Keď sa nechcem hrať ich hru

Najhorší ľudia nie sú tí, ktorí kričia.
Najhorší sú tí, ktorí sa usmievajú, akoby boli tvoji spojenci, a pritom ti pomaly berú sebavedomie. Jednou poznámkou. Jedným pohľadom. Jednou „nevinnou“ vetou pred ostatnými.

A potom sa tvária, že nič.

Dlho som nerozumela, prečo to robia najmä ženy, ktoré už majú niečo odžité. Okolo päťdesiatky. Ženy, od ktorých by človek čakal pokoj, nadhľad, podporu. Namiesto toho prídu klebety, zosmiešňovanie a tiché podkopávanie nôh. Nie otvorene. To by bolo príliš úprimné. Robí sa to potichu. Medzi rečou. Tak, aby si si ešte aj ty sama povedala, či si to vôbec nemyslela zle.

A vieš čo?
Už nechcem hrať túto hru.

Nechcem súperiť o to, kto je najmúdrejší, najdôležitejší alebo kto má posledné slovo. Ja nikomu neberiem jeho skúsenosti. Neohrozujem ich. Nepotrebujem byť nad niekým, aby som mala vlastnú hodnotu.

Lenže niektorí ľudia nedokážu zniesť, keď niekto mladší ide pokojne svojou cestou. Bez závisti. Bez hier. Lebo oni sami ten pokoj nemajú.

A potom príde chvíľa, keď precitnú. Zrazu sú milé. Zrazu sa prihovoria. Zrazu cítia, že to možno prehnali. Že ich hryzie svedomie. Ale niektoré veci sa nedajú vymazať len preto, že si niekto uvedomí svoju chybu neskoro.

Nie som pomstychtivá.
Ale už sa nedám.

Nedám si nahovoriť, že som menej len preto, aby sa niekto iný cítil viac. Nedám sa vtiahnuť do klebiet ani do ponižovania. A hlavne — nedovolím, aby zo mňa urobili človeka, akým sú oni.

Pretože človek, ktorý je naozaj silný, nepotrebuje zosmiešňovať druhých.

A možno práve toto ich najviac hnevá.
Že aj po všetkom si stále zachovám slušnosť.
A odídem bez toho, aby som stratila samu seba.