Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
miskap2111
20. sep 2015
Milujem sezónu mušlí, tak som si dnes dopriala. :slight_smile: Najprv ustrice ( šampanské ako prípitok nesmie chýbať) a potom 1kg mušlí - slávok v smotanovej omáčke. Jedla by som ich aj každý deň. :slight_smile:
Zobraz celú správu
miskap2111
8. sep 2015
Cez víkend som nebola doma, tak moje dievčatá išli na obed k babine- mojej mame (71 ročnej). Po obede babina zahlásila, že ide popoludní do kina s kamoškou (75 ročnou). Tak sa moje kočky opýtali, na čo teda idú do kina. A babina zahlásila: "No veď na ten sex!". Dievčatá to pobavilo a tak chceli vedieť, že aký sex.. Asi po 5 minútach si babina konečne spomenula na názov filmu: 50 odtieňov sivej :grinning: No a zaklincovala to otázkou: "A to ma ten film naozaj "nabudí"? :grinning: :grinning: Musím dnes konečne zavolať otcovi, či jej návrat domov z kina prežil bez ujmy na zdraví :slight_smile:
Zobraz celú správu
miskap2111
27. aug 2015
Niekto už kupuje vianočné darčeky a ja som práve rezervovala Silvestrovský pobyt. :slight_smile: A už sa aj teším- že by demencia stredného veku? :slight_smile:
Zobraz celú správu
miskap2111
18. jún 2013

Dnes som si počas obeda otvorila zase MK a začítala som sa do diskusie s mamičkami, ktoré rozmýšľajú o tom, že dajú svoje talentované deti do špeciálnych škôl, ktoré sú pre takéto deti určené. A hneď som sa aj zamyslela nad tým, ako je v podstate túžbou každej matky, mať okrem zdravého dieťaťa aj dieťa, ktoré je nejako výnimočné. Myslím si, že táto túžba je pre každú mamičku prirodzená, lebo v jeho talente vidí hlavne perspektívu do jeho budúcnosti a možnosti dobrého/ lepšieho života. 

Moje dcéry už dávno nie sú malými deťmi, ale pamätám si ako dnes, ako som ich od malička pozorovala, čo vedia a čo nie a samozrejme aj porovnávala s inými deťmi (aj toto je veľmi prirodzené, aj keď si to veľakrát nedokážeme pripustiť). Staršia dcéra bola od malička veľmi šikovná na kreslenie a veľmi ambiciózna. Keď s ňou moja mama niekde išla a stretli susedku, alebo nejakú známu, hneď Paulínke (meno staršej dcérky) povedala: "Veď zarecituj niečo tete!" A Paulínka recitovala ostošesť, aj spievala (aj keď falošne, ale veľa :grinning:), za čo si vždy niečo od tiet vyslúžila a to ju ešte asi viac potom motivovalo. Ale v každom prípade bolo vidno, že má výbornú pamať a rada druhým ukazuje, aká je šikovná. Aj na zápise v prvej triede spievala, recitovala, kreslila a ja som bola hrdá matka svojho šikovného dieťaťa. Aj keď nevedela ako predškoláčka čítať a písať, ja som v nej videla talent. To sa aj neskôr potvrdilo. V škole vždy žiarila, chcela byť stále najlepšia a so svojou precíznosťou a ambicióznosťou to aj dokazovala. Čistá jedničkárka, či už na základnej škole, potom aj 8 ročnom gymnáziu, kde dokonca nemala dvojku ani počas bežného roka z písomky, či odpovede. Proste jedničky a jedničky. Na druhej strane, okrem školy nič iné nerobila, len kreslenie, čo je tiež išlo úžasne. Ale žiadna pomoc doma, bola len zavretá v izbe a učila sa a učila, alebo kreslila. Občas von s kamrátkami. Keď sa rozhodovalo o vysokej, padli 2 voľby - prvá bola VŠVU - to som jej rázne vyhovorila- umelecký chlebíček je nesmierne náročný a pokiaľ človek nie je génius, tak sa slabo uplatní. Druhá bola medicína a musím povedať, že to bol skor môj nápad (moj nezrealizovaný životný sen..), ale videla som, že tá škola by bola pre ňu, vzhľadom na to, ako sa profilovala. Tak teda po všetkých diskusiách, išla na medicínu- prijímačky urobila tak, že zo všetkých prihlásených bola 3 najlepšia na základe testov, takže ju prijali bez problémov. Teraz končí 4.ročník, takmer každý rok na prospechové štipko. Ale... Ale dáva mi neskutočne pocítiť, že ona si tú školu nevybrala, že mohla byť na VŠVU a robiť to, čo ju fakt baví. Lebo tým, že je taká perfekcionistka, na tejto medicíne nič iné nerobí, len sa učí a už má toho dosť. Doma mi nepomôže vobec nič, lebo sa učí. Na brigády v lete nechodí, lebo si chce oddýchnuť. A keďźe školu má 10minút pešo z domu, má doma plný "full- servis". Takže výsledok? Nadané dieťa (teda už žena), absolútne nepripravená do praktického života. A nado mnou leží len veľký otáznik. Je nadanie naozaj ten atribút, ktorý pomôže dieťaťu do budúcnosti?

