71. deň

Som. Žijem. Dýcham.

A som na seba pyšná.

Pyšná na to, že som sa dokázala nadýchnuť. Že som našla odvahu vyhľadať lekársku pomoc. Dnes už viem, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí môjho života.

V podstate ma nakopla Zuzka Smatanová. V tom mojom vtedajšom čiernom rozpoložení duše som si hľadala príznaky depresie. Tušila som totiž, že toto nie je normálna únava ani lenivosť. Preležať celé víkendy v posteli a každé popoludnie po práci asi normálne nebolo.

Dodnes si živo spomínam, že som dokázala zadriemať aj v drepe v sprche. Bola som úplne ospalá. Unavená zo života. Z ľudí. Z podnetov. Zo všetkého.

Zaujímavé je, že kolegyne to videli, ale nerozumeli tomu. Mysleli si, že som lenivá. Že stále len sedím. Pravda však bola úplne iná.

Každé doobedie som sa naplno odovzdala deťom. Makala som. Prekonávala samu seba kvôli nim. Dávala som zo seba všetko, čo vo mne ešte zostalo. A potom, keď odzvonila posledná hodina, vypla som.

Sedela som a pozerala do steny. Doslova.

Možno som navonok vyzerala ako lenivý človek. Ale ja som už nedokázala fungovať. Komunikovať. Premýšľať. Žila som akoby v hmle.

Boli to neskutočné stavy.

A dnes?

Bože, ako som vďačná za svoje tabletky. Prebudili ma k životu. Dnes je presne 71. deň.

Cítim sa úžasne.

Odhodlala som sa ísť na pracovný pohovor. Skúsim to inde. Budem sa snažiť vyvarovať chybám, ktoré som urobila v minulosti. Skúsim to znovu.

Pretože na to mám.

A ak toto číta niekto, kto práve leží v posteli a nedokáže vstať, kto si myslí, že je len slabý alebo lenivý, chcem mu povedať jedno:

Požiadať o pomoc nie je prehra.

Niekedy je to ten najodvážnejší krok, aký v živote urobíš.

Držte mi v pondelok palce. Myslím, že to bude môj nový začiatok. Môj ďalší nádych.