Rozhodnutie

Dni plynuli, týždne bežali, peniaze sa z účtov tratili a známi, ľudia v okolí sa viac vypytovali. Nikomu sme o tom nevraveli. Veď nie je sa čím chváliť. A nie je to ani na hanbu. Len o takýchto veciach sa ťažko rozpráva. A keď predsa len raz začne o tom rozprávať, nemá to konca kraja. Vedeli to len najbližší. Už to nebola len náhoda, že sa nám to nedarí, už to bol problém. A dobre sme si to uvedomovali.

Po ďalšom neúspešnom IUI, moja mamina prišla s tým, aby sme skúsili umelé oplodnenie. Muž vravel, že je to ešte skoro, že je to úplne posledná možnosť. Doktorka tiež ešte chcela trochu počkať. "Možno tam u vás v Rusku sú ženy vo veku 33 považované za staré, ale tu sa väčšinou takéto veci riešia až po 38." Zvykla som si na to, že si myslí, že som Ruska. To nie je podstatné. 

Bola som trochu vystrašená. Samozrejme som si niečo prečítala o umelom oplodnení. Mala som obavy najmä z ovariálneho hyperstimulačného syndrómu, z tých injekcií, anestézie. Na jednej strane som sa skutočne bála, ale na druhej strane som tento zákrok chcela podstúpiť. Veď moja doktorka je skúsená, uznávaná. A ešte k tomu dobre vyzerá. Padlo rozhodnutie: Ideme do toho!