A tento otáznik sa stal v súčasnosti ešte viac výrazný. Lebo mám ešte druhú dcéru - Romanku. To je také slniečko, ale v porovnaní so svojou sestrou, vždy bola len v závese. V škole priemerná, na výtvarnú chodila, lebo to robila jej staršia sestra a vždy, keď sme ich diela porovnávali, tak chúďa Romanka.. Na 8 ročne gymnázium sa nedostala, lebo neurobila dobre prijímačky. Tak končila normálnu základku a pred monitorom sme ju radšej dali na doučko, lebo sme sa báli, že to zase zbabre. Ale vtedy prekvapila prvý krát. Celoslovenský monitor z matiky dala na 100%, čím sa zaradila do prvej desiatky všetkých školákov, ktorí v ten rok ten monitor robili. A to jej výrazne pomohlo dostať sa na gympel, ktorý chcela, tak prvá starosť odpadla. Prišlo však stredoškolské štúdium a ďalšie prekvapenia sa akosi nekonali. Troječky na vysvedčku boli bežnou realitou, cez rok sa vľudila aj nejaká tá "baňa" z písomky. Keď sme jej dohovárali, nech sa učí, tak síce vždy povedala, že áno, ale namiesto toho mi radšej pomohla v kuchyni, neskôr začala piecť, chodila na Flamenco, výtvarnú a angažovala sa v škole pri vymýšľaní rôznych akcií a ako ich spropagovať, alebo sa zapájala do všetkého, čo malo nádych tvorby nejakého dizajnu, či už prezentácia na nejakú olympiádu, alebo sama prezentovala- či už moderovala školské plesy a posledný rok, samozrejme stužková- či už návrh a vypracovanie oznamka, scenár stužkovej a samozrejme moderovanie stužkovej... Ale školské výsledky samozrejme stále pokrivkávali, ale hlavne, nebolo jasné, čo by malo byť budúcnosťou tohto dieťaťa. Lebo každý rodič samozrejme chce, aby dieťa išlo na takú školu, ktorá je perspektívna, čo v tomto prípade nebolo jasné. Romanka totiž nechcela ísť ani na ekonómiu, ani právo, ani žiadne prírodné vedy (božechráň :slight_smile: ) ani nič s tým spojené, ani technika.. Ale ja poučená od Paulínky, som jej povedala: "Romi, vyber si čo chceš. Ja už nechcem nikdy počuť, že to som ja, čo ti "spackala" život, ako to počúvam od tvojej staršej sestry.". Lenže Romanka bola bezradná, lebo sama nevedela. Tak sme minulé leto sadli za internet a pozreli sme sa, aké sú vlastne možnosti. A jediné, čo sa jej z tých možností páčilo, bol dizajn a médiá. Masmediálku v Trnave sme vylúčili. Takže ostala Paneurópska VŠ (dizajn médií, alebo mediálna komunikácia), ale potom sme našli ešte Marketingovú komunikáciu na filozofickej v Bratislave. Tam sa ale každý rok hlási okolo 400 študentov a prijať možu 25-30. Čiže reálne sme zvážili, že toto asi bude skor nereálne, ale že si podá prihlášku aj tam. A tak sa aj stalo. Aby som to skrátila, druhé prekvapko prišlo v podobe maturít - čisté jedničky. Bolo vidno, že keď chce, vie zamakať a keď zamaká, je dobrá. No a ďaľšie prekvapko? Na Paneurópsku ju prijali bez problémov. Ale to, čo sme nečakali, je jej umiestnenie v rámci prijímačok na Marketingovú komunikáciu na filozofickej v BA. Prijímačky sa totiž skladajú z talentovej skúšky, kde študenti navrhujú plagát/obrazový inzerát na tému, ktorú im zadajú a zároveň tvoria slogan z 5 navzájom nesúviciach slov. Ďalej je tam test všeobecných vedomostí. No a Romanka je momentálne na 10tom mieste zo všetkých 350-400 uchádzačov, pričom má 5ty najlepší plagát. Musím povedať, že sme všetci z toho strašne vytešení (až prekvapení :slight_smile: ) a vlastne len čakáme na oficiálne papiere o prijatí! Držte palce!

Ale čo som tým chcela povedať? Vobec sa netrápte tým, ak vaše dieťa nie je v porovnaní s inými výnimočné. Ono totiž je určite výnimočné, len to možno nevidíte. A jedného dňa vás tak krásne prekvapí, ako nás v posledných dňoch prekvapila moja mladšia dcéra. Som na ňu taká hrdá. 

#magazin #navrh

Čítaj celý článok
miskap2111
17. apr 2013 vybrali sme

Už to budú asi 3 týždne, ako sa stretla časť našej koníkovskej "bežeckej" súkromky aj v realite, nielen virtuálne. Stretnutie dopadlo úžasne a zistili sme, že ten virtuálny svet nie je až taký "pomýlený" a tak, ako sme si porozumeli cez "písmenká", tak isto to bolo aj v realite - proste super baby. :slight_smile:

