Diéta - nie dieťa

Nevzdávali sme sa. Nie kvôli našej pani doktorke, jednoducho sme verili, že sa nám to podarí. Čoskoro. Ruka v ruke a so sklopenými ušami sme nakráčali do tej super modernej vyvoňanej kliniky a usadili sa na tmavomodrý gauč. Pani doktorka už nemala rúško. Asi sme jej už neprišli ako cudzí. Vyzerala, ako keby zrovna prišla z hodiny pilatesu. Zahniezdila sa na svojej stoličke a pohodila do pľacu nápad s diétou. A hneď bezlepkovou a bezlaktózovou. No, a ja som začala premýšľať, čo vlastne budem jesť. A tri týždne. To zvládnem, povedala som si. 

Na gaučoch v klinike sme vysedávali čoraz viac. Vajíčka sme obzerali, merali, skúmali, maternicu študovali, prehliadali každý jeden jej kút a zátišie. Zase injekcia, nútené posteľové hrátky, pri ktorých som myslela, že manžel dostane zástavu srdca. Nekonečné vylihovanie s nohami dohora, čakanie, pozorovanie sa, dúfanie, že tentokrát sa tá červená armáda nedostaví.

V škôlke mi kolegyne povedali, že som schudla. Vypytovali sa, akú diétu to držím. Vymyslela som si červené fľaky. Kožná doktorka nevie, z čoho to je a tak mi nakázala diétu. A čo som mala povedať? Že sme neschopní splodiť dieťa? Že už začíname byť zúfalí? Že nič nepomáha a nás už nebaví sexovať na povel?