú to plodné dni. A to už mám svoj vek. Pochopila som to až vtedy, keď sme si na chladničku s magnetkou z dovolenky z Talianska pripli ručne písaný kalendár. Poznámky boli nasledovné: krížik znamenal, že sme makali na novom člene rodiny, krúžok zase značil plodné dni, no a M, samozrejme, bolo to najhoršie - červená armáda. Začalo to júnom. Pokračovalo to ďalšími načarbanými pondelkami a číslami až do októbra. Nešlo to. Nedarilo sa. Taká poloha, oná poloha, čím väčší vankúš pod zadkom, tým lepšie, nohy hore dve hodiny, na záchod až po troch. Nič. Ideme k doktori. 

    miraella
    18. okt 2021    Čítané 455x

    Mám PCOS

    Mám PCOS. Kedy sme sa zoznámili? Asi pred dvoma rokmi. Nebolo to vôbec emotívne stretnutie. Keď to na mňa doktorka vybalila, mávla som rukou. Popravde, veľmi som jej nerozumela. Nikdy som predtým o syndróme polycystických vaječníkov nepočula. Verte mi, doteraz si nepamätám presný názov, aj pri písaní tohto článku som si ho musela vygúgliť. 

    Nie som jediná, viem. Ale týka sa to aj mňa. Hlavne mňa. A teraz mi to už nie je jedno. Že vraj mám spodnú hranicu. Žiadna katastrofa. Deti budem mať, povedala doktorka. Nakoniec sa to podarí. Ale kedy? Koľkokrát budem rátať plodné dni? Koľko mesiacov budem so slzami v očiach pozerať na krabičku tampónov? Koľkokrát budem hľadať príčinu? Koľkokrát sa budem pýtať prečo?

    A viete čo? Hnevám sa. Raz na celý svet, raz na matku, ktorá tlačí v kočíku rozkošné dieťa s červenými líčkami, inokedy na seba a hnevala som sa aj na Boha. Odpusť mi. Som veriaca. A modlím sa každý deň. Je ľahké uhádnuť za čo. Už ako malá školáčka som každý večer pred spaním spínala ruky a hľadela do neba so slovami: "Pane Bože, nech nie sú vo svete vojny, ochraňuj moju mamičku a ocinka, prosím Ťa, nech dostanem jednotku z písomky z fyziky, nech ja i sestra, keď raz vyrastieme, môžeme mať vlastné deti." 

    Vravia, nemysli na to. Tiež hovoria, zamestnaj sa niečím, choď na dovolenku, nájdi si nový koníček. Kiež by to bolo také jednoduché...Roky utekajú, všetko naokolo sa množí a ja len stále dúfam.