Možno to bolo aj tým, že nás spojilo naše hobby, ale aj rovnaká "úroveň" pokročilosti nášho hobby - takže nikdy v našej skupinke nevznikol priestor na výmenu názorov, ale len priestor na vzájomné povzbudzovanie a motiváciu, ktoré prerástlo aj do "zdieľania" našich každodenných radostí a problémov. V každom prípade, naša skupinka je určite roznorodá - aj čo sa týka miesta bydliska (cez celé Slovensko až po Švajčiarsko), aj čo sa týka počtu detí, profesií, ale aj veku. Teda musím povedať, že tú vekovú "roznorodosť" vytváram hlavne ja :slight_smile: - keďže som dosť výrazne staršia od všetkých kočiek v skupinke a tento rok budem mať 45 rokov. Napriek tomu, dievčatá ma na stretnutí veľmi potešili, keďže ma vychválili, ako dobre vyzerám a že teda vobec nie na svoj vek. Môžete si teraz povedať, že mi možno chceli len polichotiť, ale naozaj možem potvrdiť, že ich reakcia bola veľmi prirodzená a spontánna, tak som zo stretnutia odchádzala celá rozradostená aj kvoli takejto maličkostǐ - veď ktorej žene výrazne nad 40, by to zle padlo, že? :slight_smile:

Možno sa teraz pýtate, ako to súvisí s mojou témou článku - Prečo som na Modrom Koníkovi? A možno ste si aj odpovedali - áno, toto je jeden z tých dôvodov. Samozrejme nie tá lichotka ( aj keď aj tá poteší ), ale možnosť spoznať vynikajúcich ľudí, ktorých by som nikdy nemala možnosť spoznať.

Keď som sa pred rokom na Koníka pridala, ani som od toho až tak veľmi veľa neočakávala. Len som si chcela trošku pozdieľať skúsenosti o behaní a chudnutí a Google mi proste vyhodil Koníka. Tak som sa začítala do danej témy a vytvorila profil, aby som trochu podiskutovala. No a potom sa postupne vykryštalizovala naša skupinka, ktorá si vytvorila svoj priestor. Ďakujem vám baby- vy viete ktoré, za tú možnosť vás poznať. Ste fakt super a mám vás rada - tie ktoré sme sa videli, aj tie, ktoré nie. Tak ako aj baby z ďalšej súkromky o chudnutí, ktoré som síce zatiaľ nemala možnosť spoznať osobne, ale opäť si s mnohými vynikajúco rozumiem a veľmi mi pomohli v rámci mojej snahy niečo robiť so svojou postavou. A keď je tu už tá "ďakovačka", ešte musím spomenúť aj kočky, ktoré som zase stretla prostredníctvom našej "veľkej" skupiny o Profesionálnom a Osobnom Rozvoji - aj tam je pár spriaznených duší, s ktorými si sadneme ako "nočník na hlavu" ( povedané viac spisovne :slight_smile: ) a sú to skvelé žienky. 

Takže toto je ten dôvod. A nič na tom nezmení fakt, že život nie je len biely, ale je aj čierny. Proste tak to chodí - ľudia sú rôzni.. A sú všade. A tak to má byť, život má byť roznorodý, lebo keby nebol, tak by sme neprežili. Takže aj Koník je taký. S niekým si sadneme, s niekým nie. Niečo sa nám páči, niečo nie. Na niečo máme rovnaký názor, na niečo nie. Aj ja som sa pár krát stretla s rôznymi reakciami (na verejnom koníkovskom fóre, diskusií )- aj na moje príspevky, kde som sa napríklad dozvedela, že som "plechová nádhera", alebo "strašne hlúpučká, že tomu nerozumiem", že som "lenivá", alebo že som "tak drzá, že si zaslúžim po papuli" (takmer doslova). No čo už. Poďakovala som sa týmto žienkam za ich názor (veď majú na neho právo) a išla som ďalej. Bez ďalších komentárov, či rozmazávania. Samozrejme, že ma to vnútorne štvalo (veď nakoniec mám svoju mienku o sebe a myslím si, že som vzdelaná a už vobec nie hlúpa), ale povedala som si, že práve takéto osoby mi nestoja za to, aby mi pokazili deň, alebo to iné, skvelé, čo som našla a nachádzam na Koníkovi. Niekedy si myslím, že toto sú práve lekcie, ktoré nás posilňujú. Spoznať všetky stránky života. Aj dobré, aj zlé. A tie zlé nás nakoniec najviac vycvičia. Takže vrámci dnešnej "ďakovačky", ďakujem aj týmto ženám, ktoré hovoria veci, čo sa ťažko počúvajú - a to nielen mne, ale aj druhým. Otvárajú totiž ešte viac oči o svete a nenechávajú nás naivnými.

Preto som na Koníkovi a aj tu zostanem. Pokiaľ tu zostane každý, ktorý ma tu denno-denne obohacuje- či už nejakým postrehom, príbehom, názorom, ktorý je či už múdry, alebo aj nie. 

Ďakujem. 

#magazin #dakujem #modrykonik

Čítaj celý článok
miskap2111
15. mar 2013

Každý asi pozná "zľudovelý príbeh" o človeku, ktorý zo srandy kričal "Horí, horí!" a keď mu ľudia prišli na pomoc, tak sa z nich smial. No a potom, keď skutočne začalo horieť a ten čovek volal o pomoc, každý na neho vykašľal, lebo mu už neverili, že to myslí vážne. 

Ja mám pocit, že Koník sa začína pomaly uberať týmto smerom. Pomaly čoraz viac príspevkov vo fóre už nie je mienených vážne a jedine, na čo slúžia, je urobiť si srandu zo žien, ktoré majú ochotu prispieť svojim názorom, alebo skúsenosťou. Ale ich názory či rady nakoniec poslúžia len na to, aby sa autorka diskusného príspevku a pár jej "drukovačiek" náramne na týchto doverčivych ženách pobavili.

