Na piatkové dopoludnie som obliekla malej ľahké madeirové šatky, ktoré dostala od mojej babky, svojej prababky. Vysoko postavené slnko veštilo horúci deň a my sme sa tešili na nadýchanú bublaninu s ríbezľami a malinami. Privítala nás slovami môjho nebohého starého otca: „Aká vzácna návšteva k nám ide!“ A azda na okamih sa mi zazdalo, že sa mihol vo dverách za ňou. Usadili sme sa v záhrade pod košatú korunu starého orecha. S rukami zloženými v lone na obnosenej károvanej zástere babka Kvetka sledovala, ako sa malá hrá.
"Spomínam si, ako som veľmi túžila po bábike, ktorú som videla u tetky Matily z Ameriky, keď boli na návšteve na Slovensku. Bola prenádherná, líčka ako z porcelánu, rumenec ako z čerešní a tie očká! Predstav si, že ich otvárala a zatvárala! Moja mam bola krajčírka a tá mi ušila parádne bábiky, na výchyr sveta, no toto bolo niečo nevídané," s horlivosťou spomínala.
Rada počúvam starých ľudí a ich príbehy. Z čriepkov poskladaná mozaika obyčajných dní dôb dávno minulých, ktoré my už nikdy nezažijeme. A tak som sedela a počúvala.
"Jedného dňa mi zostala visieť ruka, museli ma liečiť a mama so mnou bola v nemocnici. S ťažkým srdcom písala otcovi list, čo sa stalo. Ten bol toho času na robotách v Nemecku. Bol to tvrdý chlap, ale veľmi ma ľúbil. Jedného dňa sa objavil v nemocničných dverách a držal ju v ruke. Priniesol mi ju, tú bábiku," rozľútostene spomína.
V tej chvíli mala v očiach opäť to malé natešené dievčatko, ktoré nemôže uveriť splneniu svojho sna; lásku k milovanému otcovi a radosť a bezstarostnosť detských dní. Len hlboké vrásky na jej tvári prezrádzali, že jej už pomaly ťahá na deviaty krížik.
"To bola tvoja najobľúbenejšia bábika?", snažím sa ešte zachytiť reťaz príbehu a navnadiť babku k ďalšiemu rozprávaniu. "Nie kurátenko, to bola moja jediná bábika," dodáva a mlčí.
V tej chvíli som si uvedomila, že moje dieťa má skutočne všetko. Všetko, čo potrebuje, aj čo nepotrebuje. Plná izba hračiek, ktoré už ani neviem od koho a kedy dostala. Alebo sa jej len zapáčili pri nákupe v obchodnom centre. Bábik má asi päť. No ani jednu, pri ktorej by sa jej rozžiarili oči tak, ako aj mojej babke aj po osemdesiatich rokoch.
Výchovný rozmer hračiek nás, rodičov, láka kupovať hračky v každom vývojovom období a podporiť tak rozvoj danej zručnosti, konkrétneho zmyslu a podobne. A tak skôr ako dieťa „sfúkne“ prvú sviečku na torte, má doma plné boxy hračiek, ktoré ho po pár týždňoch aj tak nezaujímajú a najdlhšie sa prehrá s hrncom, vareškou, naberačkou a sitkom na halušky. Aspoň tak nejako to vyzerá u nás 🙂
Aký máte vy názor na hračky? Na ich druhy, množstvo. Vedia si ich vaše deti vážiť? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI (klik sem).
Niekedy mám pocit,že si malý neváži to čo má(aj keď neviem či sa to v troch rokoch dá takto pomenovat),ze ma toho veľa...ale sme obrovská rodina,vždy mu niekto niečo prinesie cu na sviatok,ci na návštevu....a tak som zatrhla "kupovanie lebo sa mi páči"... Tatik občas poruší ale nemôžem sa hnevať,ved aj náš ocko občas porušil " len jednu sladkosť denne"...snažím sa,aby si skladačky po sebe ukladal tak ako boli,aby sa nepostracali...ale...uvedomujem si,že ma toho naozaj veľa...krásny článok,jemný,veľmi pekne napísaný...mame dve prababky a neskutocne si ich vážime!;)