Mamin prvý „opušťák“

Stojím pred zrkadlom v kabínke. Som už v siedmom obchode. Funím ako „divočák“ v reklame na Kofolu a snažím sa narvať do riflí. Zapnem gombík. Otáčam sa sprava doľava a späť. S hlavou stále v jednom uhle, s očami uprenými do zrkadla. Dĺžka sedí. Zadok tiež ujde. Ešte raz pohľad sprava doľava a zľava doprava... Pri druhom kole otočky mi spoza úzkeho pásu nohavíc vyskočí niečo, čo vyzerá ako pizza calzone. Viete, tá plnená, preložená napoly...

Utekám teda do obchodu, kde som si pred rokmi kupovala sexy podväzkové pančuchy, no dnes si pýtam kazajku na brucho skryté pod hrubou vetrovkou. Moje prvé sťahujúce nohavičky. S hrôzou zisťujem, čo za ne chcú a že to bude pravdepodobne najdrahší kúsok outfitu na blížiaci sa veľký večer.

O pár dní ma čakala stretávka zo strednej. Desať rokov... Kedysi bolo desať rokov polovica môjho života a pripadalo mi to ako večnosť. Teraz je desať rokov toť nedávno. Začínam chápať moju babku, ktorá prívlastkom 'mladý chlapec' označuje 57-ročného syna jej susedov. Aj my sme mali len „včera“ stužkovú.

Čím viac sa blížil deň D, tým viac ma chytal bruchabôľ. Po 14 mesiacoch povinnej mamovskej služby, s hodnosťou kapitán domácnosti, nadporučík nemotorizovanej kočíkovej jednotky, veliteľ poľnej kuchyne a permanentný člen nočnej hliadky, som mala nechať našu malú drndu v opatere manžela a mňa čakal opušťák. Žiadna vychádzka. Do školy som chodila cca 100 km od môjho dnešného domova, čakal ma skutočný opušťák ako sa patrí. Na polovicu víkendu, rozumej jeden deň. Ale polovica víkendu znie lepšie, dlhšie :-P.

A tak som vytiahla kufor, balila sa vo veľkom štýle. Z kabelky som vyložila podbradník, lyžičku, piškóty a jednu SOS plienku. Skutočne nič z toho nebudem potrebovať?! To je sen! Miestami som si nebola istá, či sa teším viac na starých priateľov, alebo na fakt, že budem môcť spať, dokedy chcem. Po dome som behala v opätkoch, aby si moje skrátené šľachy na členkoch opäť zvykli. Krok som mala „ladný“ asi ako Tina Turner v klipe Simply the Best.

A tak prišiel deň D a stretli sme sa na stretávke. Pozerali na mňa miestami, akoby som desať rokov šňupala kypriaci prášok. Triedna ma prvých pár sekúnd nevedela zaradiť. Rozpaky boli očividné na oboch stranách.

To je tak, keď si vás pamätajú ako pri chôdzi hrkotajúcu dievčinku, dlhú ako týždeň pred výplatou a chudú, že by mi na rebrách mohli vyhrávať. Môj objem sa za ten čas zdvojnásobil. Pripadala som si ako z filmu Ako utopiť doktora Mráčka alebo Koniec vodníkov v Čechách, keď na konci pani Myslíková „nakynula“ a žila v maringotke pri vode.

No je krásne, že po pár rozpačitých minútach, ktoré trvá, kým sa všetci preladia na rovnakú frekvenciu, pokračujete tam, kde ste pred desiatimi rokmi skončili. Ľudia sa menia, ale to jadro v nich zostáva väčšinou rovnaké. A tak zabávač zostal zabávačom, herečka herečkou, chválenkár chválenkárom či dobrodruh dobrodruhom. Aj keď vždy niekto prekvapí.

Ak by som chcela trošku preháňať, tak by som napísala, že som všetkých zdravila "pápá" a pýtala si "ham" rulandské šedé pri bare. Nie, na moje počudovanie mi to šlo celkom fajn. Vystupovala som vskutku reprezentatívne na to, že moja slovná zásoba sa zredukovala za posledný rok na pár desiatok fráz. A väčšina sa týka uspokojovania základných životných potrieb.

Myslela som si, že môj MAMA JOB budeskôr hendikepom pri snahe o konštruktívnu debatu, no nič v živote nedokáže spájať ľudí tak, ako rodičovská láska. A všetky tie peripetie okolo nej. A tak som s oteckom - čakateľom predebatovala detaily pôrodu (na jeho požiadanie, keďže podľa hesla 'vždy pripravený' chcel byť jednoducho pripravený); s novopečeným oteckom, čo skúsil asi všetky neresti života a ani v najtajnejších snoch by ste neverili, že bude raz otcom, sme poriešili, čo pomáha na koliky; so snažilkou zhodnotili možnosti alternatívnej medicíny a tak... V podstate sme si debatili miestami trošku koníkovsky.

O tom, ako bolo, sa rozpisovať nechcem. Pár slovami fantasticky a ani trojdňová chata by nestačila na to, aby sme prebrali všetko, čo by sme chceli.

Chcem len napísať, že som bola pyšná na svojho muža, že zvládol všetko na jednotku, ale o tom som nepochybovala. Bola som pyšná na moju princeznú, že nerobila žiadne zbytočné scény, ako by sa na „opustenú“ ženskú patrili.

No za seba som sa musela hanbiť. Nie, nemá to nič spoločné s tým, že ku koncu sme si pýtali "ham" hruškovicu pri bare. Ale preto, že som šla na tú stretávku s tým, že v mojom živote nie je nič také svetové, mega zaujímavé, s tým, že som len jednoducho mama na materskej. Unavená, ufrflaná, ale šťastná a milujúca. Nemám svetobornú kariéru (ak nerátam tú momentálnu koníkovskú :-P), ani som neprecestovala pol sveta. Nezastavila som sa po ceste na stretávku v Číne, ako jedna naša spolužiačka, keď cestovala z Austrálie na Slovensko, iba maximálne na Červeníku na kávu.

Mamičky, buďte na seba pyšné. Ja som na moment zaváhala a veľký svet „za múrmi“ materskej ma zlákal svojimi pozlátkami. Ale bol to len moment. Som na seba pyšná, pyšná na svoju kariéru. Kariéru mamy. Lebo v tom som dobrá. Taká dobrá, ako mi to len moje fyzické a psychické sily dovolia. Mám za sebou školu, aj nejaký ten odrobený rôčik a pár úspešných projektov. No so žiadnym som nemala takú potrebu sa chváliť, ako s tým najvydarenejším, ktorý mi hovorí mama. A môžem povedať, že milujem svoju "prácu". Aj keď by mohla byť lepšie platená. Nech je aspoň na tú kávu na Červeníku, keď nie na tú Čínu. Ale to už je o inom.