Možno som naozaj stará, alebo mi chýba zmysel pre humor, ale mne je z takýchto príspevkov a žien, ktoré sa na tom náramne zabávajú, naozaj veľmi smutno. Veľakrát rozmýšľam nad tým, že ak majú čas vytvoriť takúto diskusiu, viesť ju a prispievať ďaľšími a ďaľšími doslova "nezmyslami", tak asi by mali čas robiť aj niečo zmysluplnejšie. Považujem sa za dosť tolerantnú osobu a naozaj si nemyslím, že každý sa narodil s aspoň priemerným IQ, vie pravopis, ovláda prinajmenšom jeden cudzí jazyk, číta knihy, pracuje na sebe, aby niečo dosiahol pre vlastnú rodinu, alebo má nejaké normálne hobby, ktorému sa venuje. Ale zdá sa mi úbohé, spraviť si svojím jediným "hobby" robiť si srandu na úkor druhých. A to nehovorím o teenageroch, ktorí ešte stále majú určité "právo" nudiť sa. Veď život ich raz naučí. Hovorím o matkách, ktoré majú už rodinu, napriek tomu svoj čas mrhajú týmto spôsobom. Rada by som menovala niektoré nicky (ktoré sú na MK už nejakú dobu registrované), ale nebudem.

Ženy, ktorých sa toto týka, zobuďte sa. Čas je drahý a keď ho neuvyužijete teraz, tak nikdy. A na pomoc vám už nikto nepríde. Či to stojí za vašich "5 minút slávy", o tom pochybujem. 

Čítaj celý článok
miskap2111
14. feb 2013 vybrali sme

K napísaniu tohto článku ma "vyprovokovalo" viacero skutočností. Jednou z nich bolo aj to, že nedávno som uverejnila status, ktorý bol malým návodom k tomu, ako sa vhodne profesionálne zviditeľniť a aj na základe toho sa možno dostať k perfektnej práci. Tento status mi však bol stiahnutý. Napísala som adminovi, aby mi stiahnutie vysvetlil a zároveň som popísala, prečo som status uverejnila. Odpovedal mi, že mám napísať článok, v ktorom to popíšem tak, ako jemu a tým sa predíde mylným interpretáciam. Takže tak robím. Ale hlavný dôvod je niekde úplne inde. A to v tom, aký život majú súčasné mamičky. 

Keď si občas prechádzate diskusie, tak vám padne do oka, že mnohé zo žienok na tomto fóre, sa naozaj prebíjajú životom. Keď si čítam, že mnohé musia vyžiť z 200 EUR mesačne, tak sa mi ani nechce veriť, že to sa dá. Mnoho z týchto mamičiek porodilo svoje deti veľmi mladé, mnohé sa možno nestihli adekvátne kvalifikovať, resp. žijú v regiónoch, kde sa proste ťažšie hľadá práca. A to nielen pre nich, ale aj pre ich partnerov, ktorí živia celú rodinu, pokiaľ je mamička na materskej dovolenke. Ale možno v mnohých mamičkách drieme ambiciózna "duša" a rady by sa presadili, no jednoducho nevedia ako na to. A pokiaľ ste to práve vy, možno môj príbeh je jeden z tých, ktoré hovoria o tom, že život ponúka veľa šancí a je len na nás, ako sa ich chopíme. 

Ja síce pochádzam Bratislavy, ale celé moje detstvo a takmer celú vysokú školu som prežila v "socíku". V tom čase sa nedalo hovoriť o nejakých výrazných regionálnych rozdieloch, i keď Bratislava vždy trochu vytŕčala.

Ja som však nemala ambíciu zostať v Bratislave. Dôvodom toho bola moja mama, ktorej prísna a direktívna výchova ma tak ubíjala, že som začala rebelovať a takmer prvý chlap, ktorého som stretla a nebol z Bratislavy, ma zbalil a ja som s ním asi po 2 mesiacoch otehotnela. Mala som 21 rokov, bola som na výške (vtedajšej CHTF, dnešnej Fakulte Chemickej a Potravinárskej technológie), nevedela som o živote nič, lebo moja mama ma pred ním statočne "izolovala", lebo jediné, čo mi "dovolila", bolo učiť sa. Nevedela som variť, starať sa o domácnosť, proste nič - nepraktické dievča z mesta.

Zostala som tehotná a keďže sa vtedy patrilo vydať sa, tak som si toho človeka zobrala a odsťahovala sa na východ Slovenska, do malého mesta pod Tatrami, do regiónu, ktorý bol pre mňa vtedy doslova "kultúrnym šokom" (ospravedlňujem sa za toto, ale takto to vtedy moja nezrelá duša proste vnímala).

Vtedy som nevedela vôbec nič. Nemala som nikoho blízkeho na mieste, vydala som sa v podstate z "trucu" a nie zo skutočnej lásky. V čase, keď neexistoval poriadny spôsob komunikácie s "iným" svetom - na telefón sme nemali, internet nebol a výplata môjho manžela bola taká, že nielenže sme z nej nevyžili, ale museli sme si požičiavať, aby sme na konci mesiaca mali aspoň na základné potraviny.

