K napísaniu týchto riadkov ma inšiprovali diskusie na Koníkovi, ktoré sa venujú téme, či očkovať, alebo neočkovať. Vo svojej podstate som rada, že nemusím riešiť túto dilemu, lebo som rodila v rokoch 1991 a 1993. Vtedy sme sa vobec nad očkovaním nezamýšľali, ba práve naopak, verili sme tomu, že je to pre dieťa to najlepšie, ako ho ochrániť. V súčasnosti mám 2 dospelé dcéry, ktoré sú absolútne zdravé (musím zaklopať na drevo) a mám z nich veľkú radosť.
Ale iná vec mi v tejto súvislosti chodí po rozume a to, ako nás súčasný svet stavia do rôznych dilém. Dilém, ktoré pred nedávnom ani vobec neexistovali. A je jednoznačné, že čím vacsí pokrok, tým viac otázok a tým viac odpovedí, z ktorých si máme vybrať. Kedysi nebolo takmer o čom rozhodovať. Dnes rozhodujeme pomaly každú minútu.. o tom, čo nakúpiť, uvariť, aké suroviny použiť, čo si obliecť, čo povedať, čo riešiť, čo robiť, čo pozerať, čo čítať, čo kto povedal, ako, prečo, čo je najlepšie, čo nie atď... Niekedy sa mi zdá, že tento svet pomaly bude o rozhodovaní sa, nie o konkrétnych činoch, nie o jednoduchosti, ale robení vecí zložitými. A popri tom nám možno unikne niečo krásne, moment, ktorý stál za to, ktorý sme jednoducho nestihli, lebo sme hľadali ďalšie a ďalšie informácie, aby sme sa rozhodli. Preto som si dala predsavzatie, že začnem viac žiť, budem sa snažiť o rovnováhu, vrátim sa ku spontánnosti, k zdravému sedliackemu rozumu, intuícií. Aj tak platí, že "nič nie je čisto čierne, ani čisto biele"...
môžem si požičať túto úvahu? : Niekedy sa mi zdá, že tento svet pomaly bude o rozhodovaní sa, nie o konkrétnych činoch, nie o jednoduchosti, ale robení vecí zložitými. A popri tom nám možno unikne niečo krásne, moment, ktorý stál za to, ktorý sme jednoducho nestihli, lebo sme hľadali ďalšie a ďalšie informácie, aby sme sa rozhodli.