Dostavila sa. Najskôr tak nesmelo, ale nakoniec predsa len to bola ona. Menštruácia. Vitaj teda. A zase ma s ňou dobehol i smútok a štipka zúfalstva. Spomenula som si na spolužiačku, ktorá vždy neoblomne tvrdila, že ona deti mať nechce. Včera som videla vianočné fotografie jej rodiny s manželom na rukách so štvorročným chlapcom a ona držala v náručí pol ročné bábätko. Potom tu máme druhú kamarátku, čo ani nevedela ako poriadne vyzerá jej gynekológ, pretože k nemu chodila raz za tri roky. S miernou nadváhou, bez žiadnych diét na prvý šup dievčatko, ktoré už chodí do piatej triedy. No a v modrom kočíku si vozí kučeravého chlapca.
Chce sa mi jednoducho kričať z celého hrdla. Je to nespravodlivé. Premýšľam, čo som komu spravila alebo komu ublížila. Samozrejme, teším sa so všetkými kamarátkami, sesternicami, spolužiačkami či susedami. To nie je o závisti, skôr mi je to ľúto. Nevadí, ideme zase ďalej. Verím, že nastane ten deň, kedy od radosti vyskočím z kože, kedy budem stále jesť a prepchávať sa, zväčšovať sa, a nakoniec tiež držať v náruči ten malý zázrak.
Možno nechcela deti a zmenila názor, tak teraz ich má. Prečo by žena s miernou nadváhou mala mať problém otehotnieť na prvú šupu? Nie je to spravodlivé? Skús sa prestať porovnávať a praj, možno ti bude tiež dopriate. Ty budeš asi ten typ, čo sa "teší" s kamarátkami, ale keby nejaká potratila, tak sa budeš v kútiku duše radovať. Aj keď si to nepriznáš.