Školu som kvoli pôrodu prerušila na rok. Ale po roku som si ju diaľkovo dokončila, čo bola veľmi rozumná vec. Na jej konci som však už bola druhýkrát tehotná, takže po skončení školy som išla na druhú materskú a do tých istých existenčných problémov, ako sme mali predtým. Ale už som nechcela tak žiť.

Začala som popri materskej hľadať niečo, čo by našej domácnosti pomohlo. Začala som šiť. Najprv jednoduché veci. Neskôr som sa dopravcovala až k šitiu kostýmov, vetroviek a kabátov. Ale nepredávala som to - šila som vlastne pre seba a rodinu, keďže som sa chcela pekne obliekať. To isté štrikovanie. No a nehovorím o varení - to bolo nutnosťou a aj keď som do manželstva prišla ako totálna "nula", situácia ma dokázala zmobilizovať. A popri tom som prišla na jednu super vec o sebe. Čoho som sa chytila, to som chcela robiť proste dobre. Aj keď mi to nešlo, aj keď som sa s jednou podšivkou trápila 3 dni, aj tak som sa nevzdala. Objavila som základnú vec do profesionálneho (ale samozrejme aj súkromného života), a to je vytrvalosť. Nevzdávať sa, aj keď veci nejdú. Treba sa s tým pasovať a ľad sa raz zlomí.

Popri materskej som sa zároveň pustila do ďaľšieho štúdia - doplnkového pedagogického, lebo som vedela, že v meste, kde som žila, bude takmer nemožné nájsť si prácu. Nebolo to ľahké z hľadiska dochádzania - peňazí nebolo, 2 malé deti doma, ale zvládla som to. Tak som po materskej začala učiť na základnej škole. A týmto vzdávam hold všetkým učiteľkám, lebo prišla som na to, že učiť je naozaj poslanie. Mňa moja rómska trieda síce zbožňovala, ale ja som vedela, že toto ja robiť dlhodobo proste nebudem. Tak som sledovala pracovné inzeráty a zároveň som sa učila angličtinu.

Jedného dňa som objavila inzerát, ktorý hľadal zamestnanca s mojou školou, do potravinárskeho závodu. Tak som neváhala a o pozíciu som sa uchádzala. Prešla som zároveň dosť komplexným výberovým pohovorom, ale konkurz som nakoniec na moje prekvapenie vyhrala a prácu som dostala.

Odišla som teda zo školstva, do závodu, kde som mala na starosti určitú časť výroby, ktorej som, aj keď vyštudovaná chemička, vôbec nerozumela. Opäť sa vo mne ozvala tá vytrvalosť a aj keď som bývala totálne na dne, predsa som sa dokázala vyburcovať a naučiť sa také veci, čo som nikdy neverila, že budem vedieť.

Ale vtedy do môjho života prišla ďalšia dôležitá vec a to je inšpirácia. A ja som sa tej inšpirácie proste chytila. Náhodou som stretla svoju spolužiačku z vysokej a tá pracovala ako reprezentantka pre jednu firmu. Veľmi sa mi páčilo, ako opisovala svoju prácu a ja som vedela, že také niečo chcem robiť aj ja. Tak som sa rozhodla, že skúsim ísť na podobné miesto a podarilo sa. A tu som sa už naplno mohla začať realizovať v tom, čo som už dávnejšie zistila, že som dobrá - že sa rýchlo učím, že sa nevzávam, že inšpirácia je dôležitá, že som vytrvalá a dokážem čeliť prekážkam, ktoré najprv vyzerajú ako nezdolateľné, ale ľad vždy povolí :slight_smile:

Po roku v tejto práci som sa vypracovala na oblastnú riaditeľku,  po ďaľších 2 rokoch na obchodnú riaditeľku pre Slovensko. Vtedy som sa presťahovala naspäť do Bratislavy a jedným z dovodov bol aj ten, že manželstvo, ktoré bolo aj tak od začiatku bez lásky, sa nám rozpadlo. A asi po ďaľsích 2 rokoch som zmenila aj firmu a odišla do inej - jednej z najväčších firiem na svete vo svojom zameraní.

Začala som robiť niečo úplne iné, a to vzdelávať dospelých. Po pár rokoch som sa vypracovala na pozíciu, ktorá bola medzinárodná. Pochodila som celý svet, školila som výlučne už len riaditeľov a manažérov. Popri tom som už dostávala mnohé ponuky aj od iných firiem, ale ja som bola spokojná a k zmene som sa rozhodla až v lete minulého roku, keď ma cestovanie už unavovalo a nesmierne zaujímavá manžérska práca, ktorá sa dá robiť z domu a ktorú mi ponúkli v jednej z najrenomovanejších firiem na svete, so šéfstvom v USA a s tímom mojich podriadených v Indii, bola jednoducho ponukou, ktorá sa neodmieta. 

Ale jednu najpodstatnejšiu vec príbehu musím ešte dodať. Okrem profesionálnej realizácie som nikdy neprestala byť milujúcou matkou. Moje dievčatá mali a majú moju lásku a starostlivosť po celú dobu. Bolo to občas naozaj veľmi náročné - našťastie obdobie mojho najvačšieho pracovného cestovania bolo vtedy, keď už bola jedna dospelá a na vysokej škole a dalo sa všetko zvládnuť. A za to, že som všetko zvládala v rámci možností bolo práve to, že som sa riadila tým, čo som už o sebe zistila relatívne skoro a že som sa nikdy nebála učiť sa nové veci, že som vždy hľadala vhodné príležitosti, inšpiráciu a že vytrvalosť sa stala mojím krédom (ktorú teraz plne uplaťnujem aj mimo pracovnej sféry a to pri mojich dlhých behoch).

