O dni, ktorý bol totálne nafigu

Dnes ráno som si dala budík na šiestu, lebo som potrebovala v pokoji vyriešiť pár emailov, chcela som si vypiť kávu (SAMA!) a pripraviť aktivity na doobedie. 

Preto ma zistenie, že L. si nastavila svoj vnútorný budík na 6:34 nijako nepotešilo. Vstávanie pred siedmou v jej prípade znamená, že už o desiatej bude mrzutá, výjazd v kočíku alebo nosiči je nereálny, lebo by do piatich minút vytuhla a do dvanástej budeme len nejako prežívať...

Logicky som bola preto od rána vopred namosúrená. Nestihla som polovicu vecí, káva mi medzičasom vychladla a L. plačom zobudila aj staršiu dcérku. Tákže, dve nevyspaté deti. Ou jé!

Okrem toho som kamoške sľúbila makrónky na víkendovú oslavu a tie, samozrejme, nechceli poriadne zaschnúť, lebo bielky sa nevyšľahali. Logicky za to bola zodpovedná M., ktorá sa krivo pozrela na vajíčko a iste ho zariekla. 

Do toho mi zavolal kuriér. Vraj sa mi nemohol dovolať a zásielka bola presmerovaná do depa. 

A myslím, že som našla minimálne 7 ďalších dôvodov pre ktoré som zhodnotila, že tento deň je totálne nafigu a najradšej by som sa vrátila do postele, celý ho zresetovala a začala odznova. Nič ma nebavilo a dievky sa nastavili na moju negativistickú vlnu a boli zo dňa podobne "nadšené".

Nejako sme to dobojovali do dvanástej, baby som uložila, uvarila si konečne teplú kávu, najedla sa, vydýchla, nadýchla. Vybavila som podstatné veci, vyložila nohy a snažila sa nájsť svetlo na konci tunela.

A poobedie som zredukovala na dva možné scenáre. Buď bude rovnako nafigu a kým sa muž nevráti z práce, budem vrčať a čakať, či sa mi okolo úst začne tvoriť pena.

Alebo to celé otočím a bude dobre. A tak som zhodnotila situáciu (lebo veď korona, izolácia, nemožnosť socializácie, a celé toto, čo sa deje) a zbalila ruksak na popoludňajšie dobrodrúžo.

Baby asi zacítili pozitívne vibrácie vychádzajúce z obývačky, obe sa doružova a do spokojnosti vyspali a keď sa vrátil muž, rovno sme sa vyrazili na kopec nad domom. 

Opekali sme, užívali si famózne počasie, až trápne idylický spev vtáčikov, zbierali drevo na oheň, jedli piate cez deviate, spoločne sme bránili L., aby na vlastnej koži pocítila, že oheň skutočne páli a bolo nám neskutočne fajn. 

A tým chcem vlastne povedať toľko. Každý deň nám dá hromadu dôvodov, aby sme boli nešťastní, nevrlí, protivní a obviňovali všetkých v okolí 10 km za všetko, čo sa nám deje.

A hoci nie vždy to ide (verte mi, že som v tom s vami!), niekedy fakt stačí otočiť optiku a na veci sa pozrieť zvonku ako nestranný pozorovateľ. A hľadať možnosti, ako to spraviť, namiesto ľutovania sa.

Och, ja viem, že teraz zniem ako strana 198 z nejakej self-help book a je to totálne klišé. Ale dnes som si to zažila na vlastnej koži a poviem vám, to popoludnie bolo ako z iného sveta.

A to je v dnešnej dobe úplne najviac. Lebo situáciu, ktorá teraz panuje, nezmeníme. Ale čo zmeniť dokážeme, je náš prístup.

Inak, ak sa rozhodnete vypadnúť, napríklad ako my, do prírody, vezmite si domov všetko, čo ste priniesli. My sme museli vytiahnuť z ruksaku ešte jednu rezervnú tašku na odpad, čo tam nechal niekto pred nami.. :(

A nezabudnite na nejaké dobroty pre decká a vlhčené obrúsky (ja som veľmi ocenila tieto od #babylove, keď si ten náš trojročný trubiroh strčil celú päsť do horčice.. Čo vám poviem..)

Majte krásne dni, Simona