Trochu viac pochopenia

Akoby ťa tá ťažoba tlačila späť do postele. Zatvárala ti viečka, aj keď už nechceš spať. Drží ťa pri zemi tak silno, že každý pohyb je boj – nie s časom, ale so sebou samou.

Nikomu by som ten pocit nepriala.

Ten moment, keď sa zobudíš a telo je akoby cudzie. Ťažké, neovládateľné, bez energie. Chceš vstať, ale ono ťa nepustí. Nie len únavou, ale niečím hlbším – akoby ťa zvnútra niečo ťahalo späť dolu, späť do ticha a nehybnosti.

Je to únava, ktorá nie je len o spánku. Je lepkavá, ťažká, nepríjemná. Tlačí na hrudník, na myšlienky, na vôľu. A ty vieš, čo by si chcela – normálne fungovať, postaviť sa, žiť – ale telo ide proti tebe.

A najťažšie na tom je možno to, že zvonku to nevidno. Ľudia si povedia: oddýchni si. Daj si kávu. Prejde to. Lenže niekedy to nie je také jednoduché. A kto to nezažil, ten to naozaj nevie pochopiť. Nie z nezáujmu, ale z jednoduchej nemožnosti cítiť to zvnútra.

A pritom… niekedy sa veci zlepšia. Pomaly, nenápadne. Po týždňoch, mesiacoch liečby príde deň, keď sa telo prvýkrát zdvihne o trochu ľahšie. A to je niečo, čo si človek, ktorý tým prešiel, vie vážiť úplne inak.

Neželám to nikomu. Ale želala by som si, aby medzi nami bolo viac pochopenia. Menej rýchlych rád a viac ticha, v ktorom sa dá aspoň trochu cítiť, čo ten druhý prežíva.