No a to, že si so svojimi dievčatami nežijeme zle, že si doprajeme pekné dovolenky a aj pekné veci, napriek tomu, že celú rodinku živím ja, to už je len vedľajší, aj keď možno podstatný fakt. A v mojom živote je už aj nový muž, ktorý mi plným priehrštím dáva to, čo mi nakoniec v živote najviac chýbalo a to je láska muža. Strašne som mu za to vďačná. 

Ak máte záujem, vytvorili sme skupinu Osobný a profesionálny rozvoj, ktorej cieľom je poskytovanie si vzájomných rád a tipov v oblasti profesionálneho uplatnenia a rozvoja - napr. to, že je dobré byť na sociálnej sieti LinkedIn, mať tam dobrý životopis (lebo tak si ma vlastne tí "headhunteri" našli), alebo ako si napísať životopis, možno sa porozprávať o tom, čo sa deje v jednotlivých regiónoch - predsa sú tu mamičky z celého Slovenska a možno majú prehľad, alebo tip na nejaké pracovné miesta. Takto si možno pomôžeme nielen v tom, ako sa starať o detičky, ale ako sa starať aj o svoj rozvoj a profesionálne uplatnenie, ktoré môže znamenať aj pekný prínos v rámci domácej kasy. 

Pravidelne budeme prinášať aj nový článok o osobnom a profesionálnom rozvoji. Bude zameraný na rady z oblasti zamestnania a práce.

Ak ste sa dopracovali až sem, som veľmi rada. Držím Vám palce! Sme predsa silné ženy! :slight_smile: 

Link na skupinu Osobný a profesionálny rozvoj: www.modrykonik.sk/skupina/1905/detail/

#magazin #praca #motivacia

Čítaj celý článok
miskap2111
17. jan 2013

Nedávno som absolvovala pracovnú, celosvetovú videokonferenciu, ktorá začínala otázkou o novoročných predsavzatiach. Na tejto konferencií sa zúčastnilo asi 500 ľudí z celého sveta a odpovede na otázku boli formulovaná do tkz. "poll"- to znamená, že nám dali na výber asi zo 6tich možností, ktoré boli formulované či už ako pracovné, alebo aj súkromné ciele a mali sme si vybrať jednu možnosť, ktorá sa zhoduje s tým naším predsavzatím. No a odpoveď, ktorá "vyhrala", cieľ, ktorý si najčastejšie ľudia z našej firmy tohto roku na Silvestra dali, nebol pracovný. A bol aj celkom prekvapivo- neprekvapivý. Najviac chceme schudnúť, resp. začať sa lepšie stravovať a viac sa hýbať. To, že ako, sme už ďalej nerozoberali, lebo agenda pokračovala pracovnými témami. 

V každom prípade, ak ste si otvorili Koníkovské fórum pred Silvestrom, alebo tesne po ňom, tak sa to tam priam "hemžilo" novými, alebo aj obnovenými staršími diskusiami "Chcem schudnúť". Poviete si, nič neprekvapivé. Veď koľko z nás sa o to stále pokúša a nie je lepší čas na začiatok takéhoto cieľa ako nový rok. Podstatné je však, ako to chceme dosiahnuť. A tu už nastáva ten zádrhel. Väčšina z nás túži po nejakom zázračnom prútiku, či recepte, ako na to. A tie z nás, ktoré sme v živote vyskúšali už naozaj takmer všetko, tak vieme, že čarovný prútik neexistuje. Opakujem NEEXISTUJE. :slight_smile: Prepáčte, ak je to príliš tvrdé, ale je to proste tak. 

Začala by som tabletkami. Ak si prečítate moje niektoré statusy, alebo príspevky do "tabletky na chudnutie" diskusií, pochopíte, že som úplný odporca týchto produktov. A prečo im neverím. Z celkom racionálnych dôvodov. V prvom rade som chemička a mám vyštudovanú STU- Fakultu Chemickej a Potravinárskej technológie, so zameraním sa na "potraviny", bližšia cca špecifikácia bioinžinierstvo. Takže myslím si, že mám celkom slušný prehľad aj o tom, ako funguje aj naše telo, z hľadiska biochémie a metabolických procesov. Ďalej som 14 rokov pracovala vo farmaceutických firmách. Jedna dokonca vyvinula a propagovala aj "liek" na schudnutie. Tento produkt bol však veľmi skoro stiahnutý z trhu vzhľadom na jeho nežiadúce účinky, ktoré dokonca spôsobili aj niekoľko úmrtí (nie na Slovensku). Zloženie, ako aj takzvaný mechanizmus účinku som mala riadne naštudovaný, takže keď po nás prišli ďaľšie firmy s podobným mechanizmom, vedela som, že je len otázkou času, kedy aj tieto budú z trhu stiahnuté. A tak sa aj stalo. Väčšina všetkých liekov na schudnutie bola doteraz stiahnutá a legálne sa nepredáva. Takže ak máte momentálne Adipex, sibutramín, či čokoľvek iné, obsahujúce tieto látky, máte ich z nelegálneho internetového predaja a podporujete čierny trh. Horšie je však to, že mnohé, na internete predávané produkty, sú propagované ako "čisto prírodné látky", hoci "prírodu" toto teda nikdy nevidelo. Takže napr. "Slimming Coffee", narvatá sibutramínom a ešte niečím totálne škodlivým, budí dojem, že pijete "kávu". Ale pravda je niekde inde a zarábate si tak na riadne zdravotné problémy do budúcnosti. No a čo sa týka produktov typu "čili", "kofeín", či extrakty z bylín "Mayov", či iných "kmeňov", kde boli ľudia zaručene štíhli. Tak toto je naozaj už len na pousmiatie. Pokiaľ pracujete vo farma brandži, tak je vám jasné, že keby toto naozaj bolo terapeuticky účinné - nie len placebo efekt, tak by to už dávno vlastnila farmaceutická firma, bolo by to registrované ako liek a nie ako výživový doplnok a ten, kto by to vymyslel, či vlastnil, by už pravdepodobne mal aj Nobelovu cenu, lebo by vyriešil najväčšiu pliagu ľudstva a to je obezita... Znamená to však to, že výživové doplnky vobec nefungujú? Neznamená. Placebo efekt bol významným objavom a znamená to, že "tvoja viera ťa vylieči". Čo sa využíva aj v medicíne a v rôznych typoch terapii.funguje však len v určitom precente, samozrejme. Ďalej, ak ľudia berú výživové doplnky na chudnutie, veľa krát k tomu aj upravia stravu a pridajú pohyb, takže v konečnom dôsledku schudnú z toho. Ale je im akosi prirodzenejšie povedať, schudol som z čili tabletky, ako z toho, že sa začal inak stravovať. 

Čo sa týka diét. Nechcem sa tu veľmi rozpisovať, lebo si stačí hodiť do Googlu a vyjde vám asi milión rôznych typov. Aj to je na usmiatie. Príčinou, prečo ich je toľko je v prvom rade to, že asi nefungujú. Lebo keby bola jedna zaručená, tak by asi nebolo treba ďalšie. Veď sa pozrime na seba, koľko sme ich v živote už držali- kedysi dávno bola moderná vajíčková, zemiaková,  ryžová, hroznová, banánová.. Pamätám si ešte diétu Elizabeth Taylor (tá mala jednu veľmi zaujímavú vec- neskôr sa zmienim). Potom prišli iné ako Atkinsonova, delená, mliečna, atď.. V súčasnosti beží Dukanova, 90 dňová, 14dňová, 60dňová.. Alebo sa stravujeme podľa Veselého, či Mačingovej, Skybovej, Kořinkovej... Atď. No menovala by som to tu až do rána bieleho. Či tieto diéty fungujú - no vyskúšala som ich asi všetky. :slight_smile: Mám totiž 44 rokov, rodila som prvý krát ako 22 ročná, takže času na experimenty bolo dosť. Mnohé z nich fungovali. Naozaj. Schudla som. Ale stále som sa tešila, kedy sa proste skončia. No a keď sa skončili, ešte som sa chvíľu, možno aj niekoľko mesiacov, vytešovala, že naspäť nepriberám. Ale návrat do starých koľají bol s jasným výsledkom. Pomaly, postupne a niekedy fakt nenápadne, som to všetko mala naspäť. 

Aj ja som si dala predsavzatie, že chcem mať pekné a štíhle telo. Takže len tak to nepojde. A na akú "diétu" som sa teda dala? Podotýkam, že pri výške 174cm, mám momentálne konfekčnú veľkosť medzi 36-38, s cieľom ísť na veľkosť 36. Mám 44rokov. Takže moja diéta, či strava, sa volá "moja". A tá funguje zaručene. Z toho množstva diét, režimov, či kúr, si musíme vybrať to, čo funguje na NÁS. Ale nielen na chvíľu. Musí to byť NAVŽDY. A keďže sme jedineční, budeme sa musieť zmieriť s tým, že naše jedálničky budú jedinečné. Samozrejme, inšpirácia je doležitá. Teória je nápomocná. Ale prax- tá môže byť totálne iná. A ako to chodí v praxi s chudnutím? No možno asi tak, ako keď sa človek niečo učí. Ako keď sa učíme chodiť- niekto pri nás chvíľu možno stojí. Niekoľkokrát spadneme. Ale potom si nájdeme ten svoj vlastný štýl. Takže aký je vlastne ten môj? Starý známy princíp- ak chce človek schudnúť, musí niečo zmeniť a musí sa hýbať. Jem menej sladkého, nejem prílohy - resp.nie zemiaky, ryžu, ale len veľa zeleniny. Obmedzujem všetko biele pečivo, chlieb. Jem jogurty, mlieko, mäso, ovocie a spomínanú zeleninu. A stravujem sa pravidlne- raňajky, desiata, obed, olovrant, večera. A behám. Každý deň. Za týždeň cca 50-70 km. A čo som si zobrala z diéty Elizabeth Taylor? Že raz za čas si naplánujem, že si dám proste všetko. Bez obmedzenia. Tak sa možem tešiť na rodinnú oslavu, zákusok, čo radi pečieme, alebo trhové špecialitky. :slight_smile: Ale je to plánované a vedomé. A že je môj režim vlastne jednoduchý a jeho všeobecné princípy známe? Áno je. Len si to treba v hlave uložiť, že takto to je proste na stálo.

Takže držím nám/vám všetkým palce na ceste po predsavzatí, ktoré sa už nemusí opakovať. Lebo bude s nami už navždy. 

Čítaj celý článok
miskap2111
13. dec 2012

Na MK som náhodou narazila na diskusiu o absurdite Social Services vo Veľkej Británií. Prvú kauzu, kedy systém odobral slovenskej matke 2 deti, som veľmi nesledovala. Ale tá súčasná kauza, kedy slovenská mamička s nickom slavik79, čelí súdu a možno príde aj o dieťa, mi pripadá, akokeby to nebolo ani z 3.tisícročia.

Tak som si zauvažovala, čo by asi bolo, keby moja rodina žila vo Veľkej Británií...

Tak v prvom rade, možno by som svojich rodičov ani nepoznala. Keď som mala 10 mesiacov, tak ma otec nešťastnou náhodou oblial vriacou vodou. Proste som sa mu batolila priamo pod nohami, keď zalieval kávu a jednoducho sa strhol a naberačka vriacej vody skončila na mojej pravej ruke. Bola to popálenina s ťažkým priebehom hojenia a sepsou. Takmer som prišla o ruku a doteraz ju mám zjazvenú. Samozrejme stalo sa to nešťastnou náhodou. Ale čo by na to povedal SS vo VB? Možno by to vyhodnotili ako zámerné týranie a okamžite by ma od mojich milovaných rodičov odobrali. Strašná predstava, lebo svojich rodičov nadovšetko milujem. Ale bol niekto pri tej udalosti? Vie niekto potvrdiť, dokázať, že sa to nestalo náhodou? Nikto. Aké šťastie, že žijem tu.

Po druhé- možno by aj mne zobrali vlastnú dcéru. Keď mala ročik a práve začala chodiť, chystali sme sa jedno dopoludnie, že ideme von. Tak som ju obliekla, obula a aj ja som sa prichystala. Už som otvorila dvere, keď som si spomenula, že som zabudla tašku do obchodu. Tak som si pre ňu odskočila, ale dvere som nezavrela. A to moje dieťa využilo a vybehlo na chodbu. A tam ju čakali schody.. Bola to otázka minúty, kedy proste cez tie schody preletela a ja už som nemohla zasiahnuť, len kričať o pomoc. Brala som ju z kaluže krvi, volajúc sanitku. Našťastie, dopadlo to bez vážnejších zranení, len s poškodenými prednými zúbkami, o ktoré prišla. Samozrejme, táto udalosť ma prenasleduje dodnes, hoci má dcéra už 21 rokov, úspešne študuje medicínu a nijako ju tento pád nepoškodil. Ale ako by toto vyhodnotil SS vo VB? Svedkov som pri udalosti nemala. Takže možno by som už nemala ani dcéru.

Zdá sa mi úplne nezmyselné a absurdné, čo sa robí vo VB. Argumentuje sa záujmami a právami dieťaťa, ale toto nie je právo, skôr novodobá inkvizícia. Nevyznám sa v právnych systémoch, ale niečo tu musí byť choré a zlé. Čo sa deje s týmto svetom? 

Čítaj celý článok
miskap2111
12. okt 2012

K napísaniu týchto riadkov ma inšiprovali diskusie na Koníkovi, ktoré sa venujú téme, či očkovať, alebo neočkovať. Vo svojej podstate som rada, že nemusím riešiť túto dilemu, lebo som rodila v rokoch 1991 a 1993. Vtedy sme sa vobec nad očkovaním nezamýšľali, ba práve naopak, verili sme tomu, že je to pre dieťa to najlepšie, ako ho ochrániť. V súčasnosti mám 2 dospelé dcéry, ktoré sú absolútne zdravé (musím zaklopať na drevo) a mám z nich veľkú radosť.

Ale iná vec mi v tejto súvislosti chodí po rozume a to, ako nás súčasný svet stavia do rôznych dilém. Dilém, ktoré pred nedávnom ani vobec neexistovali. A je jednoznačné, že čím vacsí pokrok, tým viac otázok a tým viac odpovedí, z ktorých si máme vybrať. Kedysi nebolo takmer o čom rozhodovať. Dnes rozhodujeme pomaly každú minútu..  o tom, čo nakúpiť, uvariť, aké suroviny použiť, čo si obliecť, čo povedať, čo riešiť, čo robiť, čo pozerať, čo čítať, čo kto povedal, ako, prečo, čo je najlepšie, čo nie atď... Niekedy sa mi zdá, že tento svet pomaly bude o rozhodovaní sa, nie o konkrétnych činoch, nie o jednoduchosti, ale robení vecí zložitými. A popri tom nám možno unikne niečo krásne, moment, ktorý stál za to, ktorý sme jednoducho nestihli, lebo sme hľadali ďalšie a ďalšie informácie, aby sme sa rozhodli. Preto som si dala predsavzatie, že začnem viac žiť, budem sa snažiť o rovnováhu, vrátim sa ku spontánnosti, k zdravému sedliackemu rozumu, intuícií. Aj tak platí, že "nič nie je čisto čierne, ani čisto biele"...

Čítaj celý článok